Rozprávanie jedných a mlčanie tých druhých

Konštatovania o tom, ako sa pri plnení svojich pracovných povinností dostal Róbert Bezák k informáciám, ktoré „nesprávne“ spracoval, nie sú nové. „Nehas, čo ťa nepáli“ nie je svojím frazeologickým významom len slovenské príslovie. Zachovať sa konformne alebo nekonformne nie sú jediné dve možnosti nášho konania. No sú také situácie, kde sa jemné odtiene sivej strácajú a ostávajú len dve farby spektra. Čierna a biela. Niektoré situácie je potrebné veľmi zjednodušiť, aby dávali zmysel.

Systém, ktorý ho zomlel

Nealternatívnym faktom je, že znepokojivé zistenia ľudí čeliacich amorálnej inštitucionálnej kultúre je dôležité vyniesť na verejnosť, lebo práve korupčné, klientelistické či falošnou lojalitou vedené prehmaty neznášajú publicitu. Hlavní režiséri zákulisných hier počítajú s tým, že majú mocenskú prevahu či spoločenskú prestíž, a preto si dovolia, čo by si za „denného svetla“ a pred kulisami nedovolili.

Podľa všetkého jeden z účastníkov verejnej diskusie protikorupčného festivalu PUCUNG v Košiciach, ktorým bol emeritný arcibiskup Róbert Bezák, konal v rámci systému, ktorý ho zomlel a po vyčerpaní všetkých ostatných možností začal hľadať podporu verejnosti.

Reprodukované vyjadrenie vatikánskeho nuncia, že z jeho konania je „Svätý otec smutný“ je vrcholne manipulatívne vyjadrenie. Je to takpovediac kvázieufemistické konštatovanie až do tej miery, že nič horšie sa ani nedá v hierarchickej inštitúcii, akou je rímskokatolícka cirkev, vyprodukovať. V chápaní rímskeho katolíka je Svätý otec námestníkom Najvyššieho a poslednou pozemskou inštanciou. Za ňou je už len Najvyšší. Je to však – akokoľvek to absurdne znie – vnútornou záležitosťou tejto inštitúcie. V kontexte občianskej spoločnosti je to však zaujímavá prípadová štúdia. Ako sa vlastne postavia k štandardným etickým dilemám nášho spoločenského života ľudia, ktorí musia rešpektovať „firemnú“ kultúru, ktorá v nich generuje opatrnú či bezvýhradnú poslušnosť a nespochybniteľnú dôveru k vrchnosti?

Uniesť pravdu

V spoločnosti, ktorá je ako tá naša preniknutá tichým súhlasom v súvislosti s rodinkárstvom, lojalitou gardistov, komunistov, eštebákov, korupčníkov a klientelistických praktík, je Bezákova situácia neriešiteľná. Lebo aj tých, ktorí by ho možno inak podporili, otupí akási „svätá“ lojalita voči Svätému otcovi, ktorú „niekto“ rafinovane a efektívne použil proti nemu. Ani najväčší katolícki bojovníci proti totalite nemali odvahu na použitie iných „opravných“ prostriedkov. Napísali list Svätému otcovi, chodili sa modliť pred vatikánske veľvyslanectvo, spísali slušnú a úctivú petíciu. No a naďalej poslušne veria. Naštrbenú dôveru preváži fakt, že inak si pomôcť nevedia a sú odkázaní na služby inštitúcie, ktorá je síce ľudská, ale aj nadľudská…

Realita je komplexnejšia a všetko je to vraj inak. Bežní ľudia v tejto perspektíve nemajú právo ju spoznať ani o nej hovoriť. Fakt, že druhej strane nikto nebráni hovoriť a obhájiť oprávnenosť tohto druhu konania, ostáva politicky korektne z úcty voči tejto „smutnej“ vrchnosti opomenutý.

Takže v tomto kontexte patovej situácie je moderovaná diskusia jediným možným spôsobom, ako sa k veci postaviť.
K nášmu životu však patrí skúsenosť, že vieme uniesť alebo musíme uniesť pravdu o živote vo všetkých jeho oblastiach. Aj tú nepríjemnú, bolestivú, ťaživú. Inštitúcia, ktorá stojí na večných pravdách, by mohla vziať do úvahy prirodzený ľudský nárok a túžbu po živote v pravde aspoň vo vlastnej duchovnej rodine. A to sa nedeje.

Nech už nefňuká

Realita je vždy zložitejšia. Niekto o nej rozmýšľa potichu, niekto nahlas. Život sa posúva k hlbšiemu poznaniu reflexiou. Preto aj ľudia s mystickou skúsenosťou písali o svojich zážitkoch a prežívaní temných nocí či svetlých dní. Treba vedieť žiť aj so zložitou realitou a snažiť sa ju vnímať a spracovať. Každý, ako vie. Bezákov príbeh je jej súčasťou.

Bezmocnosť voči vrchnosti je práve tým pocitom, ktorý prežívame pri pohľade na to, ako tým „hore“ všetko prejde a že si bežný občan radšej nemá komplikovať život zápasmi, v ktorých ho chobotnice môžu ľahko zdolať aj s pomocou súhlasného mlčania jeho okolia. Lebo keď sa uspokojíme s tým, ako dopadol Bezák, musíme sa uspokojiť aj s tým, ako dopadol Bašternák. Akurát s tým rozdielom, že Bašternák je na tom relatívne lepšie. Strategicky nie je múdre stáť na Bezákovej strane. Zdá sa. A tak sa paradoxne mnohí slovenskí rímski katolíci snažia pochopiť Tisa, no zároveň si želajú, aby Róbert Bezák už prestal fňukať.

Zaujímavé, nie?

Autor je teológ