Pozrite sa, ako to vyzerá v presťahovanej Cvernovke

„Jasné, že je to tu lepšie,“ hovorí grafický dizajnér Martin Mistrík bez akéhokoľvek zaváhania v hlase, až to človeka prekvapí. Na prvý pohľad to jasné naozaj je, lebo ateliér, v ktorom stojíme, vyzerá výborne. Má krásne oblé hlinené omietky, zrepasovaný nábytok pripomínajúci minulosť tohto miesta a ešte aj oddelený priestor s kávovarom pre návštevy a na hlasné telefonovanie. Na chvíľu by sa zdalo, že to tu takto muselo vyzerať odjakživa, ale zvuk vŕtačky, ozývajúci sa spoza dverí nás rýchlo vracia do reality.

Fakt je totiž taký, že takto to vyzerá najmä tu, v ateliéri Atom, kde sídli niekoľko dizajnérov, ktorí stihli svoju murársku časť práce asi najrýchlejšie zo všetkých. Aj preto tu nostalgia po „starej“ bratislavskej Cvernovke nemá veľmi miesto. Toto je už Cvernovka nová. Ani po online hlasovaní ešte tak celkom nemá jasný názov a na chodbách sa v začarovanom cykle opakovane vršia sadrokartónové dosky, zárubne a balenia farby, ale to je teraz vedľajšie.

Je to necelý rok, čo Nadácia Cvernovka získala od župy do prenájmu budovu bývalej chemickej priemyslovky na Račianskej ulici 78. Je to len pár mesiacov, počas ktorých urobila z nefunkčnej budovy školy priestor, kde bude onedlho naplno fungovať viac než päťdesiat rôznych ateliérov.

Prvý máj bol posledných šesť rokov dňom, keď sa Cvernovka otvorila verejnosti a tradícia pokračuje aj tu. V bývalej cvernovej fabrike to zväčša bola ukážka rokmi zoceleného existenčného punku, toto bude lekcia o improvizácii v kategórii stavebná rekonštrukcia. A ako nám pri neplánovanej prehliadke chodbami a ateliérmi výstižne hovorí maliarka Patrícia Koyšová: „Bola by škoda nebyť toho súčasťou.“

Prečítajte si

Čo môže byť lepšie, ako chodiť namiesto do práce do školy

Nech sa natiahne čas

Ona sa sem presťahovala tiež, hoci nie zo starej Cvernovky, ale z ateliérov na Továrenskej ulici a z neskoršieho krátkodobého azylu na Zlatých pieskoch. Najprv váhala, na svoju prácu má rada pokoj a tu to ešte na úplný pokoj nevyzerá, ale vraví, že neľutuje. Pod oknom jej rastie vysoká jedľa, s ktorou sa už stihla zžiť, a výhľad na Malé Karpaty tiež nie je na zahodenie. Na dvere si pre istotu vyrobila oznam s nápisom Dnes nerušiť, prosím a teší sa, že môže pomaly začať pracovať. Otázku, či to budúce kreatívne centrum nie je predsa len ďaleko od centra, dnes vraj už nikto veľmi nerieši.

O poschodie nižšie má ateliér aj maliarka Monika Pascoe Mikyšková, ale nad výtvarníkmi tu prevažujú dizajnéri a architekti. Väčšia časť sa presunula z bývalej Cvernovky, ostatní sú noví. Obsadené sú takmer všetky priestory, od suterénu po najvyššie poschodie. Pred pár mesiacmi tu ešte vládla pleseň a nefunkčné rozvody, dnes sa kúri, svieti a tečie voda. Väčšinou.

„Nemohol by byť ten prvý máj až o dva roky?“ zaznie požiadavka „nadacistov“, ktorí už dostali vlastnú prezývku. Chceli by sa ukázať, že to fakt stihli tak, ako chceli, a že do toho dávajú všetko, ale na papieroch a plánoch to išlo predsa len o čosi rýchlejšie než v skutočnosti. „Áno, sme trochu v sklze, ale ťažko povedať, oproti ktorému plánu, lebo ten sa neustále menil a posúval,“ hovorí Braňo Čavoj. On však v budove školy žije každý deň, ten, kto tam bol naposledy pred rokom, alebo ešte dávnejšie ako študent a príde teraz, uvidí zásadný rozdiel.

A napokon, dôležitejšie, než presné dátumy, je teraz aj tak najmä to, že sa ako komunita nerozpadli a ešte na seba pribrali nových nájomcov. Najprv sa presťahovali do budovy internátu a teraz sfunkčnili budovu školy. O spoločné priestory sa stará nadácia, ateliér si každý urobil podľa seba. „Sú to makači. Každý ateliér, do ktorého človek príde, je v niečom podobný, lebo využíva rovnaké prvky budovy, ale zároveň je v niečom špecifický – presne tak ako v Cvernovke. A všetci ich urobili dobre – aj tí, čo robili svoj prvý ateliér, aj tí, čo ich už urobili niekoľko,“ hovorí Vilo Csino.

Základ rekonštrukcie bol prostý. „Nie sme v Auparku. Tu keď vám niečo ostane trčať zo steny, alebo si ktosi požičia valček a nevráti ho, musíte to vyriešiť sami. Žiadna firma nepríde,“ hovorí Csino jasne a zdá sa, že túto vetu už niekoľkokrát povedal. Tí, čo už prišli vytrénovaní starou fabrikou, vedia svoje, tí noví sa to museli naučiť za pochodu. Žiadne protestné odchody ani vzbury sa však nekonali, a ešte je tu pán Cifra, muž pre všetko, ktorý ostane kreatívnemu centru pomáhať aj po otvorení.

Druhý level

Na otázku, čo ich zdržiava, majú rýchlu a úprimnú odpoveď: málo peňazí a skúseností. Učia sa za pochodu, nové termíny bankových inštitúcií, čosi o kotvení betónu, osádzaní zárubní aj o liatí podláh. Murársku časť práce by už najradšej mali za sebou, ale verejný kultúrny priestor, ktorý bude na prízemí budovy, je práve uprostred realizácie. Bude tam multifunkčná sála aj bistro, obchod s produktmi dizajnérov aj dielami umelcov sídliacich v ateliéroch a značka mile. Už teraz je tam funkčné štúdio jogy a v pondelok bude otvorený aj obchod Artattack.

Medzi tým, čím žije škola, je však nadácia už v druhom leveli, lebo v máji musí odovzdať vypracovaný projekt na budovu internátu. Od župy ju dostali iba na rok, kým opravia školu, s podmienkou, že o ďalšom nájme bude zastupiteľstvo musieť opäť hlasovať.

„Teraz teda riešime najmä to, čo bude s internátom. Náš plán ráta s troma druhmi ubytovacej funkcie – krátkodobou, pre ľudí, ktorí sa budú podieľať na programe kultúrneho priestoru, strednodobým rezidenčným zázemím pre umelcov či vedcov a štartovacím bývaním pre mladých absolventov rôznych odborov,“ hovorí Braňo Čavoj. Práve budova internátu by mala byť zázemím na rozvíjanie kreatívneho priemyslu, s viacerými verejnými funkciami, miesto by tu mali mať aj neziskovky. Či budovu internátu v júni od poslancov Bratislavskej župy dostanú, však zatiaľ nie je isté.

„Neviem si celkom predstaviť, že by sme ho nedostali. Bola by to veľká škoda, premrhaná príležitosť a myslím, že aj prekážka, aby sme sa rozvíjali tak, ako by sme mohli. Sú to dve budovy prepojené dvojpodlažnou chodbou, vchod do areálu je možný iba zo strany internátu – už len takéto praktické veci by časom mohli spôsobovať zbytočné nepochopenie a problémy,“ hovorí Vilo Csino.

Uvedomujú si, že keď potrebovali priestor na ateliéry, ktoré už raz fungovali, vysvetľovalo sa to o čosi ľahšie, ale veria, že poslanci ich opäť podporia a dajú im dôveru. „V Bratislave už funguje veľa vecí, pri ktorých si človek povie, že je to škoda, lebo stačilo málo a mohli byť na tom ešte lepšie. A toto je presne ten prípad,“ hovorí Braňo Čavoj.

Času je dosť

Na prvého mája bude program hlavne vonku – zahrajú kapely, ktoré majú v „novej Cvernovke“ skúšobne, ale prídu aj prešovskí Chiki liki tu-a. Plagát na deň otvorených dverí vznikol počas nášho rozhovoru, ale oveľa pracnejšie pár dní pred tým – z odpadovej sute. Ešte sa rozhodnúť pre farbu podlahy na záchodoch v prízemí, lebo každé poschodie má svoju farbu. Kachličky budú tmavo-modré. „Tak akú farbu? Už sa treba rozhodnúť,“ hovorí Boris Meluš. Braňo Čavoj by radšej videl tabuľku nákladov a porovnal ju s rozpočtom, Vilo Csino pôsobí oddane.

„Nerozmyslel som si to ani raz. Takú krízu som nemal. Bol som unavený, jeden by povedal, že až vyhorený, ale nikdy som neoľutoval, že sme sa na to dali. Vedeli sme, že to všetko bude trvať. Je to proces. A toto všetko je nevyhnutné urobiť, aby sme sa potom mohli sústrediť na to, kvôli čomu sme do toho išli,“ hovorí Vilo Csino.

Presnú organizačnú štruktúru svojho „podniku“, ktorý je najmä v dlhoch, majú zatiaľ nakreslenú na papieri a majú o nej aj pomerne jasnú predstavu, akurát, že zatiaľ je to stále najmä dobrovoľnícka práca. Veria, že čoskoro sa to zmení a aj množstvo ľudí, ktorí im so všetkým pomáhajú a zabezpečujú množstvo vecí, už za svoju prácu dostanú peniaze. Financovanie kreatívneho centra je viaczdrojové, ráta s úvermi aj grantami, na začiatku mu pomohli najmä súkromné pôžičky a verejná zbierka, to všetko však ide do rekonštrukcie.

„Stávame sa zenovými majstrami,“ hovorí so smiechom Boris Meluš. Niekedy vraj treba nechať niektoré veci trochu plávať, lebo inak to ani nejde. Ešte stále majú predstavu, že budú robiť aj to, čo robia „normálne“, keď práve nie sú „nadacisti“ a nemajú na starosti rekonštrukciu obrovskej budovy, ale je čoraz jasnejšie, že v spoločnej kancelárii Nadácie budú zrejme ešte dosť dlho tráviť viac času než vo vlastných ateliéroch. „Máme na to dvadsaťpäť rokov, uvidíme, ako to bude.“