Denník N

S bratom preletel do Rakúska a vrátil sa späť, rovno do väzenia

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jaroslava Čecha vyštval komunistický režim z domova. Pri úteku mu pomohol mladší brat Josef, ktorý na to doplatil väzením v Ilave. Odsúdilil ho na sedem rokov. Odpykal si menej. Mal šťastie, prišla Nežná revolúcia.

Vráťme sa o takmer štyridsať rokov späť. Jedno z aprílových čísiel obľúbeného týždenníka Mladý svět prináša reportáž o fascinujúcom modeli lietadla. „Vpravo. Vľavo. Hore. Dolu. Menej plynu. Viac plynu. Pre prizerajúceho sa laika je to nevšedný výjav,“ opisuje oduševnene autor článku vzlet malého lietadla. Samotný fakt, že niekto dokáže zo zeme riadiť lietadlo vo vzduchu, nebolo ani na tie časy až tak výnimočné. Omnoho fascinujúcejšie bolo, že v trupe lietadla sa ukrýval fotoaparát, ktorý dokázal autor modelu rovnako zo zeme ovládať. Bol to vlastne predchodca dnešných dronov.

Dnes už sú drony rozšírené a reportáž z roku 1979 by už asi nikoho veľmi nezaujala. V tom čase to naozaj bolo niečo nepredstaviteľné. Najmä ak si predstavíme, že vo vtedajšom Československu vládol komunistický režim a akékoľvek letecké fotografovanie bolo zakázané. Na povolenie bol nutný súhlas štátu. Znamenalo to však upísať sa mu.

15. číslo časopisu Mladý svět z apríla 1979. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tam sa začína aj príbeh 73-ročného Jaroslava Čecha. Jeho model sa režimu veľmi zapáčil. Využívali ho na fotografovanie hradov, zámkov do publikácií, prezentácií. So žiadosťami sa na neho obracali pamiatkari, archeológovia, ale aj urbanisti, či geodeti. Fotografoval kameňolomy, aby odstrely boli čo najpresnejšie. Bez špeciálne udelených výnimiek to však nešlo.

Jaroslav sa spolupráci s ministerstvom vnútra nebránil. Robil si svoju prácu, ktorá ho bavila. Spojil v nej obe svoje vášne – pre lietanie a fotografovanie. Neprekážali mu ani pravidelné výsluchy u tajných. „Nikdy som však na nikoho nedonášal. Chodil som tam, lebo som vedel, že pracujem s tajným materiálom. Kontrolovali ma a robili cenzúru fotografií,“ vysvetľuje po rokoch.

Ak si vás eštebáci vyhliadli, nebolo úniku

Eštebáci však neostali len pri cenzúre. Nenápadne sa ho po čase začali pýtať, či by nechcel vycestovať na západ. Napríklad na dovolenku do Nemecka. Povolenie by samozrejme dostal a na oplátku by odfotografoval svojím modelom  pár zaujímavých objektov. Napríklad nejakú vojenskú základňu. Rázne to odmietol. „To odo mňa nechcite, pretože ak ma nezavrú oni, tak potom vy,“ spomína si ešte dnes na svoju reakciu. Vzápätí však priznáva, že takáto spolupráca sa odmietnuť vlastne ani nedala. Nasledovalo prenasledovanie.

Dnes už Jaroslav vie, že „ak si páni z ŠtB niekoho vyhliadli, tak nebolo úniku.“ Keď sa rozhodli človeka zlikvidovať, išli dôsledne po ňom, až svoj zámer dokonali. „Mohli ste si hovoriť, že nič zlé ste neurobili a teda nemajú na vás čo vytiahnuť. To je ale omyl,“ hovorí Jaroslav. Začalo sa to zhabaným pasom. Neskôr ho niekto na ulici zbil. Pri pravidelnom výsluchu sa na bitku pýtali aj tajní. Naznačovali mu, že má malého syna a snáď nechce, aby sa aj jemu stalo niečo podobné. Nátlak sa stupňoval. Zatiahli do toho aj manželku, ktorá to neuniesla a radšej sa rozviedla.

Pravidelné kontroly samozrejme pokračovali. Eštebáci sa nezmierili s tým, že všetky účty a doklady Jaroslavovi sedeli. Prišla na rad domová prehliadka. A po nej nasledovalo jedno obvinenie za druhým. Najskôr nedovolené ozbrojovanie. Našli mu vzduchovku, ktorú mal prerobenú na strieľanie potkanov. Taká chlapská hračka. Potom mu našli aj materiály o zostrojení moderného rogala. Nechali si ich priviezť z Ameriky a kamarátom za smiešne peniaze z nich robil kópie. Našili mu paragraf o nedovolenom podnikaní. „Ani som sa nestíhal čudovať, aký zločinec sa zo mňa stáva.“ Nakoniec prišlo rozkrádanie socialistického majetku a trest štyri a pol roka vo väzení. Keď väzenie potvrdil aj Najvyšší súd, bolo jasné, že Jaroslav musí utiecť za hranice. „To bola konečná,“ hovorí.

Rogalo ani karavan. Uletel

Útek plánoval dlho a mal v hlave viacero alternatív. Raz rozmýšľal o tom, že odletí cez hranice na rogale. Poznal veľmi dobre Šumavu a chodieval na jednu čistinku na svitaní. Skúmal, plánoval, no nakoniec z toho nikdy nič nebolo. Ani z karavanu, v ktorom nádrž na vodu prerobil tak, aby sa do nej zmestil človek. Nikto ho však v aute cez hranice nepreviezol. No auto sa mu nakoniec veľmi zišlo. Kamarát mu ho previezol do Rakúska a nechal odstavené neďaleko hraníc. Plán totiž bol, že k autu priletí.

Ak by to niekomu povedal nahlas, tak by sa mu vysmial. No Jaroslav vedel presne, o čom hovorí. Mal totiž brata, o osem rokov mladšieho Josefa, ktorý lietal na malom športovom lietadle. Jeho „základňou“ bolo letisko v Holíči. Nie ďaleko od rieky Moravy, za ktorou už bolo Rakúsko. Všetci vedeli, že ak sa dostanú až tam, cesta do Nemecka už bude „hračka“.

Nezabudnuteľný deň

Bola to posledná augustová nedeľa v roku 1988. Presne 28.8. 1988. Vďaka toľkým osmičkám je to ľahko zapamätateľný dátum. Jaroslav si ho pamätá aj preto, že to bol posledný voľný víkend pred novým školským rokom. Jediná šanca vymyslieť si výlet a ujsť aj so synom. A pamätá si ho aj preto, lebo v ten deň sa stalo letecké nešťastie pri Mníchove. Josef ho má v hlave preto, že to bol na dlhé mesiace jeho posledný deň na slobode.

V ten deň mal Josef jeden let do Senice. Keď sa však vracal späť na letisko do Holíča, v kríkoch pri lesíku ho čakal Jaroslav s priateľkou a aj malým synom. Jeho brat preto urobil zvláštny pristávací manéver. Nepriletel k hangáru, ale pristál tesne za lesom. Tak, aby nebolo vidieť, že mu do lietadla naskočili traja pasažieri. A keď už boli vnútri, tak znovu vzlietol. Smer jasný. Rakúsko. A potom, ak to vyjde, Nemecko.

Foto N – Tomáš Benedikovič

„Myslel som si, že preletím hranicu, niekde na poli pristanem, oni vysadnú a ja sa rýchlo vrátim späť,“ spomína Josef Čech. No nebolo to také jednoduché. Lietadlo muselo letieť veľmi nízko, aby ho nezachytili radary. Jaroslav si pamätá ako „preskakovali“ ponad elektrické vedenie. Vedel, že ak by sa na nich prišlo ešte pred rakúskou hranicou, nastala by pohotovosť. Mohli by po nich aj strieľať. Neboli by prvými obeťami zastrelenými pri úteku z vlasti.

Dnes sa nad týmto bláznovstvom aj zasmejú, ale priznávajú, že vtedy to bolo naozaj o nervy. Keď už boli na rakúskej strane, nemohli si dlho vydýchnuť. Josef nevedel, kde pristáť.

„Všade mali tak pekne upravené polia, že mi bolo ľúto ich zničiť. Začal som blúdiť Rakúskom, až sme zrazu videli Alpy. Museli sme to teda otočiť.“ Nakoniec pristáli pri obci Grossrussbach. Jaroslav s blízkymi vystúpil z lietadla, išli hľadať odstavené auto a potom smerovali ďalej do Nemecka. Kým oni mysleli na nový začiatok a vedeli, že pre nich dopadlo všetko dobre a presne podľa plánu, s Josefom to bolo naopak. On teda vôbec nebol v poriadku.

Rozhodol sa vrátiť

Pôvodná dohoda medzi bratmi vraj bola, že utečú z krajiny obaja. Josef bol v tom čase už ženatý a mal dve malé deti. Jeho rodina mala potom prísť za ním. No on sa po pristátí rozhodol, že sa vráti späť. Nechcel všetko nechať na manželku. S bratom si sľúbili, že keď sa v Nemecku usadí, tak za ním s rodinou príde.

Josefovi bolo jasné, že po návrate bude mať problémy. Zrejme aj spanikáril, pretože keď sa priblížil k hraniciam, tak sa sám nahlásil. Nechcel dať pohraničníkom šancu, aby po ňom strieľali. Po pristátí mal preto hneď spoločnosť. Polícia ho odviedla priamo na výsluch.

Najskôr začal s verziou, že ho pod hrozbou smrti prinútili k preletu úplne cudzí ľudia. Nevydržala mu však dlho. Eštebáci dobre vedeli, že si pred útekom s bratom telefonovali. Jaroslavovi odpočúvali totiž telefón. Okrem toho jeho exmanželka pátrala po synovi. Josef teda musel veľmi rýchlo priznať, že v lietadle previezol brata. Snažil sa však vyhovoriť, že to neurobil dobrovoľne, ale že Jaroslav sa mu vyhrážal.

Messerschmidt v Ilave

Ani táto verzia ale na vyšetrovateľa a prokurátora nezabrala. Prišiel návrh na obžalobu a aj na väzbu. „Vzhľadom na charakter a závažnosť trestnej činnosti je dôvodná obava, že obvinený by mohol ujsť,“ konštatoval prokurátor Mikuláš Peleš v návrhu na vzatie Josefa do väzby. Čo tam potom, že takú možnosť utiecť ako mal pár dní predtým nemal v tom čase asi žiaden iný občan. Veď sám sa predsa vrátil z Rakúska späť do Československa.

Prokurátor mu neuveril ani verziu s nátlakom. „Uvedená obrana obvineného je právne nerozhodná, ale nemožno ju akceptovať ani z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania, a to najmä vzhľadom na jeho niekoľkonásobné osobné i telefonické kontakty so spoluobvineným bratom v posledných dvoch mesiacoch.“

Z nich jasne vyplývalo, že bol rozhodnutý bratovi pomôcť. Z Josefa sa stal exemplárny prípad. Zneužil totiž „zverený vzdušný dopravný prostriedok“ a na ňom previezol cez hranicu blízkych. Prokuratúra o ňom písala ako o zločincovi, ktorý uniesol veľké dopravné lietadlo. Nikde ani zmienka, že vlastne išlo o malý športový aeroplán.

Foto N – Tomáš Benedikovič

V januári 1989 si nakoniec Josef vypočul rozsudok. Odsúdený bol na sedem rokov do väzenia s najprísnejším stupňom stráženia. V Ilave sa ho ujal spoluväzeň. Velikánsky chlap, ktorý upozornil všetkých, že Josefovi „nesiahajú ani po plecia.“ O jeho prípade už vo väznici vedeli. Písalo sa o ňom v novinách, a tak hneď dostal aj prezývku. Pre všetkých bol Pilot, či Messerschmidt.

Jaroslava odsúdili v neprítomnosti na desať rokov. Vyšší trest dostal aj za únos syna. Jeho priateľka si mala odpykať šesť rokov.

Päťdesiatkilový chrúst si z nás nebude robiť srandu

Dokumenty, ktoré sa zachovali v Ústave pamäti národa, naznačujú, že Josef menil svoje výpovede postupne po jednotlivých výsluchoch. V tom čase mal asi 50 kilogramov. „Tak si predstavte, že si k vám sadnú takí dvojmetroví chlapi a začnú vás vypočúvať,“ spomína Josef teraz.

Je jasné, že sa mu o tomto období nehovorí úplne ľahko, hoci sa snaží o úsmev. „Uvedomoval som si, čo by zo mňa ostalo, keby sa do mňa pustili.“ Vyšetrovatelia by si radi do neho udreli a hrozili mu, či „taký 50-kilový chrúst, ktorý vyvezie celú rodinu, sa im bude ešte aj vysmievať?“

Josef Čech dnes. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nemohli ho však zmlátiť. „Vedeli o mne už v Hlase Ameriky, v Slobodnej Európe aj v Amnesty Internetional,“ hovorí. To všetko vďaka Jaroslavovi, ktorý mal po príchode do Mníchova jediný cieľa. Dostať brata z väzenia. Ministrom zahraničných vecí v Spolkovej republike Nemecko bol v tom čase Hans Dietrich Genscher.

„Stále sa hľadalo riešenie, ako dostať brata do Nemecka alebo aspoň von z väzenia. Vyvíjalo sa to pritom celkom úspešne,“ potvrdil Jaroslav. No v tom čase sa začal komunistický režim v jeho rodnej krajine pomaly rúcať. Prišiel November ´89 a režim napokon padol.

Josef ho sledoval z ilavskej väznice. „Bol to zvláštny pocit. Chodievali sme na správy a začali sme veriť, že azda sa aj dostaneme na slobodu.“ Kým pustili jeho, prešiel od revolúcie takmer rok. Už si z neho aj robili srandu vo väzení, či na neho zabudli. Už ho ale neoslovovali číslom. Pre všetkých bol pán Čech.

Našli si opäť k sebe cestu

Josef je slobodným človekom, no ľudia, ktorí jeho, či iných za opustenie republiky vyšetrovali alebo súdili, pôsobia v justícii stále. Na túto tému mu najskôr nie je vôbec do reči. No po dlhom mlčaní povie, že „kto je raz hajzlík, je hajzlík furt. Keby bol normálny, tak sa v tom čase na takú prácu nemôže dať. Museli naozaj súdiť? Nemuseli. Potrebovali sa však vyhrabať nahor a takí malí červíci, ako som bol ja, im k tomu pomohli.“

Josefovi trvalo roky, kým opäť získal licencie na lietanie. Dnes väčšinu času trávi na letisku v Partizánskom. Má opäť malé lietadlo. Jedno tam má odložené aj brat Jaroslav, ktorý opäť žije v Čechách. Pravidelne sa stretávajú, aby si zalietali. Táto vášeň ich stále spája.

Keď sa Josefa opýtate, či nikdy nič bratovi nevyčítal alebo neľutoval, že mu pomohol, prekvapene sa na vás pozrie. „Vedel som, že ak by som ho nechal letieť, tak sa zabije. Ja som to lietadlo dobre poznal a vedel som, že letieť s ním nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Ak by ho pilotoval on, bola by to tutovka.“

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie