Dva ústavné súdy v jednej krajine
Ústavný súd prinútil hlavu štátu triafať do jeho nálad. Je len malá šanca, že ich uhádne.
Ivan Gašparovič nechcel vymenovať Jozefa Čentéša. Neželal si to ani Robert Fico. Aby sa to podarilo, musel pomôcť Ústavný súd. Pod vedením Ivetty Macejkovej ochotne spolupracoval a prezidentove právomoci pri vymenúvaní ústavných činiteľov v Košiciach významne rozšírili.
Aj keď osvietený senát Ladislava Orosza neskôr vydal rozhodnutie, ktorým presnejšie určil mantinely bezbrehým prezidentským ambíciám, škody už boli napáchané.
Ústavný súd totiž svojím pôvodným rozhodnutím prezidentský úrad vmanévroval do delikátnej situácie. Prezidentovi povedal, že má skúmať vhodnosť parlamentom predložených kandidátov.
Už to je v parlamentnej forme vlády sporné. Navyše nikto presne nevie, kde presne ležia hranice. Hlave štátu tak nezostáva nič iné, len v prípade pochybností triafať do nálady ústavných sudcov. Samozrejme, s rizikom, že bude mieriť mimo.
Šanca, že neuhádne, je o to väčšia, že nemáme jeden Ústavný súd, ale rovno dva. Oba sídlia na rovnakej adrese a majú jednu predsedníčku, ale je medzi nimi priepastný rozdiel. Prvý je jedným z posledných záchvevov mečiarizmu kombinovaný so svojským prístupom k správe krajiny zo strany Smeru. Práve ten stojí za zmätkom, ktorému dnes čelíme. Ten druhý mu vytrvalo kladie odpor.
No aj keď sa pokúša stanovovať rozumné hranice, ako naposledy pri Čentéšovi, nemáme najmenšiu istotu, že ten prvý ich bude akceptovať. Prípadne, že nepoprie svoje predchádzajúce rozhodnutia a nepríde s úplne novým názorom. Čo, zdá sa, urobil práve v utorok.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
