Denník N

Čo sa stalo s RTVS: Päť rokov Václava Miku vo faktoch, grafoch a číslach

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jednotku aj Dvojku dnes pozerá viac ľudí ako pred piatimi rokmi, sledovanosť spravodajstva je dvojnásobná. RTVS sa podarilo zvýšiť výrobu, no podľa odborníkov sa za Miku zabudlo na rozvoj rozhlasu a kritici si všímajú aj drahé zmluvy na externe nakrúcané zábavné šou.

Správy RTVS z 25. apríla tohto roka. Zvučka ohlasuje prehľad najdôležitejších udalostí a moderátor večerné vydanie otvára dianím v parlamente, kde pracovníci podateľne na príkaz vedúceho kancelárie otvárajú poslancom ich poštu. Moderátor stojí, relácia pôsobí dynamicky, priestor dostanú aj aktuálne udalosti vo Francúzsku a v Turecku.

A teraz sa posuňme o päť rokov naspäť. Je 25. apríla 2012, správy RTVS sa začínajú tak ako dnes o siedmej. Spoznali by ste rozdiel? Asi áno. Moderátori sedia, správy nemajú taký spád, povedali by ste si, že téma eurofondov pre mladých, ktorou sa začínalo, je na úvod menej atraktívna. Ale pomenovať presne, čo sa so správami stalo za päť rokov a ako sa zmenili, je ťažké, nie je to niečo čo sa dá presne zmerať.

Ľudia zvnútra však hovoria, že správy verejnoprávnej televízie sa za ten čas zmenili zásadne. „Spravodajstvo RTVS trpelo tým, že ho pozeralo málo ľudí a pre novinársku komunitu bolo málo relevantné, čo súviselo aj so zlým imidžom ešte z čias mečiarizmu,“ spomína Tomáš Hudák, dnes už bývalý vedúci vydania Správ RTVS, na to, ako to v Mlynskej doline vyzeralo, keď tam ešte v roku 2012 prišiel. Z televízie odišiel vlani.

Foto N – Tomáš Benedikovič

„Redaktori necítili pozitívnu spätnú väzbu. Ľudia potrebovali mentálny reštart, zmeniť atmosféru. Mnohí redaktori nemali svoju oblasť, ktorej by sa venovali, pretom im chýbali zdroje. Často sa k nám informácie dostávali ako k posledným, a tak sa denná výroba menila na doháňanie zameškaného.“

Dnes aj on hovorí, že sa v RTVS zmenilo veľa, aj keď hodnotenie, či to stačí, a či všetko bolo len dobré, bude vždy aj otázkou vkusu. Denník N sa pokúsil zozbierať čo najviac faktov a názorov relevantných ľudí, a aspoň na niektorých oblastiach ukázať, čo sa počas éry Václava Miku s RTVS stalo.

Spravodajstvo: viac divákov, väčšia dôvera

Práve správy sú terčom najväčšej kritiky súčasného vedenia RTVS. Poslancom Slovenskej národnej strany napríklad prekážalo, že sú v nich málo.

„Vysvetľoval som si to tým, že to bola osobná nevraživosť generálneho riaditeľa, že sa angažujem v otázke koncesionárskych poplatkov. Musím konštatovať, že som dnes veľmi na pochybách, či niektorí politickí protivníci neovplyvňujú spravodajstvo aj poza chrbát riaditeľa,“ narážal podpredseda strany Anton Hrnko na kauzu esemesiek medzi šéfom spravodajstva Lukášom Dikom a poslancom Gáborom Grendelom.

„Novinári, ktorí sú v RTVS, majú hodnotovo blízko k bratislavskej kaviarni,“ povedal zasa vlani v lete poslanec Smeru Miroslav Číž. „Preberá sa rétorika denníkov N a SME, ktoré vedú aktívny politický zápas.“

 

Začnime číslami. Sledovanosť večerných Správ RTVS sa od roku 2012 viac ako zdvojnásobila, dnes ich denne pozerá priemerne 370-tisíc ľudí. V roku 2012 to bolo asi 150-tisíc ľudí. Spravodajstvo RTVS si zapne 16 percent ľudí, ktorí majú viac ako 12 rokov a sú práve pri obrazovkách; oproti ôsmim percentám pred piatimi rokmi.

Najsledovanejšie spravodajstvo, Noviny TV Joj, sledovalo v apríli tohto roka asi 660-tisíc ľudí (podiel na trhu v rovnakej cieľovej skupine niečo vyše 30 percent).

Mikovo vedenie RTVS rado opakuje, že zvýšenie sledovanosti išlo ruka v ruke so stúpajúcimi číslami v rebríčku objektivity. Konkrétne, ešte v roku 2012 v prieskume Medianu považovalo spravodajstvo RTVS za najobjektívnejšie len niečo vyše desať percent respondentov. Dnes je to takmer 25 percent a RTVS o prvé miesto v tomto rebríčku súperí s Markízou.

Tomáš Hudák spomína, že keď do redakcie prišiel, meniť museli nielen prístup časti reportérskeho tímu, ale najmä techniku a vybavenie.

„Strihalo sa na betách, reportáže sa prepisovali na pásky, ktoré sa potom cez večerné správy ručne spúšťali z réžie. Neuveriteľne to komplikovalo výrobu. Ak sa dialo niečo aktuálne večer, bolo takmer nemožné to dostať obrázkovo za pár minút do správ. Nič nebolo zosieťované, so všetkým sa  behalo s krabicami od dverí k dverám. Je až neuveriteľné že takto dokázalo spravodajstvo fungovať.“

Newsroom, miestnosť spravodajcov, bola vybavená rozpadávajúcimi sa stoličkami a starým nábytkom. „Dnes sa redakcia technicky vyrovná hociktorej televízii. Redaktori si vedia reportáže predstrihnúť na svojom počítači, jedným klikom ich preposlať do réžie. Zlepšil sa prístup k archívom. Urobilo sa všetko, aby redaktori mali čo najlepšie podmienky na prácu.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

Podľa údajov, ktoré získal Denník N od RTVS, sa počet zamestnancov sekcie spravodajstva a športu od roku 2012 veľmi nezmenil, pracuje tam asi 200 ľudí. Zvýšil sa však počet regionálnych korešpondentov a miest, odkiaľ reportujú. A podľa Hudáka aj ich nastavenie.

„Na regióny sa trochu hľadelo akoby na tých, ktorí dodávajú iba kuriozitky a zaujímavosti z krajov. Ibaže Slovensko nie je len Bratislava a každé mesto žije svojou politikou, kauzami a korupciou. Myslím, že veľkým posunom pre regionálnych spravodajcov bolo zavedenie ranných správ, pretože veľká časť obsahu stojí práve na nich a zrazu je tu priestor vyniknúť.“

Pokrytie Slovenska regionálnymi reportérmi RTVS. Zdroj – RTVS

Politikom čísla nestačia

Niektorých koaličných politikov čísla, ktorými sa vedenie RTVS chváli, nepresvedčili a spravodajstvo vnímajú ako opozičné. Pravidelne to opakuje premiér, ktorý však v podstate ako jediný politik dostáva možnosť diskutovať v politickej debate bez oponenta spomedzi politikov. V takomto formáte v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu premiéri hovoria od čias Mikuláša Dzurindu.

Tomáš Hudák hovorí, že politické tlaky sú a vždy budú a je jedno, či ide o verejnoprávnu alebo komerčnú televíziu – porovnávať môže, pracoval aj v Markíze. „Zažil som oboje a politici to skúšajú všade. Tam je vždy dôležité, aby od nich ostala ochránená redakcia. To že niekto niekomu niekam volá, ešte neznamená, že niekto niečo ovplyvňuje,“ vysvetľuje s tým, že v RTVS sa darilo reportérov od tlakov chrániť.

„Výsledkom čoho sú silnejúce útoky na RTVS zo strany predsedu vlády, aj niektorých opozičných politikov, ktorí riešia kvalitu spravodajstva len cez to, koľko priestoru v ňom majú. Mali by si však uvedomiť, že silný hlas v spoločnosti RTVS získala najmä preto, že neslúžila v nikoho prospech, a snažila sa napĺňať svoj verejnoprávny rozmer a úlohy z toho plynúce.“

Podľa štatistík RTVS dostávajú koaliční a opoziční politici pomerne proporčný priestor aj v debate O päť minút dvanásť, aj vo večernej publicistickej relácii Správy a komentáre. Výnimkou je Kotlebova ĽSNS, ktorá sa na ignoráciu zo strany verejnoprávnej televízie sťažovala listom.

Mika Kotlebovi odpísal, že hostí si do relácií pozýva redakcia spravodajstva a politici jej do toho zasahovať nemôžu.

„Neoddeliteľnou súčasťou fungovania RTVS je skutočnosť, že vo vzťahu k rasovým, národnostným, etnickým, náboženským, sexuálnym, vekovým a ostatným sociálnym skupinám vychádza zo zásad otvorenosti a tolerancie, zdržiava sa šírenia akejkoľvek neznášanlivosti medzi ľuďmi a skupinami s odlišným postavením a orientáciou,“ napísal ďalej.

RTVS vedie pre svoje správy aktuálne štyri súdne spory, žiadny z nich s niekým z aktívnej politiky. Žaluje ju bývalý poslanec SDK Peter Ďuračka, verejnoprávna televízia sa súdi ešte s kontroverzným podnikateľom Jurajom Mácom a pomerne známou firmou Euro-Building.

Čo nové sa nakrútilo

Aj keď spravodajstvo krátko pred voľbou nového riaditeľa zaujíma politikov najviac, pohľad na vývoj RTVS by mal byť širší. Veľkou témou je je pôvodná tvorba pre dospelých, ale aj pre deti.

Filmová producentka Zuzana Mistríková hovorí, že RTVS v posledných rokoch filmovým spoločnostiam začala otvárať dvere. „Nehovorím, že neexistujú v tejto oblasti rezervy. S RTVS pravidelne diskutujeme a občas aj polemizujeme, pretože si myslíme, že v niektorých veciach ešte stále nie je pre nás RTVS dostatočne čitateľný partner. Je ale partner – čo je nová skúsenosť.“

RTVS za Miku vstúpila do štyridsiatich piatich filmových koprodukcií, za Zemkovej ich bolo sedem. Z tých známejších filmov: televízia sa podieľala napríklad na Červenom kapitánovi, Eve Novej, filmoch Agáva, Učiteľka či Piata loď a teraz so stredoeurópskymi televíziami nakrúca veľkofilm o Márii Terézii.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Mistríková vraví, že stále môžeme debatovať o kľúči, podľa ktorého si RTVS volí filmy a seriály, ktoré pomôže zafinancovať. Problém vidí v nedostatku kreatívnych producentov, ktorí by pomáhali filmovým a televíznym producentom dramaturgicky ich projekty viesť. Niektoré filmy a seriály potom dopadnú lepšie, iné horšie.

Za úspech ona aj iní autori považujú seriál Tajné životy, ktorý výrazným spôsobom posilnil debatu o domácom násilí. Obe série projektu mali silný príbeh, verejnoprávny presah a Jednotka RTVS nimi dosahovala nadpriemernú sledovanosť. Seriál v nedeľné večery pozeralo aj vyše 400-tisíc ľudí.

Iné seriály – Kolonáda či Doktor Martin, ktorý vznikal v koprodukcii s Českou televíziou, úroveň Tajných životov nedosiahli.

„Seriálová tvorba je samozrejme finančne najnáročnejšia,“ vraví Mistríková. „Keďže má RTVS obmedzené zdroje, nemôže si dovoliť vstupovať do mnohých seriálov a tak na ten, pre ktorý sa rozhodne, sú kladené obrovské nároky. Ale keďže aj tvorba súkromných televízii v tejto oblasti bojuje so základnými kvalitatívnymi kritériami, asi nemôžem byť zásadne kritická voči tým, ktoré vznikajú v spolupráci RTVS.“

S prístupom vedenia RTVS je spokojných aj veľká časť slovenských dokumentaristov. Pôvodným slovenským dokumentom veľmi pomohlo, že im na Dvojke vyhradili pravidelné programové okná. Za Miku sa v Mlynskej doline vyrobilo asi päťsto rôznych dokumentárnych diel.

Marko Škop je vyštudovaný dokumentarista, autor dokumentov Osadné či Iné svety, má ale za sebou už aj hrané filmy, napríklad Evu Novú. „Vedenie Václava Miku a programového riaditeľa Tibor Búzu je tým najlepším vedením, aké Slovenská televízia doteraz mala,“ hovorí. „Toto vedenie je voči domácim tvorcom najústretovejšie.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo to znamená? RTVS aktívne vstupuje do dokumentárnych projektov domácich tvorcov ako koproducent. Podieľa sa na nakrúcaní nielen finančne, ale napríklad aj poskytnutím techniky či iných vlastných kapacít. „Keď máte nejaký celkový rozpočet, za ktorý sa dá dokument nakrútiť, je veľmi podstatné, že v ňom RTVS vie vykryť niekoľko desiatok percent. Veľmi dôležité potom je, že dokumenty neskôr aj reálne odvysiela, takže si môžu nájsť diváka.“

Ako problémovejšie sa ukázali niektoré externé produkcie, najmä výroba licencovaných, ale aj domácich zábavných šou. Politici, ale aj niektorí ľudia z médií, kritizovali ceny, za ktoré ich RTVS vyrábala. Najviac kritiky zožal program Nikto nie je dokonalý, ktorý nakoniec na Jednotke skončil a vrátil sa tam, odkiaľ na verejnoprávnu obrazovku prišiel – teda do komerčnej televízie.

Šéf RTVS Václav Mika sa však programu, kde náklady na jeden diel relácie vyšli na necelých 30-tisíc bez DPH, zastával. „Dramaturgia toho formátu za tie roky nabrala nejaký vývoj, aj naším zásahom,“ vysvetľoval. „Nikto nie je dokonalý v roku 2016 nebolo to, čo sa vysielalo v roku 2013. Tento typ zábavy sa nájde aj v iných, pre nás vzorových televíziách.“

RTVS aj v roku 2017 uzatvorila niekoľko miliónových zmlúv na zábavné relácie s externými produkčnými firmami. Výberovo: firme Maya zaplatí niečo vyše milióna eur za 26 hodinových častí programu Zlaté časy, približne rovnakú sumu verejnoprávnu televíziu vyjde aj asi 200 častí súťaže Päť proti piatim, ktoru dodá firma režiséra Petra Núňeza.

Externe sa vyrábajú aj súťaže Čo ja viem či Duel, nová šou Záhady tela ale aj hobby magazín Hurá do záhrady.

Ako sa myslí na deti

Debata prebieha aj okolo tvorby pre deti. Aj tu najmä politici SNS kritizovali verejnoprávnu televíziu, že sa im venuje málo. V porovnaní s rokom 2012 je to však v skutočnosti výrazne viac. RTVS vtedy na pravidelnej báze vysielala každý deň prakticky len večerníček, čiže vysielanie pre deti malo asi sedem minút.

Dnes televízia pridala dvojhodinové ranné detské pásmo na Dvojke, ktoré je zväčša vyskladané zo zahraničných rozprávok a vzdelávacích programov z archívu. Premiérové animované rozprávky si televízia necháva na klasické večerníčkové okno večer. Kým v rokoch 2010 až 2012 vyrobili jednu animovanú rozprávku, za Miku odvysielali, alebo práve vyrábajú šesť projektov.

Večerníček Mimi a Líza. Obrázok – RTVS

Najznámejším je oceňovaný večerníček Mimi a Líza, v televízii sa vysielali aj večerníčky Drobci a Mať tak o koliesko viac, momentálne tvorcovia pracujú napríklad na animovanom seriáli Websterovci, ktorý nasadia na Vianoce.

„Detská tvorba bola v roku 2011 takmer na bode mrazu,“ vraví autorka večerníčka Mimi a Líza Katarína Kerekesová. „Dnes je vo výrobe päť animovaných seriálov. K tomu patria aj nové formáty detských magazínov a niekoľko hraných koprodukčných rozprávok. Samozrejme by sme si všetci priali, aby produkcie pre deti bolo ešte viac. Ale rozhodne to na krajinu ako Slovensko nie je zlé skóre.“

Kerekesová zmluvu na večerníček podpísala ešte s minulým vedením RTVS, na Mikovi však oceňuje, že televízia urobila veľa pre propagáciu celého projektu. Prístup televízie chváli aj pri novom večerníčku Websterovci, ktorý bude animovaný v 3D. „Vytvorili také podmienky, že sme sa mohli nielenže uchádzať o európsky grant na podporu televíznej produkcie, ale aj uspieť ako ojedinelý prípad v stredoeurópskom kontexte.“

Stáva sa však, že RTVS má niekedy privysoké ambície, zhoduje sa Kerekesová s producentkou Zuzanou Mistríkovu. Narážajú najmä na snahu televízie priniesť každé Vianoce novú hranú rozprávku, tak ako to má vo zvyku aj Česká televízia. Výsledok nie vždy nadchne.

Rozhlasové chodby. foto N – Tomáš Benedikovič

„Možno to bola prílišná ambicióznosť produkovať celovečernú hranú rozprávku každý rok. Nie som odborník na hranú produkciu, ale mám pocit, že si vyžadovala viac prípravy a teda aj vyšší rozpočet. Napriek tomu si cením snahu produkovať aj takýto náročný žáner,“ vraví Kerekesová.

RTVS vlani na Vianoce vysielala rozprávku Zázračný nos, rok predtým Svätojánsky venček.

Rozhlas zostal trochu v úzadí

Mika prišiel do RTVS z televízneho prostredia a od začiatku sa stretával s výhradami, že si veľmi nevšíma rozhlasovú časť RTVS. Aj on priznával, že k televízii má bližšie. „Povedal by som, že televízia ma revolučne baví viac a rozhlas ma evolučne napĺňa,“ povedal pre SME ešte v roku 2014.

Šéfredaktor serveru RadioTV.sk Juraj Koiš hovorí, že možno aj preto na Slovenskom rozhlase za posledné roky nevidieť až také veľké zmeny. „Rozhlas sa za pána Miku výraznejšie nezmenil v porovnaní s tým, čo nastavila jeho predchodkyňa pani Zemková. Jednotlivé programy sa prirodzene vyvíjajú, ale nevidím tam ani zďaleka tak dynamický vývoj ako napríklad v Česku.“

RTVS podľa neho nevyužíva potenciál v oblasti menších doplnkových staníc. Okruhy ako Litera, Junior a Klasika boli spustené ešte pred nástupom súčasného riaditeľa. Na vlnách Klasiky vlani pri príležitosti 90. výročia rozhlasu vysielalo Rádio Pyramída. „Verejnoprávne rádiá v Európe prevádzkujú pestrejšie portfólio programov vrátane hudobných žánrových staníc. U nás takýto vývoj zatiaľ nevidím,“ vraví Koiš.

Podľa analytika je škoda, že nedošlo k spusteniu samostatného publicistického okruhu podobného českej stanici ČRo Plus, kde by dostalo priestor hovorené slovo. „Taktiež rozhlasu chýba napríklad športový okruh, kde by sa dala lepšie využiť sieť športových reportérov, ktorí z domácich štadiónov prinášajú priame reportáže. Z tohto pohľadu rozhlas zaostáva za porovnateľnými verejnoprávnymi vysielateľmi v zahraničí.“

foto – TASR

Juraj Koiš si však myslí, že existujúce okruhy, najmä Rádio Slovensko, Regina či Rádio_FM sú na pomerne vysokej úrovni. Väčšina si drží svoju počúvanosť, Rádio_FM mierne posilnilo. Okrem toho dokázalo vybudovať výraznú komunitu ľudí, ktorí sa zaujímajú o domácu tvorbu, a prakticky ako jediné rádio dáva veľký priestor mladým slovenským hudobným skupinám.

Dodnes zostalo veľmi diskutabilné spojenie rozhlasu s televíziou. Mika v minulosti niekoľkokrát povedal, že z finančného pohľadu to veľký prínos nemalo a výhody spojenia často prácne hľadajú. Najviac sa podarilo prepojiť spravodajstvo. „Pred štyrmi rokmi fungovali rozhlasový a televízny spravodajský tím ako dve samostatné jednotky, ktoré nič nespájalo,“ spomína Tomáš Hudák.

„Lukáš Diko inicioval prvé výmeny, kedy si spravodajci z rozhlasu prichádzali vyskúšať robiť televízne šoty a naopak, televízaci vysielať do rozhlasu. Ukázalo sa to ako výhoda najmä pri cestách do zahraničia, kam sme zrazu nemuseli posielať viac redaktorov. Najlepšie sa spojenie prejavilo na facebookovom spravodajstve RTVS, kde veľakrát verejnoprávne médium informuje o dôležitých veciach ako prvé aj vďaka súčinnosti medzi rozhlasákmi a televíziou.“

Jednotku sleduje viac ľudí

Pri pohľade na sledovanosť verejnoprávnej televízie, respektíve jej podiel na trhu je zaujímavé, že Jednotka ako jediný z veľkých kanálov za posledných päť rokov rástla. Hlavné stanice Markízy a Joj oproti roku 2012 klesli, čo súvisí najmä z celkovým vývojom na televíznom trhu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Diváci majú k dispozícii viac televíznych staníc, ktoré si ich pozornosť delia – či už ide o menšie slovenské komerčné okruhy ako Doma, Plus, Wau či Dajto, alebo platené káblové stanice, ktoré vysielajú v slovenskom a českom dabingu. Napriek tomu Jednotka stúpla a dnes jej podiel na trhu dosahuje takmer 12 percent. Pred piatimi rokmi to bolo necelých deväť percent.

Dvojka posilnila mierne tiež, ale už z jej profilu je zrejmé, že oslovuje menšinového diváka. Zameriava sa najmä na dokumentárne filmy, európske kino, kultúrne magazíny a vysielanie pre minority.

RTVS síce v posledných rokoch zlepšila svoj web, v porovnaní s inými verejnoprávnymi televíziami však zaostáva. Nemá napríklad samostatný spravodajský portál. „Musí ho mať. Či za mojej éry, alebo potom. Ak by sa toto nestalo, tak nespĺňame úlohu verejnoprávneho média, teda posilňovanie spravodajského obsahu na každej platforme,“ priznáva aj Mika.

Problém podľa neho je však to, že zákon o RTVS hovorí o televíznom a rozhlasovom vysielaní – a webu sa nevenuje. A problém bol aj inde. „Keď sme v roku 2012 prišli do Mlynskej doliny, web RTVS spravovala súkromná firma. Ešte raz: externá firma vlastnila web RTVS. Trvalo nám rok, kým sme získali vlastné webové sídlo aj s archívom. Začali sme na zelenej lúke, preto to meškanie.“

Generálny riaditeľ RTVS Václav Mika. foto N – Tomáš Benedikovič

Za posledných päť rokov sa financovanie verejnoprávnej RTVS prakticky nezmenilo. Jej rozpočet je stabilne okolo 105 miliónov eur, asi 75 miliónov z toho získava z koncesionárskych poplatkov. Príjmy z reklamy dosahujú päť miliónov ročne, zvyšok zabezpečuje najmä zmluva so štátom, teda peniaze určené na program.

RTVS dáva priamo na programovú televíznu výrobu ročne niečo medzi tridsiatimi a štyridsiatimi miliónmi eur; na výrobu v rozhlase idú asi tri milióny. Veľkú časť rozpočtu RTVS, asi 30 miliónov eur, zhltnú mzdy a odvody, asi 20 miliónov sú náklady na vysielače.

Koncesionárske poplatky, ktoré sú dnes vo výške 4,64 eura, a nemenili sa takmer jedenásť rokov, sa vláde pre odpor SNS zvýšiť nepodarilo. Podľa tvorcov je to problém.

„Verejnoprávne médium má zmysel len vtedy, keď je schopné plniť to, na čo ho máme. Ak sa dostaneme – obrazne povedané – do štádia, že bude mať na svietenie, kúrenie, šírenie signálu a na vysielanie repríz, je jeho existencia otázna. A ja si myslím, že naša spoločnosť fungujúce médium verejnej služby potrebuje,“ myslí si Zuzana Mistríková.

RTVS za Rezníka

Teraz najčítanejšie