Denník N

Dielo týždňa: Európu hľadajte tam, kde babylonskú vežu

Jozef Jankovič: Niekde v Európe. Kresba, 1970. SNG
Jozef Jankovič: Niekde v Európe. Kresba, 1970. SNG

Komu by v Československu 60. a 70. rokov napadlo riešiť slobodnú a jednotnú Európu, keď za oknami stáli ruské vojská a zúrila normalizácia? Umelcovi Jozefovi Jankovičovi. Pripomeňme si Deň Európy jeho kresbou.

Európa oslavuje svoje narodeniny dvakrát ročne. 5. a 9. máj sa v kalendári označujú za Deň Európy. Môže za to francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, ktorý 9. mája 1950 vyzval Francúzsko, Nemecko a ďalšie európske krajiny, aby sa spojili.

Navrhol im vytvoriť nadnárodnú európsku inštitúciu, ktorá by riadila uhoľný a oceliarsky priemysel, teda odvetia, ktoré boli v tom čase základom vojenskej moci. Krajiny, na ktoré sa obracal, sa totiž v druhej svetovej vojne takmer zničili, a to sa už nesmelo opakovať.

Rok pred jeho odvážnym vyhlásením vznikla 5. mája  Rada Európy – medzinárodná organizácia európskych štátov, ktorej cieľom je ochrana ľudských práv a demokracie. Rada Európy je dnes nezávislá od EÚ, no okrem spoločných členov ich spája aj známa modrá vlajka so žltými hviezdami.

Európa tak ako ju poznáme dnes – bez vojnových konfliktov a v spoločnej únii, tento rok opäť oslavuje narodeniny. Deň Európy preto pripomína vybrané dielo týždňa. Je ním kresba Jozefa Jankoviča s názvom Niekde v Európe.

Na štvorposchodovom podstavci stojí postava bez rúk a bez hlavy. Okolo nej sa rozprestiera more, len z ľavého rohu sa k nej naťahuje európske pobrežie. Tvoria ho malé štáty rozlíšené farbami.

Jankovič túto kresbu vytvoril 20 rokov po vystúpení Schumana a ďaleko za železnou oponou. Dielo Niekde v Európe totiž vzniklo v krajine, kde sa o tomto odvážnom projekte západných krajín veľa nevedelo.

SNP cez obete, nie hrdinov

Jankovič sa počas celej svojej tvorby snažil nájsť odpoveď na to, čo je zmyslom života. A často ju nachádzal vo veciach slobody. Bol koniec 60. rokov a na Slovensko mierili vojská Varšavskej zmluvy. Sloboda a mier tak mali iný rozmer ako tie na západe a Jankovič na to reagoval s iróniou. Práve tá mu pomohla udržať si odstup a neprepadnúť úzkosti.

Kresbe sa venoval popri svojom hlavnom smere – sochárstve. Aj tam vyjadroval svoje rozčarovanie z politických udalostí roku 1968.

Svojimi sochami odrážal vtedajšie pocity ľudí a hlavne hranice ich možností. Boli to predovšetkým osamotené časti ľudského tela, s ktorými možno ľubovoľne nakladať. Raz ich usporiadal ako koberec v národnej trikolóre, inokedy ich zmrazil v momente pádu. Ukazoval tak, ako možno človeka zbaviť posledných zvyškov jeho ľudskosti.

Jozef Jankovič je tiež autorom známeho súsošia Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Z oboch strán ho akoby objíma budova, ktorú navrhol mladý architekt Dušan Kuzma. Jankovičova socha s názvom Obete varujú sa takisto zrkadlí v presklených stenách po stranách budovy.

Základom súsošia sú postavy, ktoré sa skláňajú nad tými, čo ležia na zemi. Slovenský umelec totiž poňal odkaz povstania nie prostredníctvom hrdinov, ale obetí. Zbavil ho aury víťazov a pochopil ho ľudsky.

Komunisti ho však krátko na to vylúčili z výtvarného diania. Podľa nich sa totiž  „odklonil od metód socialistického realizmu“ a jeho sochu z pamätníka SNP odstránili.

„Veď to musela byť slastná kolegiálna škodoRADOSŤ, keď tridsaťročnému faganovi postavili osemmetrovú sochu, a potom ju zhodili,“ spomínal si na toto obdobie v rozhovore pre cyklus Súčasná výtvarná scéna. „Na začiatku 70. rokov som sa ocitol vo vágnej pozícii medzi všetkými frontmi.“

Jankovičovo súsošie vrátili na pamätník SNP až v roku 2004.

Spútaný v priestore

Napriek tomu, že Jankovičovi režim znepríjemňoval tvorbu aj život, on pokračoval. Vytváral grafiky a kreslil. Ďalej fungoval na alternatívnej scéne a vo svojej tvorbe miešal tragické s groteskným, aby ešte viac zvýraznil potrebu nájsť jasnú odpoveď na svoju ťažkú otázku.

„Každý reálne uvažujúci výtvarník musí rátať s tým, že musí urobiť viac sôch, kresieb a malieb, ako je nepriaznivé prostredie schopné zničiť,“ povedal pre časopis Slovenské ateliéry. „Ak to neurobíte, tak nemáte právo sa sťažovať.“

Jankovič sa ďalej zúčastňoval architektonických súťaží doma aj v zahraničí, napríklad na Most SNP v Bratislave, rekonštrukciu Staromestskej radnice v Prahe, na novú budovu rozhlasu či Slovenskej národnej rady v Bratislave, radnice v Amsterdame alebo Centre Pompidou v Paríži.

V roku 1976 však komunisti zničili jeho fontánu na bratislavskom sídlisku, vylúčili ho zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov a znemožnili mu tak vystavovať doma aj v zahraničí a galériám nakupovať jeho diela. Jankovič tak zostal sám, spútaný vo vyhradenom priestore a obmedzený na nehybnosť ako jeho postavy.

„Ekonomicky ma to dosť postihlo, desať rokov som neurobili takmer žiadnu sochu, lebo na to neboli peniaze,“ uviedol pre Slovenské ateliéry. „Nebola možnosť vystavovať, proste nedávalo to žiadny zmysel. Na druhej strane mi to zase pomohlo rozvinúť sa iným smerom. Všetko negatívne vždy má v sebe aj pozitívnu stránku, ktorú však treba rozoznať a nejakým spôsobom zachytiť.“

Vo svojom súkromnom ateliéri vytváral grafiku a utopistické projekty. V jednom z nich navrhol vyriešenie československej otázky – premiestnenie a rozdelenie Česka a Slovenska do vzdialených morí. Prázdne miesto medzi nimi mala zaliať voda a vznikla by tým nová rekreačná zóna.

V tomto období sa začal venovať aj vlastným variantom konceptuálneho umenia, ktorého súčasťou boli mapy štátov a miest.

Mutant na babylonskej veži

Mapy boli totiž vždy nástrojom politickej moci a potvrdzovali územné nároky. Jankovič na takéto mapy umiestňoval svoje postavy, hybridné bytosti, ktoré iba sčasti pripomínali človeka.

Mapy niekedy pokryl nepravidelnými útvarmi, ktoré mali evokovať štáty. Spod farebných vrstiev často presvitala sieť poludníkov a rovnobežiek.

Štáty vo vybranom diele sú k sebe farebne priradené, akoby sa maskovali na spôsob vojenských uniforiem. Nad takouto pevninou sa týči pomník človeka – mutanta, ktorý stratil svoju individuálnu tvár aj občiansku totožnosť. Chce byť len pánom nad všetkým, vlastníkom sveta. Ako ten svet ovláda,  naznačuje vojenské sfarbenie pevninskej časti mapy.

Navyše je bez hlavy, s niekoľkými výbežkami po stranách trupu. S niečím medzi kýpťami a chápadlami, ktoré len zdôrazňujú jeho bezmocnosť.

Postava stojí na podstavci, ktorého jednotlivé stupne sú očíslované ako stupne víťazov a pomaly sa plnia vodou. Pripomínajú babylonskú vežu, ktorá sa svojou váhou opiera o vodu, a má tak vratké základy.

Jankovičova kresba podobne ako celá jeho tvorba v tom období dôsledne odzrkadľovala normalizáciu 70. rokov. Bola tiež výpoveďou o bezmocnosti človeka v období plnom obludnosti. A tiež dôkazom, že ak sa zničí jestvujúce umenie, možno na jeho troskách postaviť nový svet.

Jozef Jankovič (8. novembra 1937, Bratislava – 6. júna 2017, Bratislava)

Vedúca osobnosť moderného slovenského sochárstva. Študoval na VŠVU v Bratislave (1956 až 1962) u profesora Jozefa Kostku.

Jozef Jankovič. Foto – Archív JJ

V slovenskom umení uskutočnil revolučnú premenu – tradičný obraz hrdinu nahradil obrazom obete, poníženej a zranenej ľudskosti, na ktorú nazerá ironickým, groteskným, či tragikomickým pohľadom. Jankovičovo celoživotné dielo je podobenstvom o človeku, o jeho drámach a údele, o odcudzení sebe samému i o totalitnej moci v jej rôznych podobách.

Jankovič vystavoval vo Viedni aj v Berlíne, dvakrát na Bienále v Benátkach. Je nositeľom prestížnych medzinárodných cien –  z bienále mladých v Paríži, či Herderovej ceny. Realizoval sochárske práce v Chorvátsku, Slovinsku, Nemecku, vo Francúzsku aj v Južnej Kórei. Okrem sochy a reliéfu sa venoval počítačovej grafike, kresbe a šperku.

Ako jediný slovenský sochár je zastúpený v zbierke súčasného umenia E.P.A.D. pod holým nebom, v parížskej štvrti La Defénse. Socha V šľapajach otcov, ktorá je tam umiestnená, kriticky odkazuje na slovenskú „hádavú“ povahu.

Hlavné zdroje:

Katarína Bajcurová: Slovenský obraz (anti-obraz) : 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení (2008)
Denisa Gura Doričová, Daniel Brunovský: Slovenské ateliéry
Jozef Jankovič : Grafika 1961-2003 (2003)
Zora Rusinová, Aurel Hrabušický, Katarína Bajcurová: Jozef Jankovič : Tvorba z rokov 1958-1997 (2007)
Juraj Mojžiš: Jozef Jankovič : 1957-2007 (2007)
Ivan Jančár, Juraj Mojžíš: Jozef Jankovič : Plynutie času = Flow of time (2016)
Kurátorky Daniela Čarná, Lucia Gregorová: Mapy = Maps : umelecká kartografia v strede Európy = Art Cartography in the the Centre of Europe 1960 – 2011 (2011)
Katarína Bajcurová: Jozef Jankovič : Retrospektíva 1960-2003 (2003)
Katarína Bajcurová, Juraj Mojžiš: Šiesti zo šesťdesiatych = Six from the Sixties : Marián Čunderlík, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Eduard Ovčáček, Miroslav Šnajdr st., Miloš Urbásek (2002)

Teraz najčítanejšie