Denník N

Postrehy z Južnej Afriky

Na rokovaní v Južnej Afrike som s úžasom sledoval ideologické predsudky na oboch stranách rokovacieho stola.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Venujem sa Južnej Afrike už dlhé roky, je to dosť netradičné na Slováka; skoro nič nás s touto časťou sveta nespája, ani koloniálna minulosť, ani čulé obchodné vzťahy v súčasnosti. Iste sa nájdu slovenskí poľovníci, čo si tam občas zapoľujú na nejakú šelmu; a tuším aj o nejakých nelegálnych obchodoch so zbraňami, ktoré museli prebehnúť cez Juhoafrickú republiku – inak si totiž neviem vysvetliť, prečo nám zaviedli vízovú povinnosť presne o polnoci z 18. na 19. apríla minulého roka.

No a tí v zrelom veku si iste spomenú, že slovenské „komando“ odtiaľ priviedlo Ivana Lexu, ktorý si v príjemnom letovisku Durban užíval slobodu „na úteku“.

V tom istom roku som pod Tabuľovou horou v Kapskom Meste začal študovať angličtinu. A odvtedy som nevynechal ani jediný rok, aby som sa nevrátil. A tak keď som pred ôsmimi rokmi nastúpil do Európskeho parlamentu, hneď som sa hlásil do delegácie pre Juhoafrickú republiku a dotiahol som to až na prvého viceprezidenta delegácie. Čo si vyžaduje raz v roku ísť do Pretórie a Kapského Mesta rokovať s juhoafrickými poslancami.

Predošlý šéf delegácie, Michael Cashman, Brit a homosexuál, nám vždy sťažoval rokovania, lebo – samozrejme – práva LGBT vždy pretláčal na prvé miesto. A aj keď má Južná Afrika asi jednu z najmodernejších ústav na svete a plnú ochranu práv kohokoľvek vrátane LGBT, situácia v tradičných komunitách nie je vždy ružová, a keby aj bola, Cashman by zasa tlačil, aby juhoafrická vláda vyvíjala tlak na zlepšenie situácie v celej Afrike.

To však už máme za sebou, a tak tento rok sme sa venovali politickým témam, ako sú pozície v G20, OSN, dôvody, prečo chce Južná Afrika vystúpiť z Medzinárodného trestného tribunálu, utečeneckej kríze v Európe, obchodným vzťahom s EÚ až po riešenie problému čiernych škvŕn na citrusových plodoch dovážaných z tejto časti sveta. Avšak s úžasom som sledoval ideologické predsudky na oboch stranách rokovacieho stola.

Tie európske: viete, my sme určite neprišli poučovať a dávať vám lekcie, zaznievalo z úst bývalých koloniálnych mocností, Holanďanov, Britov či Nemcov, ale mali by ste to a to robiť tak a tak! A to nehovorím o pozíciách vyslancov z európskych krajín, ktorí nás vždy v predvečer rokovaní brífujú o situácii v krajine. Osem rokov počúvam, ako čo nefunguje a hrozí úpadkom. A iba mimochodom rovnako dlho pozorujem dynamický rast a vibrujúci demokratický život v tejto krajine: od neúprosného boja odborov o sociálnu ochranu pracujúcich cez komunitné zápasy o zlepšovanie sociálnych služieb, boj o životné prostredie, proti pytliakom, praktikám vykorisťovania predovšetkým na farmách, vždy verejné vnútrostranícke boje, otvorené diskusie v médiách o všetkých možných témach od korupčnosti prezidenta, súdnych procesov s českým mafiánom Radovanom Křejčířom či olympionikom-vrahom Oscarom Pistoriusom, o oligarchoch zmocňujúcich sa štátu až po kmeňové praktiky obriezky či blahodarné účinky masturbácie. Proste občianska spoločnosť a angažovanosť v tom pravom zmysle. Nepochybne na africký spôsob, vášnivo, občas aj s násilnosťami… A je to iste náhoda časová, ale nie tematická: presne v dňoch, keď v Slovensku prebehli demonštrácie proti korupcii, masové protesty proti korupcii a „ukoristenie štátu“ (skupinou okolo prezidenta Zumu a oligarchickou rodinou Guptovcov) – ako nazývajú oni, a to oveľa priliehavejšie ako my doma, vládu finančných skupín v štáte. A týchto masových demonštrácií sa zúčastňuje celá opozícia, ale aj časti vládnucej strany a spoločne založili občianske Hnutie slobody: žiadajú okamžité odstúpenie prezidenta…

A predsudky na ich strane, aby som nezabudol: všetko zlé, čo je a pretrváva u nich, je dôsledkom kolonializmu a apartheidu; politika „Západu“ je stále imperialistická, nespravodlivá, meria dvojitým metrom… A tak sa vždy pýtam na konkrétnosti a dozviem sa: „Západ“ nadržiava iba Izraelu a nie Palestíncom, Medzinárodný trestný tribunál súdi len afrických štátnikov, v Bezpečnostnej rade OSN rozhodujú o žalobách mocnosti, ktoré samy nie sú podriadené tomuto súdu, a iné náreky.

A som na koni: ale nemáte žiaden problém s EÚ, však? Nie, opačne, EÚ nám pomáha v stovkách projektov, je naším najväčším obchodným partnerom, investorom, len ten zákaz dovozu citrusov by ste už mali zrušiť…

A tak mám priestor otvorený: EÚ nie sú starí kolonialisti, my nie sme imperiálny Západ, opačne, EÚ sa s touto minulosťou definitívne rozlúčila; my sme nová Európa tvorená aj strednou a južnou Európou, pobaltskými aj čiernomorskými krajinami. To sa im páči. Európu by chceli, len tá koloniálna minulosť ich prenasleduje.

Helen Zille, stará bojovníčka proti apartheidu, dlhoročná šéfka opozičnej Demokratickej aliancie, premiérka Západného Kapska, pred pár dňami napísala na Facebooku alebo Twitteri, už si nepamätám, že kolonializmus nepriniesol len negatíva, ale aj pozitíva, ako napríklad zdravotný a sanitárny systém.

Takú chybu – ktorá nepochybne ukončila jej politickú kariéru – mohla urobiť len preto, že nepremýšľa „európsky“. Keby bola povedala, že Európania priniesli aj dobré veci, ktoré nemajú nič spoločné s kolonializmom, ale s pokrokom a modernitou, bolo by to iné. Lenže jej vyjadrenie všetci pochopili ako pokus rehabilitovať kolonializmus. A tak som si spomenul na svoju stať tu v Denníku N o potrebe zbaviť sa tohto zaťaženého a zaťažujúceho pojmu Západu a presunúť paradigmu uvažovania na Európu, európskosť tak, ako sa utvára dnes aj práve vďaka novým krajinám, ktoré sa oslobodili z komunisticko-ruského zovretia a vytvorili možnosť skutočnej, celostnej Európy, nielen tej „západnej“.

Túto potrebu posunu k „európskosti“ ako nositeľke slobody, demokracie a pokroku, a ako oslobodenie sa zo zaťažujúceho dedičstva „Západu“, pociťujem vo všetkých kútoch sveta.

Teraz najčítanejšie