Denník N

Archív bývalej sovietskej NKVD uvoľnil dokumenty o odvlečených Čechoslovákoch

Odvlečení do Sovietskeho zväzu. foto - Múzeum SNP
Odvlečení do Sovietskeho zväzu. foto – Múzeum SNP

Príbuzní ľudí odvlečených do Sovietskeho zväzu majú po desaťročiach nádej, že sa o nich niečo dozvedia.

Na Slovensku a v Česku žijú rodiny, ktoré sa ani po desaťročiach nevedia dopátrať, kde skončili ich príbuzní odvlečení do sovietskych internačných táborov.

Teraz Moskva prvýkrát umožnila previezť informácie z archívov o týchto občanoch Československa na Slovensko.

Osem rokov skúmal Stanislav Mičev, historik z Múzea SNP v Banskej Bystrici, dokumenty v moskovskom archíve o Čechoslovákoch v zajateckých táboroch NKVD v rokoch 1939 až 1956. Podľa kartotečných lístkov sa dopracoval k číslu 39-tisíc. Výskum pokračuje, číslo nie je s veľkou pravdepodobnosťou konečné.

Záznamy nedávajú príbuzným istotu, pretože mnohí sa ani nemuseli dostať do kartoték, zahynuli pri transporte. Existuje však minimálne nádej, že sa dozvedia viac.

Doterajšie publikované údaje, presnejšie odhady o odvlečených a unesených Čechoslovákoch do bývalého Sovietskeho zväzu, sa pohybovali od vyše sedemtisíc do podľa historikov málo pravdepodobných 120-tisíc.

„Po dlhoročnom úsilí sa nám podarilo v spolupráci s Občianskym združením Krásny Spiš, Ústavom pamäti národa a Ústavom pro studium totalitních režimů priniesť na Slovensko tieto dokumenty. Získali sme súhlas na skenovanie lístkov, ktoré obsahujú údaje o občanoch bývalého Československa. Je to vec, ktorá tu už mala byť dávno, ale, bohužiaľ, nebola,“ konštatoval historik Stanislav Mičev, ktorý už nie je len riaditeľom Múzea SNP, ale aj kandidátom na banskobystrického župana, vyzval extrémistu Mariana Kotlebu.

Kartotečný lístok z archívu bývalej NKVD. Foto – Múzeum SNP

Nie gulagy, ale GUPVI

Výskum ukázal, že v Ruskom štátnom vojenskom archíve (bývalý archív NKVD) je takmer 39-tisíc záznamov obyvateľov bývalého Československa, ktorí prešli systémom Hlavnej správy vojenských zajatcov a internovaných, a figuruje pod skratkou GUPVI (nie GULAG).

Mičev najprv vysvetlil rozdiel medzi sovietskymi paralelnými väzenskými systémami GULAG a GUPVI, pretože verejnosť označuje mylne sovietske tábory nútených prác súhrnným názvom GULAG.

„NKVD malo dva väzenské systémy. GULAG bol systém pre asociálov a politických väzňov. GUPVI, Hlavná správa vojenských zajatcov a internovaných, bol systém táborov nútených prác pre vojnových zajatcov a internovaných, ktorých považovali za nepriateľov Sovietskeho zväzu. Stačilo podozrenie. Existovali paralelne vedľa seba, mali svojich veliteľov a obidva využívali na nútené práce,“ vysvetlil historik.

NKVD sa podľa Mičeva stalo najväčším priemyselným komplexom v Sovietskom zväze. Uzatvárali zmluvy so štátnymi podnikmi a dodávali pracovnú silu.

„Firmy im za to platili. Keď bolo treba viac pracovníkov, zavreli viac ľudí.“

Keď Červená armáda oslobodzovala Sovietsky zväz a tlačila Nemcov pred sebou, NKVD vydala rozkaz brať ľudí od 16 do 60 rokov, ktorí žili v štátoch kolaborujúcich s fašistickým Nemeckom, na nútené práce.

„Ak v Maďarsku sa to uplatňovalo úplne do tla a odvliekli vyše stotisíc ľudí, tak na Slovensku a v Česku to bolo výrazne menej. Po prvé, Československo brali na základe zmluvy o spolupráci ako spojenca, a po druhé preto, že bolo Slovenské národné povstanie. Keby nebolo, mohli sme dopadnúť oveľa horšie,“ povedal Mičev.

Ako bývali v internačných táboroch – v zemľankách, postavili si takýto domček. Foto – archív Múzea SNP

Ľudia môžu nájsť príbuzných

Dokumenty z ruských archívov sú cenné minimálne z dvoch dôvodov. Z historického, pretože ide o cenné kmeňové dokumenty, ale aj z ľudského hľadiska.

Mičev tvrdí, že ku kartotečným lístkom existujú aj osobné zložky väčšiny väznených, ktoré si rodiny môžu vyžiadať z ruských archívov. Sú im ochotní pomôcť.

„Ozývajú sa nám ľudia osem rokov, niektoré údaje sa nám už podarilo zistiť, niektorým sme úspešne odpovedali,“ konštatoval historik.

Podľa archívnych dokumentov prešlo zajateckými pracovnými tábormi v období rokov 1941 až 1945 takmer 69-tisíc „Čechoslovákov“, z toho dvaja generáli – Fedinand Čatloš a Jozef Turanec. Vyše štyritisíc zajatcov zahynulo.

V roku 1943 bolo na území bývalého Sovietskeho zväzu 31 táborov pre vojenských zajatcov. Rok po vojne už 267. Tábormi pre vojnových zajatcov (GUPVI) prešlo celkovo viac ako tri milióny ľudí, každý desiaty zahynul.

Informácie o počtoch mŕtvych zahŕňajú nielen zajatcov, ktorí umreli v pracovných táboroch, ale aj tých, čo zahynuli napríklad na frontoch. Mnohí totiž videli väčšiu šancu na prežitie na frontoch, kam sa sami hlásili, ako v táboroch. Po previerkach dôstojníkmi NKVD ich zaraďovali k bojovým útvarom. Prvé línie neboli výnimkou.

Získanie dokumentov nebolo ľahké ani lacné. Mičev hovorí, že pôvodná suma za skeny bola osem miliónov rubľov, čo je takmer 130-tisíc eur, nakoniec ju znížili na vyše 48-tisíc eur. Väčšinu zaplatila nadácia EPH.

Výskum je len na začiatku. Pri analýze kartotečných lístkov budú musieť spolupracovať aj s ruštinármi, najlepšie s rodenými Rusmi alebo s Bielorusmi s historickými a geografickými vedomosťami. Lístky sú písané azbukou, niektoré ťažko čitateľné, navyše je pravdepodobné, že pri prepise mien a miest do ruštiny mohlo dôjsť k chybám. Veľmi záležalo na gramotnosti pisateľa kartotečných lístkov aj na jeho zodpovednosti pri vypisovaní záznamov.

Odvlečení. Foto – archív Múzea SNP

Malenkaja rabota

NKVD vznikla po revolúcii v roku 1917, keď sa v Rusku dostali k moci boľševici. Najprv to bolo akési ministerstvo vnútra, ale neskôr prevzala aj úlohy štátnej polície, neskoršieho KGB.

Najaktívnejšia a najbrutálnejšia bola počas stalinizmu. Zložky NKVD spravovali tábory nútených prác pre politicky nepohodlných aj vojenských zajatcov a internovaných. Zaoberali sa však aj špionážou a atentátmi.

Ústav pamäti národa zverejnil zoznam odvlečených do gulagov. Hoci nie je kompletný, nachádza sa v ňom 7422  Čechoslovákov (vyše dvesto žien), prevažne Slovákov. Nevrátilo sa vyše 550 z nich. Väčšina skončila v táboroch nútených prác na Kaukaze a v Donbase.

Svetové združenie bývalých politických väzňov sa odvoláva na výskumy JUDr. Dáriusa Rusnáka v Moskve, ktorý uvádza 69-tisíc odvlečených, a českého publicistu Vladimíra Bystrova, ktorého odhad sa zastavil na 120-tisícoch.

Jeden zo Slovákov odišiel do Sovietskeho zväzu dobrovoľne, pretože uveril, že ide o ‚malenkuju rabotu‘ (malú prácu). Spomína, že z dvetisíc ľudí desať percent zahynulo už cestou do Donbasu.

„Z osemnástich chlapov z našej obce sa vrátilo desať a dvaja umreli krátko po návrate,“ uverejnil jeho výpoveď český publicista Vladimír Bystrov v knihe Únosy slovenských občanov do Sovietskeho zväzu.

Antona Felbera odvliekli za neúčasť na povinnej brigáde. Tri roky bol v gulagu vo Vladikaukaze. Po návrate ho komunistická štátna bezpečnosť poslala na dvojročnú prevýchovu do tábora nútených prác v Česku (zdroj ÚPN).

Ludevít Smatana prežil Braunschweig

Vojaci slovenskej armády nekončili len v sovietskych, ale aj v nemeckých zajateckých pracovných táboroch. Keď sme hovorili s Ludevítom Smatanom z Banskej Bystrice, mal 91 rokov. O rok neskôr zomrel.

Vyučený krajčír narukoval v roku 1943 do jazdeckého výzvedného oddielu v Bratislave. Odtiaľ ho preložili do Liptovského Mikuláša, a tam ho zastihlo povstanie.

„Nebol som partizán, ale vojak. Na Starých Horách nás pochytali Nemci a odvliekli do bývalého gymnázia v Banskej Bystrici. Pokúsil som sa ujsť, ale zavliekli ma naspäť. Potom nás na námestí ukazovali ako banditov,“ spomínal bývalý vojak, ktorý mal aj napriek vysokému veku výbornú pamäť.

Zajatcov naložili do ,dobytčákov‘ a „sedem dní a sedem nocí“ ich viezli do Nemecka. Ludevít Smatana mal vtedy dvadsať rokov a skončil v arbeitkommande 8008 v Braunschweigu.

„Dali mi na drevenej doštičke číslo, ktoré som musel mať na krku stále, aj keď som išiel spať,“ rozprával.

V Braunschweigu odpratávali trosky zbombardovaného mesta. V lepšom prípade upratovali v nemeckých rodinách.
„Titulovali nás zásadne banditi. Stačilo, aby niekto len odbehol bez nahlásenia, a Nemci ho dokopali a dobili. Keď som sa natiahol za krumpľom za ohradou, strážca ma udrel lopatou. Adama Chrkavého tak zbili na námestí, že sme ho nepoznali. Dva týždne si nemohol sadnúť ani ľahnúť na posteľ. Z nás zastrelili asi dvadsať,“ hovoril Ludevít Smatana a v očiach mal slzy.

Jesť dostávali len toľko, aby prežili. Receptom na prežitie bolo jedenie odpadkov. Pred smrťou od hladu ich viackrát zachránili miestne rehoľné sestry.

„Vždy nás nakŕmili. Bol to veľký blahobyt. Hovorili nám, len aby sme vydržali, že vojna sa skončí.“

Ludevít Smatana prežil v lágri deväť mesiacov. Po oslobodení tábora Američanmi bol dva mesiace v nemocnici a domov sa vrátil až koncom augusta roku 1945 na streche rýchlika, lebo nemal miesto. Posledný z obce. Všetci si už mysleli, že zomrel.

Do Braunschweigu ani do Nemecka sa už nikdy nevrátil. Rodina dva roky vybavovala, aby ako zajatec dostal 20 korún mesačne príplatok k dôchodku. Napokon dostal aj jednorazové odškodnenie za útrapy – 20-tisíc korún. Dal si za to urobiť náhrobný kameň.

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie