Denník N

Tomáš Ulej digitalizuje staré knihy, no aj on hovorí, že autorské právo je posvätné

Tomáš Ulej. Foto – TASR
Tomáš Ulej. Foto – TASR

Po tom, čo Slovenská národná knižnica zdigitalizovala milióny starých kníh a novín, sa čaká, kým budú prístupné verejnosti. Aby to išlo ľahšie, prispôsobili tomu autorský zákon, no spôsobom, ktorý znevýhodní autorov

Slovenskej národnej knižnici sa podarilo dostať slovenské písomné dedičstvo do digitálnej podoby. Dohromady ide o viac ako 2,5 milióna kníh, skrípt, máp, novín a ďalších objektov. To všetko by malo byť prístupné verejnosti cez portál Slovakiana. A hoci od digitalizácie, ktorá stála dohromady vyše 40 miliónov eur, uplynul už rok, Slovakiana ponúka len jeho malú časť, navyše so slabým vyhľadávačom a v podobe, ktorá je ťažko čitateľná. Dôvodom sú technické, no i právne prekážky. Existuje však aj oveľa menší projekt, Zlatý fond denníka SME. ktorý založil TOMÁŠ ULEJ. Ponúka len zásadné diela slovenskej literatúry, no dá sa medzi nimi pohodlne vyhľadávať a dajú sa čítať. Vlani Ulej založil nový projekt Ľudo Slovenský, ktorý sa snaží myšlienku Zlatého fondu rozšíriť. Spolu s dobrovoľníkmi a pod odborným dohľadom katedry Etnológie a folkloristiky UKF v Nitre digitalizujú a sprístupňujú ľudové piesne.

V sedemnástich rokoch ste mali svoj spravodajský denník o dianí na internete, v roku 2006 ste založili Zlatý fond denníka SME, napísali ste dve knihy, blogujete o IT. Sledovali ste snahu digitalizáciu písomného dedičstva a jeho sprístupnenie verejnosti?

Sledujem ich približne od roku 2006, keď som sa začal venovať digitalizácii literatúry. Veľmi som sa tešil, že sa niečo také na Slovensku robí, aj keď som mal k tomu viacero výhrad. Zdalo sa mi, že projekty sú veľmi drahé a veľmi pomalé. Štátne projekty stoja ťažké milióny, počúvame o nich vyše desať rokov a výsledky sú skôr čiastkové. Zlatý fond sa za ten čas stihol stať bežnou súčasťou výučby a využíva ho široká verejnosť. Samozrejme, že cieľom nášho projektu nebolo zdigitalizovanie státisícov či miliónov kníh, ale iba najdôležitejšie z nich. Samotnú snahu štátu však vnímam naozaj pozitívne.

Kedy ste sa začali vy venovať digitalizácii?

Zhruba v roku 2004, ale projekt Zlatý fond vznikol o dva roky neskôr. V čase, keď vznikal, začalo sa už hovoriť o čítačkách, ale nikto nevedel, či čítačky elektronického papiera naozaj raz prerazia. Bol to trochu krok do prázdna. Netušili sme, či e-kniha má budúcnosť, vedeli sme len, že knihy treba zachovať.

Ako niekomu napadne, že zdigitalizujem slovenskú klasiku?

Na strednej škole sme čítali povinne slovenskú literatúru a zistil som, ako málo je výtlačkov jednotlivých kníh. Vlastne často sme sa museli striedať v čítaní, pretože v celom okrese bol nedostatok exemplárov konkrétnej knihy. Zišlo mi na um, že bolo by úžasné, keby sa dali knihy stiahnuť z internetu.

Nápad bol na svete, čo sa dialo potom?

Zistil som, že to vôbec nie je svetoborná myšlienka. V Amerike funguje od roku 1971 projekt Gutenberg, ktorý zdigitalizoval veľké množstvo diel. Na Slovensku je situácia iná. Vydávanie kníh je veľmi sporadické, niektoré dôležité knihy nevyšli často aj sto rokov a verejnosť sa k nim nedostane.

Digitalizácia bola teda akousi resuscitáciou slovenskej klasiky?

Digitalizácia je úžasná. Keď dáte knihy na internet, sú nekonečne dostupné, používať ich môže naraz hocikoľko ľudí. Navyše sú „večné“, pretože keď tam raz niečo zavesíte, už sa to nestratí. Papier zhnije, médiá časom zaniknú, slovenskí vydavatelia nemajú až taký záujem o vydávanie staršej slovenskej literatúry… Je možné, že niektoré knihy budú čoskoro maximálne tak v desiatich výtlačkoch. Mnohé diela nás prekvapili – vyšli naposledy koncom 19. storočia zjavne pre nezáujem vydavateľov. Keď sme ich však dali na internet, za pár mesiacov si ich stiahli desaťtisíce tisíc ľudí.

Ako ste to robili?

Základ je oskenovanie, teda aby sa z každej strany stal obrázok. Následne špeciálny program skúsi v obrázku rozpoznať text a vytvorí normálny textový súbor. Je v ňom však obrovské množstvo chýb, niektoré strany nerozpozná vôbec, a tie naozaj treba prepísať.

Kto opravuje chyby?

Editori, desiatky editorov, ktorí riadok po riadku text skontrolujú, opravia chyby, naformátujú ho. To je základný rozdiel medzi tým, čo robil Zlatý fond a čo plánovali v tom čase štátne digitalizačné projekty. Oni dávali dôraz na skenovanie kníh. Pre mňa je to len polovica celej úlohy. Ak digitalizáciu chápeme nielen technicky, ale aj ako sprístupnenie širokej verejnosti, alebo aby sa s textom raz dalo pracovať ako s „dátami“, robiť analýzy, skúmať ich a podobne, potom oskenovanie nestačí.

Hovorili ste o dobrovoľníkoch. Koľko ľudí na tom robilo?

Na Zlatom fonde za celú hiistóriu pracovali stovky ľudí. Všetci, čo sme projekt robili, alebo robíme, sme to robili zadarmo. Vzhľadom na autorské práva sa digitalizovali najmä knihy staršej literatúry.

Tomáš Ulej (1987)

Študoval žurnalistiku na Univerzite Komenského a na Pan­európskej univerzite. Je autorom dvoch kníh – zbierok aforizmov, epigramov a krátkych básní Ale a Bodaj bi!. Za Ale dostal cenu Ivana Kraska za debut v literatúre a za články a stĺpčeky bol v roku 2013 nominovaný na novinársku cenu. Pracuje v kníhkupectve Martinus.

Slovenská národná knižnica zdigitalizovala petabajty kníh a článkov a o masovom prístupe k nim hovorí ako o asi najvýznamnejšom posune od Gutenbergovho zdokonalenia kníhtlače. Spomeniete si ešte na niečo podobné, alebo knižný svet naozaj potreboval vyše 560 rokov, aby sa niekde posunul?

Kniha je úžasná v tom, že existuje stáročia a nepotrebuje nejaké významné zdokonalenie, aby prežila. Knihy sú tu šialené stovky rokov, napriek tomu žijú, predávajú sa čoraz viac a stále viac ľudí číta. Prejavom ich životaschopnosti je to, že aj v modernom svete si našli vlastnú, online podobu. Úžasné je, že ani s novou podobou nedochádza k oslabeniu klasickej nedigitálnej knihy. Je to len jej ďalšia forma. Tak ako hudba, ktorá bola na kazetách, potom na CD, teraz v MP3 alebo Spotify, aj kniha má svoje podoby a formy.

Slovenská národná knižnica zdigitalizovala väčšinu objemu koncom roku 2015, ale skúste si zadať nejaké kľúčové heslo na Slovakiane (NOC) a zázrak sa nekoná. Vraj dáta zo SNK treba ešte konvertovať do iných formátov (pdf, ePub), čo trvá dlho. Napadne vám takto od stola nejaké iné, komfortnejšie a rýchlejšie riešenie?

Na jednej strane je veľmi dobre, že štát digitalizuje kultúrne dedičstvo, a je určite dôležité, že knihy naskenovali. Zároveň ale tvrdím, že to, čo teraz vidíme na slovakiana.sk, je stále len prvý krok.

Prečo?

Oskenovali množstvo materiálov, ale skúste si takú knihu stiahnuť do mobilu a čítať ju. Na začiatku súboru len obrázky, z nich určite nebudete vedieť čítať na mobile. Na konci je potom síce často aj text, ale je to len strojový výstup. Niekedy sú tam namiesto slov len nečitateľné znaky, ten sa vôbec nedá čítať. Samozrejme, že je dôležité mať aj digitálnu fotografiu nejakej super starej knihy, ktorá sa možno raz rozpadne. Ale ak nám ide aj o to, aby sa dokumenty z knižníc dostali k masám, totálne najdôležitejšie pre užívateľa je, aby to neboli obrázky, ale formátovaný text. Potrebujete ho zobraziť napríklad v čítačke, mobile, počítači. Druhá vec je samotná použiteľnosť webu. V takom množstve dát treba vedieť pokročilo vyhľadávať, informácie ponúkať v kontexte, ale aktuálne je stránka na to priveľmi jednoduchá. Vôbec netuším, či sa web slovakiana.sk ešte bude vyvíjať, či už na pozadí neprebieha aj to, o čom hovorím. Potenciál má oveľa väčší.

Znamená to, že ak by som si stiahol nejakú zdigitalizovanú knihu zo Slovakiany, nedokázal by som v nej vyhľadávať pasáže podľa kľúčových slov?

Plnotextové vyhľadávanie na webe je, v aktuálnej verzii na stránke však nevidíte text, len obrázky. Je to nepohodlné, prirovnal by som to k tomu, ako keby Denník N nemal webovú verziu, ale na webe ponúkal len fotografie tlačeného vydania. Urobiť to je poriadne ťažké. My sme potrebovali stovky dobrovoľníkov, aby sme dostali dvetisíc kníh na web. Chápem, že je extra náročné urobiť toto pre státisíce kníh. Na druhej strane o digitalizácii hovoríme už desať rokov a samotné projekty už stáli toľko peňazí, že by na to priestor mal byť.

Kvôli masovému sprístupneniu zdigitalizovaného obsahu pribudli v autorskom zákone pojmy, ako sú obchodne nedostupné diela a rozšírená hromadná licenčná zmluva, ktoré umožňujú dostať do počítačov a čítačiek v podstate aktuálnu produkciu (monografia staršia ako dva roky a periodikum po troch mesiacoch). Čo to znamená pre papierový knižný trh alebo zamknuté články na webových stránkach denníkov, mesačníkov?

Momentálne asi nič. Aktuálne ten web skôr vnímam ako náhradu knižničného prístupu k novinám.

Podľa novely autorského zákona stačí na Slovensku na sprístupnenie diela, napríklad na Slovakiane, aby sa nedalo kúpiť v obchode, bolo zapísané vo verejne prístupnom zozname takýchto diel, ktorý vedie národná knižnica, a aby to autor písomne nezakázal. Zdá sa vám, že zákon chráni dostatočne vaše autorské práva, alebo vás niečo na tom vyrušuje?

V tomto prípade sa vo mne trošku bije to, že som robil Zlatý fond a riešili sme, aby čo najviac diel bolo prístupných. Zároveň sú tu však aj práva autora. Určite nesúhlasím s paušálnym zverejnením všetkých diel na internete, ani s tým, že ak sa autor neozve, dielo automaticky zverejníme. Myslím si, že to môže veľmi negatívne ovplyvniť, aké knihy sa budú písať.

Ako môže ovplyvniť paušálne zverejnenie kníh na internete ich kvalitu?

Knihy vychádzajú v malých nákladoch a väčšina autorov má aj inú prácu, lebo peniaze im nestačia ani na živobytie. Tomu, aby autori mali priestor písať kvalitné knihy, určite neprospieva, že ich knihy budú niekde voľne dostupné, alebo dostupné za malý poplatok.

Kauza Soulier and Doke vs Francúzsko (2016) zatiaľ naznačuje, že pokiaľ ide o masové sprístupnenie, Európa buď zmäkčí normy chrániace autorov, alebo masové sprístupnenie nebude také rýchle, ako to vyzeralo.

Áno, napriek tomu, že som autorom projektu, ktorý by najradšej zverejnil čo najviac zo slovenskej kultúry, tak v tomto prípade si myslím, že autorské práva by mali byť posvätné. Myslím si, že je v silách štátnych inštitúcií, aby oslovili autorov, či súhlasia s takýmto modelom, alebo nie. Je to tak aj na Netflixe alebo Spotify. Nikto len tak nezverejní hudbu, musia mať uzavretú zmluvu s vydavateľom a autorom. Rovnako by to malo byť aj s knihami.

Tvorcovia systému zhodne tvrdia, že je pre autorov výsostne pozitívny, stúpnu im príjmy. Vyzerá to na slovenské pomery príliš ideálne.

Otázne je napríklad, čo znamená, že by mali autorom stúpnuť príjmy. Možno pre autora, ktorý doteraz nezarobil vôbec nič, stúpnu a pre iného, veľmi úspešného, môžu klesnúť. Zhodneme sa asi na tom, že „subscription“ systém nebude nikdy zaujímavejší pre autora, oproti tomu, že by si ľudia priamo kupovali jeho knihu.

Myslíte?

Je to jednoduchá matematika. Nech kniha stojí okolo desať eur, keď človek prečíta za mesiac päť kníh, zaplatí za ne päťdesiat eur. Podobné predplatné väčšinou stoja okolo päť eur mesačne. Aby teda autor dostal na konci mesiaca rovnaké množstvo peňazí, musel by nazbierať aj násobné množstvo čitateľov. Tých ale nenaklonujete. Poznáme to zo systémov ako Spotify. Kapely zarábajú menej, ako keď predávali CD. Je potom otázka, či systém, ktorý je menej výhodný pre autorov, nepovedie k tomu, že aj čitatelia budú nespokojní, pretože vznikne menej dobrých kníh.

Kde sa bude musieť, alebo kde sa môže posunúť biz­nis s tlačenými knihami, aby zostal na trhu a nestal sa marginálnym klubom pre zberateľov, podobným vydavateľom vinylových gramofónových platní? Hrozí knihám podobný scenár?

Necítim sa byť odborníkom na knižný trh, ale už len základné čísla hovoria, že knižný trh je na tom každým rokom lepšie a lepšie. Zatiaľ to vôbec nevyzerá, že tlačené knihy by sa mali stať nejakou zberateľskou vecou. Papierové knihy stále na Slovensku hrajú prím oproti online knihám. V zahraničí je to už na mnohých miestach inak, ale to stále neznamená smrť tlačených kníh. Verím v silu knihy, prežije ešte veľa storočí.

Čo pre vás osobne znamenajú papierové knihy?

Ťažko sa to vyjadruje slovami. Knižné dobrodružstvá, zážitky je to, čo v digitáli nikdy nezískate. Možno patina knihy, ktorá nejako vonia, je nejako vysádzaná, môžete v nej listovať… Sú knihy, ktoré môžete čítať ako digitálne, nejaké rýchle detektívky, ale sú knihy, ktoré v digitálnej forme ani nemá zmysel vydávať. Ich sila je práve v papieri. Papier a e-kniha sa skvelo dopĺňajú.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie