Denník N

Evita Urbaníková: Odmietam, že moje knihy niečo prznia a sú brakom. Všetky sú dobré

Evita Urbaníková. Foto – TASR
Evita Urbaníková. Foto – TASR

Pre samozvané elity sú kvalitné len knihy, ktoré nik nekupuje, tvrdí Evita v otvorenom rozhovore.

EVA URBANÍKOVÁ sa narodila v roku 1976 v Žiline, vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Pracovala v rádiu Rock FM, rádiu Okey, dnes má vlastnú reláciu v rádiu Expres. Dvanásť rokov strávila v mesačníku Eva, pol roka šéfovala týždenníku Markíza, účinkovala v množstve televíznych relácií (napríklad Sedem s. r. o. a Adela show). Je autorkou dvanástich kníh, od roku 2007 vedie vlastné vydavateľstvo EvitaPress, v ktorom vydala 151 kníh. Pred pár mesiacmi mal premiéru film Všetko alebo nič, ktorý vznikol na motívy jej knihy, je aj autorkou scenára. Ako šéfredaktorka vedie časopis pre ženy Evita.

Máte päť detí, z nich jedno bábätko, reláciu v rádiu, vediete vydavateľstvo, píšete knihy, účinkujete v televízii, šéfujete časopisu s vlastným menom, donedávna ste nakrúcali film… Dá sa takto robiť niečo poriadne?

V každej z tých oblastí fungujem poriadne, mnohé veci však delegujem na iných. Dá sa to stíhať. V rádiu mám len jednu hodinu týždenne, vydavateľskú činnosť som utlmila.

Veľa času mi zaberá len časopis. Som jeho hlavou, dala som mu meno, tvár, vymýšľam témy a celé to skladám dokopy, chcem s ním byť spokojná. Väčšinu práce však môžem robiť z domu, takže od bábätka odchádzam maximálne na tri až štyri hodiny dvakrát týždenne.

A hoci to pri propagácii filmu Všetko alebo nič vyzeralo, že som všade, v skutočnosti som sedela doma. Marketing robili tí, čo mu rozumejú.

Nebáli ste sa pôrodu v štyridsiatke?

Ja aj môj partner máme po dve deti z predchádzajúcich manželstiev. Od začiatku sme sa bavili o tom, že ak má prísť aj spoločné dieťa, nebudeme sa mu brániť, nemienime to však ani siliť.

Osobne som bola presvedčená, že sa to stať nemôže, keď to však už prišlo, prijala som to s veľkou vďakou. A napriek veku bolo toto tehotenstvo s pôrodom najjednoduchšie zo všetkých.

V akom veku sú ostatné deti?

Najstaršia dcéra bude mať 17 rokov, druhá má 14, syn má 11, ďalšia dcéra 10 rokov.

Citlivé obdobie. Keď ste sa s partnerom pred tromi rokmi dali dokopy, nebol to problém? Deti neraz nového partnera svojho rodiča aj s novými súrodencami odmietnu.

V našom veku je už množstvo ľudí rozvedených, začíname teda druhé kolá. Áno, sama poznám páry, ktoré práve na tomto „zahučali“, deti si s novým partnerom či s jeho potomkami k sebe nenašli cestu.

Netlačili sme na pílu, hodili sme ich rovno do vody tým, že sme ich vzali na zoznamovací výlet. Povahovo si boli blízke, navyše sme mali výhodu, že ako rodičia nemáme žiadne napätia s bývalými partnermi.

Keď je to o slušnej a férovej komunikácii, decká vlastne ani nemajú proti čomu bojovať. Nenútili sme ich, aby boli zadobre nasilu, ani sme im nevnucovali názor, že sme nová veľká rodina, prišli na to samy.

Jedna vec je stretávať sa, keď žijete od seba dvesto kilometrov, iné sa potom zraziť v jednej domácnosti.

Stále majú dve domácnosti, lebo dievčatá chodia do školy u svojej biologickej mamy. Výsledkom však je, že bratislavské deti našli úplne iný rozmer bývania v Beskydoch, kde je príroda, a tamojšie deti zase milo prekvapilo hlavné mesto.

Zjavne sa vám podarilo vyriešiť to, čo sa mnohým párom nedarí – hádajú sa o deti, používajú ich ako prostriedok pomsty a podobne. Čo im poradíte?

Deti nie sú majetok. Aj po rozchode majú právo na oboch rodičov. Dosť ich bolí už to, že otec s mamou neostali spolu. Navyše, rozchody nikdy nie sú ružové, sprevádzajú ich hádky, preto to deťom netreba ešte viac komplikovať. Zakazovať styk s druhým rodičom je peklo.

Neviem si predstaviť, že by som pred svojimi deťmi púšťala dvojzmyselné narážky, aký je ich otec. Majú ho rady, majú naňho nárok a hotovo. Nepotrebujeme sa ani hádať, kedy si ich môže vziať. Idú k nemu, keď samy chcú.

Vnímali ste to takto od začiatku?

Kdeže. Po rozvode je vždy ťažké prijať, že deti už nebudú so mnou po celý čas. Ani zďaleka som nebola nad vecou ako dnes, musela som k tomu dospieť. Keď šli k exmanželovi na víkend prvýkrát, veselo mi kývali z auta, a ja som mala depku.

Namiesto toho, aby som šla von s kamoškami, do sauny či kamkoľvek, som celý víkend preplakala a prespala. Cítila som sa ako žena, ktorá strašne zlyhala. Stále som im chcela volať, či sú poriadne oblečené, či nie sú hladné, prosto som hlúpo panikárila.

Časom som pochopila, že takto to nejde. Povinnosťou nás, rodičov, je poskytnúť deťom zázemie a istotu. Aj v tom, že rozchodom či rozvodom neprídu ani o jednu z milovaných osôb.

V roku 2007 ste si založili vlastné vydavateľstvo. Objavili ste dieru na trhu, že tu chýbajú lacné paperbackové knihy do vrecka?

Kdeže diera na trhu, nemala som žiadny biznisplán. Napísala som však knihu, jedno vydavateľstvo mi ju odmietlo vydať, tak som sa rozhodla urobiť to na vlastné náklady. Bol to risk, lebo som bola na rodičovskej dovolenke, nemala som stálu prácu, do toho sme sa rozišli s manželom.

Napriek všetkému som si vzala pôžičku. Keď som dala vytlačiť prvý náklad sedemtisíc kusov, všetci si ťukali na čelo. Nemala som to prepočítané, len som svojej knihe verila.

Prečo ste teda prišli s paperbackmi?

Lebo vždy, keď som lietala do Ameriky, som v lietadle čítavala práve tie. Nakupovala som ich na letiskách. Čudovala som sa, prečo nič také nemáme aj na Slovensku. Tento formát má totiž svoje výhody – je lacnejší ako klasická kniha, malý a skladný do kabelky.

Koľko sa predalo z vašej prvej knihy, ktorú inde odmietli?

Do dnešného dňa viac ako 160-tisíc kusov.

Obviňovali vás však, že ste plagiátorka, ktorá vykradla Sex v meste.

Áno, písalo sa to o mne, hrozne som sa na tom smiala. Môj syn je však reálne oddojčený práve na seriáli Sex v meste, takže nevylučujem, že môj príbeh chytil nejakú esenciu aj odtiaľ. Zámer to však nebol, určite som nekradla myšlienky ani dialógy.

Na konte máte aj solídne knihy, trebárs Gabinu Weissovú, ktorá písala o svojej anorexii, Janette Maziniovú, ktorá opísala svoje trápenie Rómky v bielom svete, Mareka Adamíka, opisujúceho Eve Bacigalovej život vojaka na misiách, či Vladislavu Hoffmanovú, ktorá tej istej autorke povedala príbeh o drogovo závislom synovi. Bežne sa však stretávate s kritikou, že tým, čo vydávate, przníte literatúru, že ide o brak. Aký je váš protiargument?

Odmietam, že knihy z môjho vydavateľstva niečo prznia, že sú brakom. Pred sebou preto ani nepotrebujem niečo zdôvodňovať. Naopak, o všetkých knihách, ktoré som vydala, si neskromne myslím, že sú dobré. Majú hlavu aj pätu, sú dobre štylisticky napísané, majú svojský humor aj spád.

Negatívne prívlastky im dávajú len ľudia, ktorí po nich ani nesiahli. Raz, tuším na besede s Mišom Hvoreckým, kde sa rozoberalo, čo je dobrá literatúra, som sa práve z tohto dôvodu radšej úplne „vypla“.

Konkrétne?

Pochopila som, že argumentácia zo strany literárnej elity je podložená negatívnou až nenávistnou emóciou, takže obhajovať prácu, ktorú robím za vlastné peniaze, pred akýmisi samozvanými elitami nemá zmysel.

Pomaly aby som sa im musela ospravedlňovať za to, že vôbec niečo robím, že sa moje knihy predávajú vo veľkom. Nedajbože, aby v súvislosti s knihami zaznelo slovo biznis, trh či obchod. Pre tieto „elity“ sú kvalitné len knihy, ktoré nik nekupuje. Tento ich pohľad ma unavuje.

Jasné, že som vydala lepšie aj horšie knižky, niektoré sa mi veľmi páčia, niektoré by som si sama nekúpila. Majú však vlastnú cieľovú skupinu, tej sa páčia, a to stačí.

Rozumiem, ale viaceré z tých kníh sú fakt zbierka klišé.

Ale veď celá červená knižnica je klišé podobne ako romantická komédia. Ak ho zámerne vyhľadávajú ženy, ktorým sa nedarí, nebaví ich práca, majú málo peňazí, nie sú vo svojom živote práve najšťastnejšie, prečo im ho nedať? Prečo, ak ich poteší, ak je tam happyend a ony pri ňom pookrejú?

Ja predsa nikde nevykrikujem, že tieto knihy majú byť povinným čítaním v školách, že ich musia ponúkať všetky knižnice. Ak však niekomu robia radosť, a podľa predaja naozaj robia, čo chcú tí elitári? Zakázať ich?

Dá sa to nazvať literatúrou?

Budeme sa chytať za slovíčka? Jasné, že nie všetko, čo je zviazané do knižnej podoby, je literatúra. Toto sú ľahké knihy na oddych pre ženy. A kým ich niekto číta, všetko je v poriadku.

Občas som mal pocit, že ak by som začal čítať jednu knihu, pokračoval v strede druhej a ukončil to záverom tretej, ani si nevšimnem, že ide o tri rôzne diela.

Toto je už trochu také znevažovanie.

Nemyslím to v zlom, ale mnoho kníh má akoby jeden vzorec – nešťastná láska, slzy, slobodná ženská, jej vydatá a neverná kamoška, kamarát gej a na konci happyend.

No áno, ale podľa tohto vzorca píšu aj iní, len to robia inak. Knihy tohto typu sú napísané na rôznych úrovniach, a ja priznávam, že ani mne sa každá nepáči. Nie všetky knihy som pritom vydala ja.

Kam mierite?

Často sa mi pripisuje aj vydanie kníh, ktoré som v skutočnosti odmietla. Po úspechu našich paperbackov nás totiž začali viacerí kopírovať, používali identický formát, a neraz u nich vyšli aj rukopisy, ktoré u mňa neuspeli.

Jeden čas vychádzalo aj 20 či 30 paperbackov mesačne, kým my sme vydali možno jeden až dva. Zákazníci to nie vždy rozlišovali. Predavačky v kníhkupectvách mi potvrdili, že ľudia si pýtajú „evitovky“, čím myslia paperbackovú literatúru pre ženy, a je im jedno, z akého vydavateľstva pochádza.

Je práve konkurencia dôvodom, že ste šli s vydavateľstvom do útlmu?

Áno, s tým, ako nás mnohí kopírovali, a s tým, koľko hráčov prišlo na trh s podobným segmentom, na mňa doľahla demotivácia. Koláč sa zrazu rozdrobil medzi viacerých, čo by nebol problém, keby z neho nebrali aj tí neseriózni.

Spisovateľka Daniela Kapitáňová kedysi dávno napísala: „Tak sa nám ženská literatúra šíri ako vírus! Napáda kníhkupectvá a necháva na nich vlhkú vizitku. Nasledujúce tituly – autorkami všetkých sú ženy – som si nevymyslela: Prísľub vášne, Večné vášne, Vášeň nespútaš, Prebudená vášeň, Čakám ťa, láska, Príď, láska, k nám, Dotkni sa ma, láska, Nezabudni na mňa, láska.“ Sama pritom tvrdí, že ženská literatúra je analgetikum všetkých obéznych žien, lebo v knihách prežívajú príbeh, kde sú krásne a milované, pričom dostávajú nádej, že ak schudnú 20 kilogramov, stanú sa kráľovnami sveta.

Súhlasím aj nesúhlasím. Knihy, ktoré som vydala, rozhodne neboli z tejto kategórie. Zväčša šlo o skutočné príbehy, teda reálne prežité skúsenosti. Nazývať to analgetikom obéznych žien mi príde trochu arogantné. Nemám rada hádzanie do jedného vreca, zaváňa to povýšenectvom.

Sama mám v živote obdobia, keď po podobnej literatúre nesiahnem, lebo mám chuť na náročnejšie veci, inokedy potrebujem pri knihe len oddychovať. A nie som obézna.

Je to typ literatúry, kde sa človek utieka do fiktívneho sveta. Ten mu saturuje to, čoho sa mu v bežnom živote nedostáva.

V našich knihách to tak nie je. Nevystupujú v nich muži s tehličkami na bruchu, ani ženy, ktoré sa budia s mejkapom na tvári a naondulovanými vlasmi. Naopak, vydávam knihy, v ktorých sa ženy nájdu, lebo príbehy sú reálne a postavy v nich sú z mäsa a kostí.

Kedysi som mala potrebu obhajovať sa, brániť, že nekonám nič zlé, dnes viem, že aj tak rozhoduje iba trh. Áno, ženskej literatúry je na trhu prebytok, konečné sito však robia koneční zákazníci. A ja už fakt nemám potrebu ospravedlňovať sa niekomu, kto si namýšľa, akú kvalitu produkuje, lebo ho nik nekupuje.

Vydali ste aj stratové knihy?

Áno. Moja chyba, mala som veľké oči. Niečo sa mi zdalo ako skvelá téma, myslela som si, že pôjde ako teplé rožky, ale nič sa nedialo, naopak, knihy končili na paletách vo výpredaji. Najlepšie v podnikaní boli prvé roky, keď sme paperbacky ponúkali ako jediní. Za mesiac nebol problém predať z jedného titulu aj sedemtisíc kusov.

Pri akom predaji ste spokojná?

Nad päťtisíc kusov. Z mojich kníh sa predávalo priemerne 30-tisíc kusov, u ostatných mojich autoriek sa to pohybovalo od 8- do 15-tisíc kusov. Na domáce pomery slušné.

Zrejme vám chodí veľa rukopisov. Čo vás na nich spoľahlivo odradí?

Absencia dĺžňov a mäkčeňov. A tiež to, keď niekto rovno napíše sprievodný list, aby sme sa dohodli na zmluve a na percentách z predaja, hoci poslal ešte len náčrt prvej kapitoly.

Na zhodnotenie rukopisu neraz stačí prvá strana. Tam hneď vidíte, či ide len o slabší sloh, alebo to má potenciál. Ak vydržím čítať až do polovice, je takmer isté, že kniha vyjde. Takých rukopisov však chodí veľmi málo.

Koľko zarábajú vaši autori?

Neplatím percentá z predajnej ceny knihy, dávam pevnú sadzbu. Pohybuje sa to od 30 centov až po jedno euro za jeden predaný kus. Vyšší honorár majú tí, ktorých knihy sa už predtým ukázali ako úspešné. Ak teda z nejakého titulu predáme 10-tisíc kusov, autorka si príde na tritisíc až desaťtisíc eur.

Kolujú však o vás informácie, že ste nevyplatili honoráre všetkým. Je pravda, že niektorým ľuďom dlhujete peniaze?

Vo svojej pozícii si nemôžem dovoliť neplatiť honoráre. Pred pár rokmi, keď sme trochu balansovali s cash flowom, sme s vyplácaním meškali, ale s autormi som komunikovala a zvládli sme to. Honoráre zas štandardne vyplácame každé tri mesiace a všetky sú vyplatené.

Evita Urbaníková. Foto – Katarína Kincelová

Nedávno sa do kín dostal film Všetko alebo nič, ktorý vznikol na základe vašej knihy. Kritiky sú rozporné.

Kritiky sú katastrofálne.

Sú mimo?

Nakrútili sme romantickú komédiu. Ženy, ktoré šli do kina na romantickú komédiu, boli spokojné. Ak šiel do kina muž, ktorý z duše nemá rád knihy Evity Urbaníkovej, logicky ostal sklamaný. Dôvodom je, že nerozumie žánru, nevie, čo je romantická komédia. Jasné, že potom v recenzii nešetrí slovami ako škandál, otras a podobne.

Celé je to úsmevné. Kritiky, napísané s vtipom, ma bavia, hoci sú negatívne. Tie, z ktorých trčí osobný mindrák autora, ani nedočítam. Sama seba neberiem tak vážne, aby sa ma to bytostne dotýkalo, rozhodne mi nekazia deň.

Platí, že čím horšie kritiky, tým vyššia návštevnosť v kinách?

Väčšina mojej cieľovky kritiky nečíta, zasahuje ich skôr reklama. A ženy, čo film videli, ho zväčša odporučia aj ďalším. Neskromne si myslím, že sa nám podaril dobrý scenár, že dialógy v ňom sú veselé, vo filme hrajú vynikajúci herci. Nemáme sa za čo hanbiť.

Netvrdím pritom, že humor tam má sedem rovín a treba v tom celom hľadať skryté pointy. Ten film vás však rozosmeje a nie je vám pri ňom trápne. Ľudia z kina odchádzajú oddýchnutí, čo stačí. V živote som nedostala toľko pochvalných e-mailov ako práve po tomto filme. To bola priam smršť.

Keď sa v Česku vyskytol podobný pokus s časopisom pre mužov pod kuratelou Jana Krausa, bol to prepadák, ktorý skrachoval. Vám s časopisom Evita sa to nestalo.

Nestalo, lebo my sme tomu časopisu dali obsah.

Obsah, aký nájdu ženy aj inde – recepty, kozmetika, handry, šperky, chudnutie, rady pre šťastie a sedem polôh lásky.

Asi ste ten časopis nečítali.

Čítal. Mám ho pred sebou. V decembri ste mali na titulke slogan „Tristo strán čítania o tom, ako byť 365 dní v roku šťastný.“

Výkrik na titulke musí byť klišé. Za obsahom si však stojím. Roky som robila v inom ženskom magazíne a veľmi dobre viem, že podobné časopisy sa časom stali len katalógmi reklám. Tomu sa dôsledne vyhýbam.

Ženské časopisy sú primárne postavené na reklame a bartroch. Články, ktoré sa tvária ako redakčné, sú obvykle PR rôznych firiem.

A to my nerobíme. Píšeme len o ženách, ktoré stoja za to. Rozhodne tam nenájdete nejaké len preto, že majú napichané pery, že sa dobre vydali a zrazu sú smotánkou. Dávame tam len tie, čo na sebe pracujú, a majú aj výsledky.

Kritériom teda nie je popularita z obrazovky. Pokojne tam dávame aj neopozerané dámy, ktoré verejnosť nepozná, pričom zverejňujeme aj príbehy obyčajných žien na konkrétne témy.

Mali sme tam trebárs pomerne ťažkú tému „prežili sme vlastné dieťa“. Chceme totiž, aby to bolo blízke obyčajným ženám.

Čiže na Silviu Kucherenko ani Sisu Lelkes Sklovskú tam nik nenatrafí?

V žiadnom prípade. Veď práve tým sme si tie čitateľky získali. Jasné, že sa nevyhýbame ani témam, ako si omladiť pleť kvalitným krémom, to je však vec, ktorá zaujíma každú ženu vrátane vedkýň a profesoriek po päťdesiatke.

Nevyhýbame sa ani receptom, lebo žena, ktorá má rodinu, obvykle doma aj varí. Prečo ju neinšpirovať? V niektorých veciach sa odkloniť od tradičného obsahu ženských časopisov fakt nemôžeme.

Nemáte pocit, že ženské časopisy robia zo žien tak trochu sliepky? Lebo občas mám pocit, že až tak ich intelekt podceňujúci obsah si fakt nezaslúžia.

Jasné, ale to sa deje na celom svete. Žena si predsa môže vybrať – iný je časopis Miau, iný Báječná žena, iný Sme ženy, iný Emma, iný Šarm, iný Čas pre ženy, kedysi bola iná Rebecca a podobne.

Názov Evita označilo medialne.sk za budovanie kultu. Pôsobí to fakt ako zbytočné zvyšovanie si ega. Neprekáža vám to?

Jasné, že som s tým nápadom mala problém, ale len chvíľku. Prišiel s tým vydavateľ. Tvrdil, že moje meno majú ženy spojené so skutočnými príbehmi, takže je to dobrá cesta. Čo sa mi mohlo stať? Prinajhoršom to, že ma niektorí roznesú za to, že už neviem, čo so sebou, keď sa po mne volá aj časopis. To je mi však jedno.

Stalo sa však iné – čitateľky sme presvedčili, že síce sa to volá Evita, ale ani zďaleka to nie je práve o nej, ale o normálnych ženách, ktoré žijú svoje bežné životy, pričom ich príbehy tie ostatné obohatia.

Na titulnú stránku úvodného vydania ste dali informáciu, že ide o svetovú premiéru. Prečo, keď to jednak nie je pravda, a jednak ten časopis už vo Wolfsthale, teda v prvej dedine za hranicami, nik nepozná?

To bola slovná hračka. Až tak by som to neriešila, jednoducho to bola svetová premiéra časopisu Evita. Na titulke to pekne vyzeralo, podobné hranie sa so slovíčkami je prípustné. Celé je to jedna krásna hra. Nie sme lekári, iba ľuďom spríjemňujeme život.

Pre Stratégie ste povedali, že sa na nič nehráte, že budete ženám ponúkať skutočný život, lebo Evita naozaj vie, čo ženy chcú. Veď to sa nedá generalizovať. Čo podľa vás chcú ženy?

Preto vychádzame každý mesiac až na 150 stranách. Všetky ženy však chcú istotu, spokojný život… napadá mi teraz samé klišé, budete sa smiať.

Potrebujú ženy v časopise horoskop? Nemali by ste im skôr vysvetliť, ako horoskopy do médií skutočne vznikajú? Boli by sklamané.

Viete, ako som proti tým horoskopom bojovala? Koľko ma to stálo energie? Síce to vôbec nechápem, ale bolo mi povedané, že ich ľudia veľmi čítajú. Čo narobím?

Prečo ste v časopise propagovali homeopatiká?

To ste ma zaskočili. Viem, že účinnosť homeopatík sa nikdy vedecky nepotvrdila. Kedy sme to urobili?

Tuším už v prvom čísle. Vyčítalo vám to aj už spomínané medialne.sk.

My o nich len píšeme, rozhodne ich nepropagujeme. Neviem sa však k tomu vyjadriť, na ten článok sa nepamätám.

Evita Urbaníková. Foto – TASR

Ako moderátorka ste kedysi začínali v rádiu Rock FM, zažili ste jeho zlaté porevolučné časy.

Robili tam Viršík, Očenáš, Chovanec, Hargašová, Kuruc, Fero Hora… Samé pojmy. Keď ma po niekoľkých mesiacoch Julo Viršík oslovil krstným menom, v intráku sme oslavovali, že si ma vôbec všimol. Dokázala som sa na tých ľudí hodiny pozerať a učiť sa, ako správne moderovať.

Predpokladám, že v rádiu Okey ste sa zoznámili s Monikou Beňovou, ktorá je dodnes jednou z vašich blízkych kamarátok.

Áno. Vtedy však bola mojou šéfkou. Vykali sme si, nemali sme k sebe blízko, držala si ma od tela. Bola som však dobrá kamarátka s jej asistentkou, a tak sme sa párkrát ocitli vonku v trojici. Potykali sme si po predaji rádia a odchode Moniky z postu riaditeľky.

Práve ona vás utešovala, keď sa vám rozpadalo manželstvo.

Moju „slobodu“ sme zapíjali štyri baby, za Monikou som však šla s plačom ako za prvou, len čo som zistila, že je koniec. Ponúkla mi becherovku s tým, že pozná plno rozvedených žien, ktoré sú dnes totálne vysmiate a šťastné, a že tak dopadnem aj ja. Mala pravdu.

Nikdy ste jej ako kamoške nemali chuť otvorene povedať, či je normálna, ak ostáva v Smere s tými skorumpovanými typmi? Má totiž úplne iné názory nielen na agendu LGBT či na utečencov.

Jasné, že som jej to neraz povedala, lebo ona má fakt zdravé politické názory. O tomto sa dokonca zhovárame pomerne často, máme to teda predebatované zo všetkých strán. Keď sa jej spýtam, prečo sa na stranu nevykašle, prečo z nej nevystúpi, odpovie, že Smer zakladala a odísť z neho by mali iní, nie ona.

Vždy je to emotívna debata, lebo to, čo sa deje v politike, ma mimoriadne vytáča. Rozčúlená to na ňu vysypem, občas však mám pocit, že aj ona je tak trochu bezmocná už len tým, že je v Bruseli, že už v Smere nemá také kompetencie… Nechcem však hovoriť za ňu, nie je to fér.

Čo chystáte tento rok?

Nič veľké. Budem pracovať na tom, aby mal časopis dobrý obsah, aby som mala zaujímavých hostí v rádiu, a postupne, ako bude Kubko rásť, oživím aj vydavateľstvo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie