Múzeum dizajnu: Šijací stroj do každej domácnosti

V dejinách dizajnu sa stretávame najmä s príbehmi dôležitých podnikov, odhaľujeme viac či menej známe mená návrhárov či technológov. Čo však v prípade, ak je produkt vyrobený podomácky? Znamená to, že nestojí za pripomenutie? Miznú síce „veľké mená“ dizajnu, ale pátranie pokračuje pri anonymných šikovných rukách žien či mužov. A práve v oblasti odevnej tvorby v socialistickom Československu bola domáca práca takým výrazným fenoménom.

Pri problémoch s domácim priemyslom a limitovanými možnosťami zákazkovej produkcie sa v Československu otvoril mimoriadny priestor pre individuálnu domácu kreativitu. Šijacie stroje sa stali cenovo dostupné a boli súčasťou väčšiny domácností.

Ihlice alebo háčik boli taktiež bežným a ľahko transportovateľným prostriedkom, čo pri troche cviku umožnilo realizovať odevy a doplnky pre celú rodinu. Od sedemdesiatych rokov sa v domácnostiach stále častejšie objavoval skladný pletací stroj značky Dopleta, vďaka ktorému bolo možné rýchlejšie vyhotoviť pletené oblečenie v domácich podmienkach.

Fenomén východného bloku

Individuálna výroba bola populárna vo všetkých krajinách východného bloku. V NDR bola údajne jedna tretina dámskeho a dievčenského ošatenia individuálne vyhotovená.

Prieskum čitateľov ženského časopisu Für Dich v roku 1968 odhalil, že až 64 percent žien si šilo prevažnú časť šatníka samy. Štúdia z roku 1971 hovorí, že 56 percent východonemeckých žien vlastnilo minimálne jeden individuálne vyhotovený odev.

V prípade pánskeho a chlapčenského oblečenia bol počet omnoho nižší, vzhľadom k väčšej technickej náročnosti týchto produktov. Výskum ďalej ukázal, že pred koncom 60. rokov domáce šitie prevládalo viac medzi pracujúcimi ženami s vyššími príjmami, ako u žien s nižšími príjmami. Tento fakt len potvrdzuje, že domáce šitie nebolo zapríčinené snahou o zníženie rodinných nákladov, ale skôr túžbou po individuálnom trendovom oblečení.

Strihy a vzorníky

Tak ako sa dievčatá učili od mamy variť, preberali aj základné zručnosti v šití a ďalších ručných technikách. Bolo to úplne prirodzené, bez limitov vzdelania či sociálneho postavenia.

Pre ženy sa stali atraktívne všetky možnosti, ktoré sprostredkovali cestu k rôznym vzorníkom a strihom. Okrem návodov na štrikovanie, pletenie a vyšívanie v časopise Dorka to boli strihové prílohy v časopise Móda – textil, ktorý sa neskôr premenoval na Naša móda a v roku 1968 sa vydával pod krátkym názvom Móda.

Výroba strihov na rôznorodé typy odevov bola v kompetencii strihovej služby VKUS v Prahe. Spolupracovali s rôznymi domácimi časopismi, pre ktoré pripravovali strihovú prílohu, ale pre záujemcov fungovala aj objednávka na dobierku.

Strihová služba VKUS vznikla ešte v roku 1931 v Prahe a po skončení druhej svetovej vojny závod zažil rozmach a rozšíril svoje služby. Odborné poradenstvo poskytovali ženám, záujmovým krúžkom a školám.

V 70. rokoch boli ich strihy dostupné dokonca v šesťdesiatich predajniach v republike. To, že boli tieto služby mimoriadne obľúbené, dokazuje aj aktívna práca zamestnancov, ktorí ročne vyhotovili okolo troch miliónov vzorov či rôznych šablón a vzorníkov.

Postupne začala byť veľkou konkurenciou domácich časopisov najmä strihová príloha časopisu Burda, ktorá vznikla v Nemecku v roku 1950 (najskôr pod názvom Burda Moden). Časopis sa dostal i do Československa (podľa niektorých zdrojov už koncom 60. rokov, rozšíril sa však najmä v 80. rokoch) a v predajni zahraničnej tlače bol naň dlhý poradovník záujemcov.

Strihová príloha tu bola veľmi atraktívna, ženy si medzi sebou časopis často požičiavali a strihy doma prekresľovali. Burda sa stala lákavým symbolom západného trendového oblečenia, ktoré sa dalo vyhotoviť v limitoch domáceho prostredia. Nové prepojenie medzi východom a západom znamenal rok 1987, keď začala vychádzať Burda v ruskej mutácii v náklade 240 tisíc kusov.

Práve vďaka zlepšeniu systému strihových príloh a prehľadnej ponuke rôznorodých vzorníkov sa „dizajnérmi“ stali tisíce ľudí v domácich podmienkach.