Denník N

Náhubkový zákon, Mizíkovo obvinenie a scestná Sulíkova reakcia

Poslanec Mizík nebol obvinený za politický názor, ale za xenofóbne výroky, ktoré sú za hranicou toho, čo môžeme ako spoločnosť akceptovať.

Autorka je ministerkou spravodlivosti, podpredsedníčka Mosta-Híd

Polícia obvinila Kotlebovho poslanca Mizíka z hanobenia rasy, národa a presvedčenia. Obvinenie sa týka jeho výrokov, ktorými kádroval udelenie vyznamenaní prezidentom Kiskom. Prekážal mu židovský pôvod niektorých ocenených. A ako to už býva v takýchto prípadoch zvykom, hneď sa ozvali opozičné hlasy, ktoré z tohto poslanca robia obeť systému trpiacu za prejavený názor.

Poslanec Mizík je obvinený z trestných činov, ktoré boli súčasťou Trestného zákona aj doteraz. Nebol obvinený za politický názor, ale za xenofóbne výroky, ktoré sú za hranicou toho, čo môžeme ako spoločnosť akceptovať. Po jeho výrokoch sa napríklad na kancelárii jedného z ocenených objavil nápis „Jude raus!“. Ako poslanec s vplyvom na verejnú mienku si musí byť vedomý, že ho počúvajú aj ľudia, ktorí si jeho výroky môžu „preložiť“ aj do takejto akcie.

Spájať obvinenie tohto poslanca s politickým bojom, ako to zas a znovu predvádza najmä Richard Sulík, je scestné. Nie Mizíkovo obvinenie, ale jeho štylizovanie do pozície obete systému je práve ten konflikt, ktorý extrémisti potrebujú. Preto aspoň tí opoziční politici, ktorí sa voči xenofóbnym a rasistickým výrokom verejne vyhraňujú, by sa mohli a mali aj teraz ozvať. A to aj v prípade, že budú v spore s predsedami svojich vlastných strán.

Pri obvinení nejakého extrémistu sa spravidla hneď objavia reči o „náhubkovom zákone“, ako si Sulík a spol. zvykli označovať nedávno prijatú novelu Trestného zákona. Keďže sa s ňou spája množstvo fám, aspoň tie najzákladnejšie sa preventívne pokúsim dať na pravú mieru.

Novela Trestného zákona nevznikla na politickú objednávku, ako tvrdí kotlebovská a, žiaľ, aj nekotlebovská opozícia. Vznikla ako reakcia na aplikačné problémy niektorých paragrafov Trestného zákona v praxi. Roky na to poukazovali vyšetrovatelia, prokurátori, mimovládne organizácie, aj ďalší odborníci na tému extrémizmu. Len nenašli adresáta.

Nepresné formulácie robili niektoré paragrafy nevykonateľnými a páchateľom extrémistických trestných činov umožňovali pomerne ľahko „uniknúť“ z trestnej zodpovednosti. Za všetky len jeden fakt. V roku 2015 bol u nás zaznamenaný počet 30 skutkov extrémizmu. To je najnižší počet od roku 2009, hoci už len na základe atmosféry v spoločnosti je zrejmé, že rasovo motivovaných útokov výrazne pribúda.

Opozícia novelu Trestného zákona spochybňuje. Hovorí pritom o slobode slova. Absolútna sloboda slova je, samozrejme, legitímny koncept. Je však potrebné dodať, že tento koncept si osvojili aj mnohé extrémistické organizácie, ktoré ním len bránia svoju vlastnú existenciu. Stavajú sa do pozície utláčaných bojovníkov za svoje vlastné právo slobody prejavu, no samy pritom hlásajú obmedzenie práv iným. Demokratický štát musí zabrániť tomu, aby extrémnym využitím práv a slobôd bolo odstránené zriadenie, na ktorom demokracia spočíva. Umožňuje preto obmedziť slobodu slova zákonom a v nevyhnutnej miere, ak ide o ochranu práv a slobôd iných. Tento koncept sa nazýva brániaca sa demokracia a presne v takomto duchu je koncipovaná aj naša ústava.

Keď hovoríme o obmedzení slobody slova zákonom a v nevyhnutnej miere, hovoríme hlavne o týchto paragrafoch Trestného zákona – hanobenie rasy, národa a presvedčenia, podnecovanie národnostnej, rasovej a etnickej neznášanlivosti, podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd a prejavy sympatií k takémuto hnutiu. Všetky tieto paragrafy boli v Trestnom zákone aj doteraz. Naša novela teda nerozširuje okruh trestných činov (s výnimkou trestného činu apartheidu, ktorého zavedenie však bolo naším medzinárodným záväzkom), iba precizuje definície existujúcich a robí ich vykonateľnými.

Čo sme teda v Trestnom zákone zmenili, že to spôsobilo medzi extrémistami taký rozruch? Vyberiem len tie zmeny, ktoré sa stali predmetom sporu.

V prvom rade sme trestné činy extrémizmu zverili do pôsobnosti špecializovanej jednotke NAKA, Úradu špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu. Tento krok je nespochybniteľný a je v súlade s trendmi z iných oblastí boja proti kriminalite so zvýšenou mierou organizovanosti a sofistikovanosti. O tom, že vzrástla aktivizácia rôznych protisystémových skupín vyzývajúcich na odstránenie demokratického právneho štátu a že vzrástla miera ich koordinácie a dosahu na verejnosť, dnes snáď nikto nepochybuje.

Ďalšou zmenou je, že vypadla zmienka o násilnom spôsobe potláčania základných práv a slobôd pri trestnom čine podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd (§ 421) a pri prejavoch sympatií k takémuto hnutiu (§ 422). Doteraz zákon zakazoval „podporu skupín, ktoré násilím alebo hrozbou násilia smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd“. Nová definícia má zakazovať „podporu skupín, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd“, alebo ktoré „hlásajú nenávisť“.  Na vysvetlenie. Akékoľvek potláčanie základných práv a slobôd je v demokratickej spoločnosti neprijateľné, znak násilia alebo hrozby násilia ako formy potláčania je preto možné považovať za nadbytočný. Potreba jeho preukazovania navyše vytvárala v praxi právne prekážky a nároky na dokazovanie tohto druhu trestnej činnosti.

Do § 421 (Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potláčaniu základných práv a slobôd) a § 422 (Prejav sympatií k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd) sme okrem rasovej, etnickej, národnostnej a náboženskej nenávisti vložili aj „nenávisť voči inej skupine osôb“. Opozícia nás obviňuje, že týmto chceme chrániť hocikoho, aj pedofilov alebo fajčiarov. Na vysvetlenie. Zákon nie vždy dokáže opísať všetky situácie, možnosti alebo skupiny, a preto sa pojem „iná, iný, iné“ používa v legislatíve často.

Napríklad v pracovnom práve je pojem „v inom obdobnom pracovnom pomere“ bežný. V našom prípade to tiež neznamená akúkoľvek inú skupinu osôb, ale len skupinu osôb, ktorá má obdobné definičné znaky, teda napríklad zdravotne postihnutí, seniori, ženy, deti a pod. My totiž nevieme predpokladať, aká skupina osôb a na základe akých kritérií alebo kombinácie kritérií sa môže v budúcnosti stať cieľom nenávisti, útokov alebo snahy o obmedzenie práv.

Do § 423 (Hanobenie národa, rasy a presvedčenia) a § 424 (Podnecovanie národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) sme vložili okrem pôvodu, farby pleti, náboženského vyznania aj „politické presvedčenie“. Opozícia nás obviňuje, že týmto chceme chrániť vybrané politické názory pred kritikou alebo postihovať nepohodlné politické názory.

Na vysvetlenie. Hanobením v zmysle odbornej literatúry a judikatúry sa rozumejú len hrubé, subjektívne a urážlivé prejavy, ktoré samostatne alebo spolu môžu vyvolať poníženie a urážku. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti sa však vyžaduje, aby išlo o prejav takej intenzity, ktorého závažnosť nie je nepatrná. To len na margo „akožeargumentov“, že to má postihovať chlapov v krčme pri stole, ktorí si nadávajú do komunistov. Aj z pohľadu aplikácie princípu „ultima ratio“ by malo byť jasné, že ochrana prostriedkami trestného práva sa poskytuje len pred naozaj závažnými atakmi verejného hanobenia iného človeka alebo inej skupiny a nie pre bežné urážky.

Demokracia je založená na pluralite názorov a v tomto kontexte aj politických presvedčení. Táto pluralita je vyjadrená aj v slobodnej súťaži politických síl a v práve každého jednotlivca sa politicky angažovať a vyjadrovať. Otáznym je posúdenie spoločenskej nevyhnutnosti poskytnúť tomuto právu ochranu aj prostriedkami trestného práva. Na to môžu byť, samozrejme, rôzne názory. Nemali by však byť dôvodom na odmietnutie alebo spochybňovanie novely ako celku. Lebo sloboda jednotlivca sa končí tam, kde sa začína sloboda iného.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie