Denník N

Kedy sa už konečne dostaneme k nášmu písomnému dedičstvu?

V Slovenskej národnej knižnici najprv reštaurovali, potom digitalizovali. Na fotografii je Bardejovský katechizmus Martina Luthera, vytlačený v dielni Davida Guttgesela v Bardejove v roku 1581. Foto – TASR
V Slovenskej národnej knižnici najprv reštaurovali, potom digitalizovali. Na fotografii je Bardejovský katechizmus Martina Luthera, vytlačený v dielni Davida Guttgesela v Bardejove v roku 1581. Foto – TASR

Slovenská národná knižnica za 40 miliónov eur zdigitalizovala väčšinu toho, čo bolo kedy napísané v slovenčine. No čitatelia z toho zatiaľ nemajú veľký osoh. Problém má názov Slovakiana.

Svet kníh sa mení a všetko bude inak ako doteraz. Cestovanie do knižníc, výpožičky, čakanie na titul, ktorý práve niekto číta – to všetko by malo odpadnúť. Knihy, skriptá, noviny prídu do počítačov v obývačke.

Od poslednej správy, že Slovenská národná knižnica zdigitalizovala naše písomné dedičstvo, uplynul už rok. Išlo o desiatky miliónov strán konvertovaných do petabajtov dát. Presnejšie 1,3 milióna objektov z vlastných fondov a rovnaký počet zo Slovenského národného archívu.

Aby sme tomu rozumeli správne: zdigitalizované objekty nie sú len knihy, ale aj noviny, sčítacie hárky, mapy a podobne.

K tomu všetkému by mali mať čitatelia prístup na webe Slovakiana. Práve ona mala byť digitálnym oknom do písomnej minulosti.

„Všetky povinnosti voči Slovakiane sme splnili, lebo sme to tam odovzdali. Teraz je otázka času, kedy to spustia,“ hovorí riaditeľka Slovenskej národnej knižnice Katarína Krištofová.

Okno do minulosti

Približne pred dvomi rokmi sa hovorilo, že digitálne okno do písomností bude otvorené už čoskoro. No keď doň dnes nazrieme, zisťujeme, že „čoskoro“ ešte nenastalo. Namiesto prehliadky písomného dedičstva ponúka Slovakiana ťažkopádny, neprehľadný a nepraktický vyhľadávač – a to len v malej časti obsahu, ktorý v knižnici digitalizovali.

Vyťukáme Slovakiana.sk, po chvíli nájdeme riadok na kľúčové slovo a prečítame si, že hľadaný objekt nebol zdigitalizovaný. Možno aj bol, len odozva je chybná a to, čo hľadáme, ešte nie je v systéme. Tak skúšame ďalej metódou pokusu a omylu. Zadáme do systému meno Hviezdoslav a objavia sa desiatky historických novín, v ktorých sa meno barda slovenskej literatúry objavilo. K dispozícii však máme len jednoduché vyhľadávanie v naskenovaných novinách, pokročilé neexistuje. Nájsť čokoľvek konkrétne sa nám nedarí. Keď náhodou zadáme hľadané slovo zle alebo je chyba v novinách, vyhľadávač si s tým neporadí. Nedočkáme sa ani googlovského „Mali ste na mysli …?“ a ponuky alternatívnych možností hľadania.

A vyhľadávanie nie je jediný problém. Ak aj niečo nájdete, bude to v podobe naskenovaného obrázka. S tým sa veľmi nedá pracovať, najmä nie v mobile. Druhá možnosť je stiahnuť si textovú verziu skenu vo formáte EPUB. No a ten funguje na Slovakiane žalostne. Prepis totiž bežne vyzerá napríklad takto:

„Práca je soľou života“, hovorí výchovným pro staré porekadlo, čím chce označiť svedkom. Keby sme pracú koňak jej dôležitosť a potrebu, bez roz- t /vS…“.

Prepis odfoteného dokumentu do textovej podoby robí softvér OCR (optického rozpoznávania znakov) a od jeho prepracovanosti závisí výsledok. Kvalitný výsledok vidno napríklad na obdobnej službe v Maďarsku – Hungaricana. A rovnako aj v Slovenskej národnej knižnici. Ako je možné, že v Slovakiane to nejde a v knižnici áno?

Schody k múdrosti

Kuzmova betónová stavba Slovenskej národnej knižnice zo 70. rokov stojí na vŕšku nad Martinom. Desiatkami schodov vystúpate k budove, ako keby ste symbolicky najprv museli niečo urobiť, kým sa dostanete k múdrosti.

Národná knižnica mala byť dominantou mesta. O Martine sa dokonca uvažovalo aj ako o hlavnom, ale to sa hovorilo aj o Brezne. Nakoniec to dopadlo tak, že Bratislava je hlavné mesto, národná knižnica dominantou Martina a pokiaľ ide o masovú digitalizáciu, je európskou špičkou.

Šéfka Slovenskej národnej knižnice Katarína Krištofová. Foto – TASR

Spolu s generálnou riaditeľkou Katarínou Krištofovou prechádzame zrekonštruovanými priestormi troch poschodí depozitu. Úzkym výťahom sa vyvezieme na šieste poschodie. Archívy nemohli umiestniť vyššie, lebo vysoká budova je od siedmeho poschodia „pohyblivá“ a narušili by statiku.

Približne 50-percentná stabilná vlhkosť, teplota 18 stupňov Celzia, knižničný fond uzavretý v pohyblivých kovových boxoch. Všade na strope aj na stenách inštalácie systémov, ktoré vytvárajú ideálne prostredie pre ošetrený papier a bezpečnosť zbierok.

Aj minimálnu pravdepodobnosť požiaru ošetrili plynovým hasiacim systémom. Kovové fľaše naplnené zmesou dusíka sú napojené na senzory v miestnostiach. Zvyšok zabezpečuje logika. Najvzácnejšie fondy sú na najnižších poschodiach.

„Takto to vyzeralo niekedy,“ ukazuje Krištofová na inom poschodí klasické otvorené kovové police plné kníh. Prekvapujúce je, že v prípade požiaru boli komunisti pripravení hasiť knihy vodou. Ešte prekvapujúcejšie je, že knihovníci by ich vraj dokázali zachrániť zmrazením a neskôr špeciálnymi postupmi.

40 miliónov

Národný projekt Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA), ktorý urobila Slovenská národná knižnica za európske peniaze, je najväčším projektom digitalizácie písomného kultúrneho dedičstva na Slovensku a rozsahom a komplexnosťou je jedinečný aj v kontexte Európy a sveta. Všetko, čo bolo kedy napísane v slovenčine alebo bolo vydané na Slovensku, je dnes nielen ošetrené, zreštaurované a uschované, ale aj digitálne. „Systematickosťou prístupu a infraštruktúrou patríme spolu s Nórskou národnou knižnicou medzi absolútnu špičku,“ tvrdí riaditeľka Krištofová.

Stálo to vyše 40 miliónov eur. Za ne zrekonštruovali staré a vybudovali nové priestory, nakúpili špičkovú techniku a ošetrili, zakonzervovali a zdigitalizovali 1 378 650 knižničných objektov od 15. storočia po súčasnosť, plus 1,3 milióna z národného archívu. A pribúdajú ďalšie. Len v minulom roku to bolo 41-tisíc objektov.

Projekt sa oficiálne skončil v septembri roku 2015, ale pokračovať budú ešte minimálne päť rokov, možno aj dlhšie.

„Prostredie, v ktorom knižnice pôsobia, sa v uplynulých dvoch desaťročiach zmenilo viac ako v predchádzajúcich storočiach. Informačné technológie priniesli neuveriteľné príležitosti na široké sprístupnenie kultúrneho dedičstva uloženého v knižniciach, ale zmenili sa aj očakávania používateľov,“ rozpráva riaditeľka.

Kuzmova budova národnej knižnice v Martine. Foto N – Tomáš Benedikovič

Do Martina alebo do mobilu

Sú dva spôsoby, ako sa ku kultúrnemu dedičstvu dostaneme. Prvý je tradičnejší a je zložitý, no funguje: všetko máte k nahliadnutiu v priestoroch Slovenskej národnej knižnice. Umožňuje to knižničná výnimka z autorského práva.

Čo to pre čitateľov znamená? Musia síce prísť do Martina, ale v rovnakom čase si môže jeden zdigitalizovaný dokument prehliadať teoreticky neobmedzený počet záujemcov. Navyše sa tým chránia staré zakonzervované knihy a dokumenty, čo nie je málo.

Slovenská národná knižnica chce dostať digitalizované fondy aj do Bratislavy. Vedenie rokuje s Univerzitnou knižnicou Bratislava o otvorení novej digitálnej študovne v hlavnom meste.

Druhý spôsob je moderný, no nefunguje poriadne. Je ním Slovakiana – projekt Národného osvetového centra, čo je štátna príspevková organizácia pod ministerstvom kultúry zriadená s cieľom kultúrno-osvetovej činnosti. Prečo doteraz nemáme cez Slovakianu prístup k tomu, čo sa urobilo v národnej knižnici?

Obchodne nedostupné

Jedným problémom sú autorské práva. Kniha či skriptá sú majetkom autora, kým sa nerozhodne inak. Môže s nimi nakladať, ako uzná za vhodné – aj súhlasiť, alebo aj nesúhlasiť s tým, čo sa s jeho dielom bude diať. S výnimkou povinného výtlačku pre knižnicu. Ako sa dá zladiť toto právo s predstavami o písomnom dedičstve, ku ktorému sa každý ľahko dostane vo svojom mobile či v počítači? Ako masovo sprístupniť a šíriť zdigitalizované dáta a nezasiahnuť do práv autorov?

Ľudia z knižnice i z ministerstva kultúry hovoria, že fyzické vyhľadanie tisícov autorov, vlastníkov práv, právnych nástupcov a tak ďalej a požiadanie o ich súhlas by trvalo roky a nemohlo by byť kompletné. Preto začali úradníci a experti spolu s autorskou spoločnosťou LITA pripravovať novelu autorského zákona. Tá zaviedla do slovenského práva inštitút obchodne nedostupných diel a prvýkrát využila takzvanú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu.

„Obchodne nedostupné“ sú najmä knihy, časopisy a noviny, ktoré sú chránené autorským právom, ale nie sú už dostupné v tradičných obchodných kanáloch. Antikvariáty, burzy a iné predaje z druhej ruky medzi ne nepatria.

A tieto obchodne nedostupné diela sa majú dať šíriť internetom na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Tú v mene autorov uzatvára LITA. A to aj v mene tých autorov, s ktorými ona sama nemá podpísanú zmluvu.

Relatívnu slobodu šíriteľom obsahu dáva náš autorský zákon ešte aj tým, že nestanovuje konkrétny čas, ktorý musí ubehnúť od vydania, aby sa dielo stalo obchodne nedostupným. Napríklad vo Francúzsku to môžu byť len diela 20. storočia, v Nemecku diela vydané pred januárom 1996.

LITA potom rozdeľuje autorom honoráre, ale to bolo aj doteraz. Za vypožičiavanie prostredníctvom siete všetkých knižníc dostáva LITA paušál 360-tisíc eur ročne.

„Do kategórie obchodne nedostupných diel bude patriť vyše 95 percent zdigitalizovaných objektov SNK, ktoré sú autorsky chránené,“ povedala Krištofová a dodala, že je to svetový unikát inšpiratívny pre ďalšie krajiny.

Slovenská národná knižnica zaraďuje do zoznamu obchodne nedostupných diel všetky zdigitalizované diela, ktoré vyšli pred januárom 2015 a bežne sa už nedajú kúpiť – pokiaľ autor ich zaradenie do zoznamu výslovne nezakázal.

Na Slovensku stačí teda na sprístupnenie diela, napríklad na Slovakiane, aby sa nedalo kúpiť v obchode, bolo zapísané vo verejne prístupnom zozname takýchto diel v SNK a aby to autor písomne nezakázal.

Na fotografii je Biblia Germanica z roku 1477 z archívu národnej knižnice. Foto – TASR

Spotify a Netflix pre knižnice

Jeden z tvorcov novely a hlavný manažér projektu DIKDA Ján Kováčik hovorí, že používanie obchodne nedostupných diel patrí momentálne medzi najprogresívnejšie a najliberálnejšie v Európe. Kľúčom je streamovanie.

„Ľudia potrebujú nájsť informácie, nie robiť si doma digitálne knižnice. Navrhli sme, aby sme to urobili tak ako Spotify a Netflix. Používateľ zaplatí za streamovacie služby mesačný poplatok za neobmedzený prístup do systému. Je to Spotify pre knižnice. Ak chcete, môžete si knihu alebo noviny stiahnuť za jednorazový príplatok. Ceny sú od dvoch do 40 eur, pretože 1200-stranová kniha o chirurgii má inú hodnotu ako výtlačok novín z roku 1962,“ opísal Kováčik tvorbu modelu.

Keby všetko fungovalo na Slovakiane tak, ako by malo, poplatok by mal vychádzať na osem centov za deň, pre študentov päť.

Tvorcovia systému hovoria, že je výhodný. Príjmy autorov by mali stúpnuť. Systém umožňuje masové, a pritom legálne použitie autorských diel.

„Predovšetkým sa diela nebudú nekontrolovane šíriť a autor bude mať o ich použití podrobný prehľad,“ konštatuje LITA.

Tomáš Ulej, autor dvoch kníh a projektu Zlatý fond denníka SME, v ktorom zdigitalizovali slovenskú literárnu klasiku, až takým optimistom nie je. Pochybuje, že paušálne zverejnenie kníh na internete bude finančne výhodné pre autorov, a upozorňuje, že autorské práva by mali zostať posvätné. Podľa neho nemôže platiť, že ak sa autor sám neozve proti zverejneniu, kniha bude automaticky dostupná na internete.

Dva problémy

Diela sú zdigitalizované, máme zákon, ktorý zatiaľ umožňuje ich sprístupnenie online, existujú už aj predbežné sadzobníky poplatkov, existuje Slovakiana. Ľudia, ktorí už nemali chodiť do knižnice, ale zdigitalizované fondy mali prúdiť za nimi do počítačov, by si však nateraz predsa len mali radšej pozrieť odchody autobusov do Martina. V čom je problém?

Pýtali sme sa na ministerstve kultúry a zistili sme, že sú to dva problémy. Jeden je technický a jeden právny. Technický problém spočíva v tom, že 24 miliónov strán, a to len z národnej knižnice, je zdigitalizovaných, ale Národné osvetové centrum ich pre potreby portálu Slovakiana a budúcich používateľov musí spracovať.

„Národné osvetové centrum dokáže spracovať denne od 200 do 5000 zdigitalizovaných objektov. Už pri spustení portálu Slovakiana pre verejnosť sme vzhľadom na ich vysoký počet predpokladali dobu sprístupnenia všetkých, ktoré možno sprístupniť, na minimálne dva až tri roky,“ konštatoval hovorca ministra Jozef Bednár.

Kováčik vysvetľuje, že išlo o obrovské množstvo dát, pri ktorých sa pohybujeme v petabajtoch (jeden petabajt = 1024 terabajtov).

„Sprístupnenie na Slovakiane bude platené, takže nechceme otvoriť obchod s poloprázdnymi regálmi. Potrebujeme, aby tam bolo aspoň kritické množstvo zdigitalizovaných dát,“ dodal.

Prípad Soulier a Doke proti štátu

Po právny problém musíme zájsť do Francúzska. Autor sci-fi literatúry Marc Soulier napadol francúzsky systém rozšírených hromadných licenčných zmlúv na súde ešte v roku 2013 (Soulier a Doke proti štátu).

Európsky súdny dvor sa v uplynulom roku zaoberal súladom francúzskych vnútroštátnych noriem s európskym právom a smernicami, aj rozhodol. Zjednodušene povedané: na zaradenie medzi obchodne nedostupné diela a ich následné rozširovanie a sprístupnenie nestačí právna fikcia „ak to autor nezakáže, znamená to, že sa to smie“. Autor musí byť o zaradení na zoznam a o ďalšom použití takého svojho diela informovaný a musí udeliť súhlas.

„Vzhľadom na ťahajúci sa súdny spor vo veci Soulier a Doke a analyzovanie možných následkov dosahu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie na slovenskú oblasť autorských práv sme doteraz nesprístupnili online systém portálu Slovakiana,“ povedal Bednár.

Ministerstvo kultúry predpokladá, že ak sa nevyskytne žiadna právna a technická prekážka, online systém vrátane e-shopu by chceli sprístupniť v druhej polovici tohto roka.

Teraz najčítanejšie