Denník N

Tento film vám vysvetlí demonštrácie v Bratislave, Budapešti a Bukurešti

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Mladí ľudia v strednej Európe sa búria. Nevieme síce celkom presne, čo chcú, ale vieme, že nechcú byť ticho.

Autor je politológ, predseda Centra pre liberálne stratégie

Ak chcete pochopiť, čo sa práve teraz deje v strednej Európe a prečo sú tisíce mladých ľudí v uliciach Budapešti, Bukurešti, Bratislavy alebo Varšavy, jediné, čo musíte urobiť, je pozrieť si 25-minútový film Kristofa Deáka Sing, ktorý získal tohtoročného Oscara za najlepší krátky film.

Príbeh sa odohráva v Budapešti začiatkom 90. rokov. Zsofi, mladé dievča, práve prišla do novej školy a je nadšená príležitosťou spievať v tamojšom oceňovanom školskom zbore. Erika, učiteľka hudby, Zsofi do zboru zoberie, ale požiada ju, aby otvárala ústa bez toho, aby naozaj spievala, pretože ešte nie je dosť dobrá.

Zsofi súhlasí. Keď sa však jej najlepšia priateľka dozvie o tejto dohode, konfrontuje učiteľku, ktorá tvrdí, že je to v záujme všetkých. Zbor totiž súťaží o možnosť ísť na výlet do Švédska.

Ako sa ukáže, Zsofi nie je jediným členom zboru, ktorého Erika umlčala. Učiteľkinou víťaznou stratégiou je, že dovolí spievať len niekoľkým najtalentovanejším študentom.

Zsofi a jej priatelia však nie sú ochotní byť súčasťou podvodu. V deň súťaže všetci študenti otvárajú ústa bez toho, aby spievali. Začnú až vtedy, keď zahanbená Erika utečie z javiska.

Maďarská riadená neliberálna demokracia premiéra Viktora Orbána, čo je štýl riadenia čoraz populárnejší v celej strednej Európe, pripomína Erikin školský zbor. V týchto režimoch občania pravidelne chodia k volebným urnám. Voľby sú síce slobodné, ale nie vždy spravodlivé. Je to vláda, ktorá rozhoduje o tom, kto má právo vyjadriť svoje obavy.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bolo opätovné zvolenie v tomto regióne raritou. V posledných rokoch však vlády zriedkakedy prehrajú voľby, aj keď väčšina občanov otvorene vyjadruje nespokojnosť so spôsobom, akým im vládnu.

Šírenie neliberálnych demokracií v strednej Európe čiastočne vysvetľuje finančná kríza v roku 2008. Ekonomicky poškodené krízou a zdržanlivým prístupom Európskej únie pri financovaní úsilia o skokové naštartovanie národných hospodárstiev sa vládnuce strany zamerali na kontrolu médií ako ceste k posilneniu moci. Ak by bol taliansky Silvio Berlusconi modelom používania mediálnej ríše na budovanie politickej moci, v strednej Európe vládne strany používajú politickú moc na vybudovanie mediálnych ríš.

Model je to pomerne jednoduchý: vláda vytvára schémy na to, aby odovzdala peniaze z verejných zdrojov alebo z prostriedkov Európskej únie majiteľom „priateľských“ mediálnych skupín, ktoré sú na jej strane a napádajú jej kritikov. Tie mediálne organizácie, ktoré vládu kritizujú, peniaze z takýchto zdrojov nedostanú.

Aby sa zabránilo riziku obvinenia z korupcie (alebo aspoň zlého hospodárenia), vládne strany prevzali kontrolu nad súdnictvom a protikorupčné mimovládne organizácie vyhlásili za nepriateľov národa. Ako jeden Maďar nedávno povedal Davidovi Frumovi z The Atlantic: „Výhodou ovládania moderného štátu je menej moci na prenasledovanie nevinných, viac právomocí chrániť vinníkov.“

Lenže model demokracie riadenej korupciou vytvára vlastné problémy.

V spoločnostiach, v ktorých sa politickí lídri obávajú, že prehra vo voľbách môže viesť k ich uväzneniu, je zaznamenaný akýkoľvek prejav slabosti a akákoľvek verejná iniciatíva je považovaná za podozrivú. Takže jedinou možnosťou pre masy, ako prejaviť svoj názor, je ísť do ulíc. Preto v celej strednej Európe mladí hlasno protestujú.

Začiatkom tohto mesiaca sa v Maďarsku v reakcii na legislatívu zameranú na zatvorenie Stredoeurópskej univerzity, ktorú založil George Soros, uskutočnili najväčšie verejné protesty, odkedy sa pred siedmimi rokmi k moci dostala Orbánova strana Fidesz. Tisíce ľudí sa pridali k „mierovému pochodu za vládu, za Rusko a proti všetkému ostatnému“, organizovanému recesistickou Stranou dvojchvostého psa. Demonštranti výsmešne požadovali „viac Ruska“ a „dvoch Orbánov“.

Na Slovensku žiadajú mladí demonštranti rezignáciu ministra vnútra, ktorého obviňujú z korupcie. V Rumunsku veľké demonštrácie účinne zablokovali vládny plán zo začiatku tohto roka, ktorý by zabezpečil amnestiu pre politikov odsúdených za korupciu. Medzitým sú v Poľsku odporcovia vládnucej strany Právo a spravodlivosť v uliciach odvtedy, čo sa vláda pokúsila rozšíriť kontrolu nad najvyšším súdom krajiny a vyhlásila vojnu nezávislým spravodajským médiám.

Väčšina z týchto demonštrantov sú mladí. Nemajú žiadnu spoločnú ideológiu, len frustráciu a hnev. Bolo by nesprávne príliš ich romantizovať, ale môžeme pokojne povedať, že na rozdiel od starších generácií nechcú len naprázdno otvárať ústa v márnej nádeji na získanie skromných sociálnych výhod. Chcú spievať. (Čo presne chcú spievať, to nevieme.)

Isteže, vládnuce strany sa môžu rozhodnúť ignorovať protesty mladých. Realitou v strednej Európe totiž je, že pre nízku pôrodnosť a emigráciu sú tam mladí malou a scvrkávajúcou sa menšinou. Podľa správy z roku 2016 sponzorovanej vládou by jedna tretina Maďarov medzi 18 a 29 rokmi zvážila odchod. Približne 500-tisíc Maďarov už krajinu opustilo, odkedy Orban prišiel k moci.

Lenže kým ignorovanie požiadaviek mládeže sa zdá byť sľubnou volebnou stratégiou – je ľahšie hrať na strach starších generácií než uspokojiť nádeje mladších –, v konečnom dôsledku je sociálne i ekonomicky sebapoškodzujúca. Mladí ľudia nájdu spôsob, ako spievať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie