Denník N

Spomeňte si na Ivetu, keď budete najbližšie čítať bulvárne správy

Zníženie vplyvu bulvárnych médií bude závisieť od morálnej vyspelosti každého z nás. Liekom nie je cenzúra, ale etika zodpovednosti.

Autor je teológ a etik

V 80. rokoch minulého storočia som bol, podobne, ako mnohí moji rovesníci, do nej – mladej ženy cherubínskej krásy s darom hlasu – platonicky zaľúbený. Jej piesne som počúval na kazetovom magnetofóne Tesla K-10, prežívajúc muky, keď mi poškodil pásky, na ktorých boli nahrané. V tom čase asi nikto netušil, že jednu z najtrblietavejších hviezd československej populárnej hudby čaká strastiplný život so smutným koncom. V sobotu 29. apríla si pripomíname tragickú smrť Ivety Bartošovej.

V lete roku 2006 som sa v Bratislave stretol s dlhoročnými priateľmi zo stredného Slovenska, ktorí sa prišli so mnou rozlúčiť pred mojím návratom do Spojených štátov. Keď mi jeden z nich povedal, že sa nedávno vrátil z dovolenky v Rožnově pod Radhoštěm, žartovne som sa ho opýtal, či nechal odo mňa pozdravovať moju „detskú lásku“ Ivetu Bartošovú. Ťažko predstaviteľné sa stalo skutočnosťou: počas letu z Londýna do Chicaga som ju mal možnosť pozdraviť osobne.

Všimol som si ju po niekoľkých hodinách letu – spolu so sympatickým priateľom sedela približne desať radov predo mnou. Pôsobila milo, vystupovala skromne a vyzerala šťastná – jej správanie mi dodalo odvahu osloviť ju. Napísala mi venovanie do knihy o Václavovi Havlovi, ktorú som počas letu čítal a ja som jej dal svoju vizitku, z ktorej bolo zrejmé, že som študoval náboženskú etiku a pôsobil v duchovnej službe. To bol nepochybne dôvod, prečo neskôr počas letu iniciovala takmer hodinový rozhovor.

Priateľská konverzácia pokračovala pri čakaní na batožinu. Na rozlúčku som chcel Ivete darovať vreckovú Bibliu, v ktorej som aj ja kedysi našiel cestu pre život, ale nemal som ju pri sebe a tak som jej dal to najlepšie, čo som práve so sebou mal – novú knihu od Paula Coelha. Popriali sme si veľa šťastia a vyjadrili nádej, že naše stretnutie nebolo posledné.

Keď som sa neskôr z médií dozvedal o Ivetiných ťažkostiach, modlil som sa za ňu a snažil som sa ju aj kontaktovať. Po správe o jej smrti sprevádzala môj počiatočný šok a slzy aj otázka, či som nemohol urobiť niečo, čo by prispelo k záchrane jej života. Nie, nezabudol som na múdre slová Henriho Nouwena, ktoré som kedysi čítal v jeho knihe The Wounded Healer (Ranený uzdravovateľ), že „žiadny duchovný nemôže nikoho spasiť. Môže sa len ponúknuť ako sprievodca pre ľudí, ktorí sú plní strachu a obáv“. Lenže daná otázka niekedy v mojej mysli aj tak povstane, podobne ako aj u ďalších.

Dôvody, ktoré privedú človeka až k ukončeniu vlastného života, nie je ľahké – ak vôbec možné – pochopiť a inak to nebolo ani v Ivetinom prípade. Existujú nielen silné náboženské, ale aj presvedčivé filozofické argumenty proti samovražde – ako predostrela napríklad Jennifer Michael Hechtová v knihe Stay: A History of Suicide and the Philosophies Against It (Zostaň: Dejiny samovraždy a filozofie proti nej), no niekedy aj ten najsilnejší racionálny argument podľahne ľudskému zúfalstvu.

Človek sa väčšinou rozhoduje sám, ale nikdy sa nerozhoduje vo vákuu. V súvislosti s Ivetinou tragickou smrťou sa často skloňovali české bulvárne médiá, ktoré sa voči nej nesprávali vždy férovo a ľudsky. Jeden z moderných mýtov, že akákoľvek publicita je dobrá publicita, pretože pomáha predajnosti produktu, nielenže nevychádza zo serióznych výskumov, ale je tiež založený na falošnej premise, že osoba automaticky povyšuje materiálny zisk a bohatstvo nad česť a dobré meno. Bulvár nerobil Ivete žiadnu službu. Naopak, bez akýchkoľvek morálnych škrupúľ jej ubližoval.

Menej ako rok pred Ivetinou smrťou vyslovil Pavel Novotný, bývalý šéfredaktor bulvárneho webu, v rozhovore s Karolom Sudorom pre denník Sme mrazivé slová: „Samozrejme, my ju naozaj zabijeme. Ona sa však zabíja aj sama, ale o tom sa nebavme. Faktom je, že na nej dlhé roky parazitujeme, a ľudsky ju už aj ľutujem. Uvedomujem si, že keď ju odfotia pomočenú, je to nedôstojné a že naozaj prispievame k jej blížiacemu sa koncu.“ Bez ohľadu na to či, a ak áno, tak v akej miere, prispeli bulvárne médiá k tragickej smrti Ivety Bartošovej, je značná časť ich činnosti morálne odsúdeniahodná, pretože okrem iného nedostatočne ctí princíp ochrany ľudskej dôstojnosti.

Demokracia vytvára priestor aj na zneužívanie slobody prejavu a existencia bulvárnych médií je daňou za život v slobodnej spoločnosti. Ich eliminácia alebo – realistickejšie – zníženie ich vplyvu bude závisieť od morálnej vyspelosti každého z nás. Liekom na tento a súvisiace problémy nie je cenzúra, ale etika zodpovednosti, ktorá je fundamentom dobrej spoločnosti. Pre kresťanstvo – náboženskú tradíciu našej kultúry – je táto etika ukotvená v Bohu, ale je dostatočne univerzálna, aby sa ňou mohli riadiť aj osoby inej alebo žiadnej náboženskej viery.

Etika zodpovednosti bola dôležitým posolstvom Václava Havla, ktorý patril medzi jej najznámejších zástancov v 20. storočí. Či adresoval poslucháčov v New Yorku, alebo v Naí Dillí, americkom kongrese alebo na konferencii o nádeji v Hirošime, alebo čitateľov časopisu Foreign Affairs, hovoril o potrebe zodpovednosti ako riešení súčasných problémov. Na Harvarde sa dotkol aj zodpovednosti masových médií a ich vlastníkov, ktorí sú tiež „zodpovední za svet“ a majú moc ovplyvniť „ako to s ľudstvom dopadne“. Východiská etiky zodpovednosti môžu byť rôzne, náboženské alebo sekulárne, no cieľ je vždy rovnaký – dobrá spoločnosť.

Buďme aj my ambasádormi etiky zodpovednosti, uvedomujúc si, že hoci morálne apely majú obmedzenú moc, nie sú bezmocné. Možno práve náš hlas osloví svedomie tých, ktorí sa touto etikou neriadia. Keď budeme najbližšie čítať alebo počuť bulvárnu správu, spomeňme si na Ivetu a dovoľme, aby v nás prevážilo naše lepšie ja. Možno nám práve jej životný príbeh pripomenie, ako v danej situácii myslieť a konať zodpovedne.

Komentáre

Teraz najčítanejšie