Keď sa z módy stal odev

Keď na jar 1947 Christian Dior predstavil svoju novú kolekciu Corolle na parížskych mólach, vzbudila rozruch. Svet sa ešte spamätával z vojny a on si dovolil na jednu sukňu minúť niekoľko metrov látky. Obvinili ho z nemorálnosti a ešte mu aj našili podozrenie, že chce ženy pripraviť o získanú slobodu a samostatnosť, ktorú im dali kratšie sukne. Tie jeho boli totiž veľké a farebné, pripomínajúce hlavičky kvetov. A niet divu, že ženy sa do nich po rokoch vojnovej strohosti zamilovali. Svet mu musel túto márnotratnosť napokon odpustiť, a aj tak urobil, keď sa o rok neskôr jeho modely objavili na titulke časopisu Vogue.

V tom istom čase, ale o tisíc kilometrov smerom na východ, bola situácia o dosť odlišná. Čas módy sa začal písať od nuly. Tie salóny, ktorým sa podarilo prežiť vojnu, prechádzali znárodňovaním, a ideológia dostala na štyridsať rokov zásadné slovo v tom, ako a čo sme si v socialistickom Československu obliekali. Z módy, ktorá sa pýšila jedinečnosťou, sa stalo odievanie pre všetkých. Praktické, jednoduché, dostupné. New Look na východný spôsob.

Ale toto je len veľmi zjednodušený pohľad. Skutočnosť bola totiž omnoho farebnejšia, než by sa mohlo zdať. Vo veľkých závodoch pracovali celé tímy návrhárov a návrhárok, ktoré kreslili nové sezónne modely, stále fungovala aj zákazková výroba, vychádzali módne časopisy, kvalitné vlnené obleky sa exportovali aj do Anglicka a svetre z banskoštiavnickej Plety zas do Škandinávie. A dokonca tu v čase politického odmäku predvádzal aj Dior, ten západný márnotratný Dior.

Nebyť Zuzany Šidlíkovej, toto všetko by možno o pár rokov ostalo stratené, existujúc iba v spomienkach ľudí, ktorí „makali“, ale nemali čas a ani dôvod na chvíľu sa zastaviť a uvedomiť si, že to, čo robia, je dôležité. Jej trojročný výskum má dnes formu knihy Stratená (m)óda a výstavy na pôde Slovenskej národnej galérie s názvom Nech šije!. A pri pohľade na obe je až zarážajúce, že sme dejiny módy dokázali prehliadať tak dlho.

Takmer nič nevieme

„Toto tu nikoho nezaujímalo,“ odpovedala Zdenka Kállayová na otázku, prečo jej muž, fotograf Karol Kállay, neurobil aj samostatnú knihu módnej fotografie. Živila ho viac ako tridsať rokov a práve on najviac posunul strnulú ateliérovú fotku, na ktorej muselo byť vidno všetky švíky a pekne vypracované gombíkové dierky, do celkom novej roviny. Lenže čo s tým? Veď to bola iba služba, sprostredkovanie produktu.

S podobnou odpoveďou sa Zuzana Šidlíková stretla častejšie. Zaujímať sa o dejiny odevného priemyslu bolo trochu nezvyčajné ešte aj pred pár rokmi. „Teraz, keď mám v Slovenskom múzeu dizajnu pohromade desať-dvadsať kusov z Makyty, tak aspoň tuším, ako sa ich produkcia približne vyvíjala. Ale aká inštitúcia by pred desiatimi rokmi zbierala Makytu? Žiadna, nebola to pre ne téma,“ hovorí Zuzana Šidlíková. Jej stará mama bola krajčírka, ona sa móde už dlho venuje ako historička umenia. Nevidí ju len ako čosi pekné na seba, ale ako veľmi dôležitú súčasť ekonomiky, kultúry a spoločenského života, ktorá nám ukazuje našu minulosť z iného uhla pohľadu.

Keď pred desiatimi rokmi robila výskum medzivojnovej módy, uvedomila si, že už je trochu neskoro. Stratila dosah na priamych pamätníkov a bez nich je obraz o dobovej móde naozaj veľmi hmlistý a nejasný.

Nad možnosťou ponoriť sa do výskumu povojnovej módy na pôde VŠVU neváhala ani na chvíľu. „Dnes zisťujeme, že o produkcii podnikov, ktoré tu roky fungovali, nevieme takmer nič. Odevný priemysel sme si nevážili, a kým sme si uvedomili, že je to dôležitá súčasť nášho industriálneho dedičstva, množstvo archívov a dokumentácie sa zničilo či stratilo,“ hovorí Šidlíková.

Niektoré z nálezov považuje za šťastné náhody či priam za zázraky. Za rovnako prekvapivý, ale v negatívnom zmysle, však považuje aj postoj podnikov, ktorým sa dodnes podarilo prežiť. Svoju históriu však často chránia ako „ľahko zneužiteľné údaje“ a (ne)vedome tak ignorujú, že na minulosti sa dá stavať marketing aj budúcnosť značky.