Denník N

Keď sa z módy stal odev

Československí návrhári mali plné ruky práce – všetok odev musel byť domáci. Foto – SNG
Československí návrhári mali plné ruky práce – všetok odev musel byť domáci. Foto – SNG

V Slovenskej národnej galérii je prvá výstava módy. Mapuje obdobie od konca druhej svetovej vojny až po revolúciu a ukazuje, ako fungoval módny priemysel v medziach socialistickej ideológie.

Keď na jar 1947 Christian Dior predstavil svoju novú kolekciu Corolle na parížskych mólach, vzbudila rozruch. Svet sa ešte spamätával z vojny a on si dovolil na jednu sukňu minúť niekoľko metrov látky. Obvinili ho z nemorálnosti a ešte mu aj našili podozrenie, že chce ženy pripraviť o získanú slobodu a samostatnosť, ktorú im dali kratšie sukne. Tie jeho boli totiž veľké a farebné, pripomínajúce hlavičky kvetov. A niet divu, že ženy sa do nich po rokoch vojnovej strohosti zamilovali. Svet mu musel túto márnotratnosť napokon odpustiť, a aj tak urobil, keď sa o rok neskôr jeho modely objavili na titulke časopisu Vogue.

V tom istom čase, ale o tisíc kilometrov smerom na východ, bola situácia o dosť odlišná. Čas módy sa začal písať od nuly. Tie salóny, ktorým sa podarilo prežiť vojnu, prechádzali znárodňovaním, a ideológia dostala na štyridsať rokov zásadné slovo v tom, ako a čo sme si v socialistickom Československu obliekali. Z módy, ktorá sa pýšila jedinečnosťou, sa stalo odievanie pre všetkých. Praktické, jednoduché, dostupné. New Look na východný spôsob.

Ale toto je len veľmi zjednodušený pohľad. Skutočnosť bola totiž omnoho farebnejšia, než by sa mohlo zdať. Vo veľkých závodoch pracovali celé tímy návrhárov a návrhárok, ktoré kreslili nové sezónne modely, stále fungovala aj zákazková výroba, vychádzali módne časopisy, kvalitné vlnené obleky sa exportovali aj do Anglicka a svetre z banskoštiavnickej Plety zas do Škandinávie. A dokonca tu v čase politického odmäku predvádzal aj Dior, ten západný márnotratný Dior.

Nebyť Zuzany Šidlíkovej, toto všetko by možno o pár rokov ostalo stratené, existujúc iba v spomienkach ľudí, ktorí „makali“, ale nemali čas a ani dôvod na chvíľu sa zastaviť a uvedomiť si, že to, čo robia, je dôležité. Jej trojročný výskum má dnes formu knihy Stratená (m)óda a výstavy na pôde Slovenskej národnej galérie s názvom Nech šije!. A pri pohľade na obe je až zarážajúce, že sme dejiny módy dokázali prehliadať tak dlho.

Výstava Nech šije! potrvá v SNG do 20. augusta. Kurátorkami sú Zuzana Šidlíková a Viera Kleinová. Na fotografii: Reklamná fotografia. Pleta, Banská Štiavnica. 70. roky 20. storočia. Foto – autor neznámy. SMD – SCD, Bratislava

Reklamná fotografia. Pleta, Banská Štiavnica. 70. roky 20. storočia. Foto – autor neznámy. SMD, Bratislava

Takmer nič nevieme

„Toto tu nikoho nezaujímalo,“ odpovedala Zdenka Kállayová na otázku, prečo jej muž, fotograf Karol Kállay, neurobil aj samostatnú knihu módnej fotografie. Živila ho viac ako tridsať rokov a práve on najviac posunul strnulú ateliérovú fotku, na ktorej muselo byť vidno všetky švíky a pekne vypracované gombíkové dierky, do celkom novej roviny. Lenže čo s tým? Veď to bola iba služba, sprostredkovanie produktu.

S podobnou odpoveďou sa Zuzana Šidlíková stretla častejšie. Zaujímať sa o dejiny odevného priemyslu bolo trochu nezvyčajné ešte aj pred pár rokmi. „Teraz, keď mám v Slovenskom múzeu dizajnu pohromade desať-dvadsať kusov z Makyty, tak aspoň tuším, ako sa ich produkcia približne vyvíjala. Ale aká inštitúcia by pred desiatimi rokmi zbierala Makytu? Žiadna, nebola to pre ne téma,“ hovorí Zuzana Šidlíková. Jej stará mama bola krajčírka, ona sa móde už dlho venuje ako historička umenia. Nevidí ju len ako čosi pekné na seba, ale ako veľmi dôležitú súčasť ekonomiky, kultúry a spoločenského života, ktorá nám ukazuje našu minulosť z iného uhla pohľadu.

Keď pred desiatimi rokmi robila výskum medzivojnovej módy, uvedomila si, že už je trochu neskoro. Stratila dosah na priamych pamätníkov a bez nich je obraz o dobovej móde naozaj veľmi hmlistý a nejasný.

Nad možnosťou ponoriť sa do výskumu povojnovej módy na pôde VŠVU neváhala ani na chvíľu. „Dnes zisťujeme, že o produkcii podnikov, ktoré tu roky fungovali, nevieme takmer nič. Odevný priemysel sme si nevážili, a kým sme si uvedomili, že je to dôležitá súčasť nášho industriálneho dedičstva, množstvo archívov a dokumentácie sa zničilo či stratilo,“ hovorí Šidlíková.

Niektoré z nálezov považuje za šťastné náhody či priam za zázraky. Za rovnako prekvapivý, ale v negatívnom zmysle, však považuje aj postoj podnikov, ktorým sa dodnes podarilo prežiť. Svoju históriu však často chránia ako „ľahko zneužiteľné údaje“ a (ne)vedome tak ignorujú, že na minulosti sa dá stavať marketing aj budúcnosť značky. 

Ignorovať sa však nedá fakt, že odvetvie odevného priemyslu sa v rokoch 1945 až 1989, ktoré sleduje výskum, dotklo prakticky každého, nielen tisícov ľudí, čo vo veľkých odevných závodoch pracovali a ktorí sa dnes Zuzane Šidlíkovej pripomínajú. Domáca móda totiž bola pre všetkých. Aj pre tých, čo by ju náhodou nechceli.

Karol Kállay – módny editoriál pre časopis Móda, XXIV, 1974, č. 8. Odevy: Odevné závody, Trenčín; Makyta Púchov; modelové a vývojové stredisko, Bratislava 1974. SNG, Bratislava

Pavel Janek – módna fotografia pre časopis Móda XX, 1970, č. 4. Odev: ÚBOK, Praha; Oděvní podnik, Prostějov. Súkromný majetok

Karol Kállay – módny editoriál pre časopis Móda, XXV, 1975, č. 9. Odev: ÚBOK, Praha. 1974. SNG, Bratislava

Veľa a lacno

„Nasýtiť a ošatiť“ – to bolo jedno z hesiel, ktoré prišli po druhej svetovej vojne a začínali určovať módny priemysel. A ešte nové obrazy ženy. Ženy v montérkach, ženy v teplákoch, ženy, ktoré sú dobre vybavené na to, aby dostali krajinu z trosiek.

„Komunistická ideológia sa snažila urobiť za predošlým vývojom hrubú čiaru a za ideál si stanovila odev, ktorý mal byť jednoduchý, funkčný, lacný a dostupný. Dominuje orientácia na kvantitu a sebestačnosť,“ hovorí Zuzana Šidlíková.

Ešte skôr než ideológia však domácu módu ovplyvnilo čosi iné – znárodňovacie procesy, ktoré sa začínajú už v roku 1945 a aj preto sú súčasťou výskumu o „socialistickej móde“. „Zväčša túto časť dejín našívame iba komunistom, ale je fakt, že znárodňovanie najväčších odevných podnikov rozbehol už Beneš. Znárodnenie drobných živností sa začalo po roku 1949, najprv dokonca za finančnú kompenzáciu; až neskôr to nabralo agresívny ráz, ktorý spôsobil množstvo tráum,“ hovorí.

Ani výroba sériovej konfekcie však nebola niečo, čo by sme dovtedy nepoznali. Už v medzivojnovom období ju naštartovali známe podniky Nehera či Rolný, ktoré vyvážali do sveta. Teraz sa však z konfekcie stala priorita a trh bolo treba naplniť domácimi výrobkami. Mali to na starosti najmä veľké podniky s určitou výrobnou špecializáciou – Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove, Zornica v Bánovciach nad Bebravou, Makyta v Púchove, Tatrasvit vo Svite, Pleta v Banskej Štiavnici alebo Odevné závody Trenčín.

Každý z nich mal oddelenie vývoja, kde pracovali návrhári – v tých najväčších ich bolo naraz aj desať, celé oddelenie. Ich pozícia však ani zďaleka nemala cveng „módnych návrhárov“, ako ich poznáme dnes. Napokon, aj celý segment odevného priemyslu mal spomedzi ostatných pozíciu najnižšie platenej oblasti priemyslu v Československu.

„Keď som sa však rozprávala s bývalými zamestnancami banskoštiavnickej Plety, nespomínajú na toto obdobie v zlom a ani bývalý riaditeľ nehovoril o zjavných nedostatkoch – naopak, Pleta mala pomerne veľký vývoz do zahraničia a za získané devízy si mohli dovoliť pracovať s dobrými strojmi a nesťažovali sa ani na nedostatok slobody pri práci,“ hovorí Šidlíková.

Dámska blúzka a skladaná sukňa. Makyta, Púchov. 70. roky 20. storočia. Syntetický materiál. Foto – Adam Šakový. SMD, Bratislava

Plesové šaty. Módne závody, Styl, Praha. 1957. Hodvábny tyl. SMD, Bratislava

Domáca práca: šaty podľa časopisu Burda. 1970. Háčkovanie. SMD, Bratislava

Na Západ

Ideológia časom slabla a domácich tvorcov posilnil aj úspech na bruselskom Expe v roku 1958. „Zrazu si uvedomili, že to, čo robia, môže obstáť aj v konkurencii Západu a že sú schopní produkovať nie iba kvantitu, ale aj kvalitu,“ hovorí Šidlíková. V 60. rokoch sa na tom stavalo a obchod sa otvoril aj smerom na Západ. Tam však boli exportované produkty vysokej kvality. Nároky obchodníkov z Centrotexu, podniku zahraničného obchodu, boli vysoké. Na trh do Sovietskeho zväzu boli, pochopiteľne, iné, nižšie kritériá.

„Potom sa však mohla stať bizarná situácia, aká sa stala aj jednému z bývalých zamestnancov Plety. Zo služobnej cesty v Škandinávii doniesol domov manželke sveter a tá so sklamaním a zdesením zistila, že je to sveter z banskoštiavnickej Plety. Čo si on pri kúpe neuvedomil,“ hovorí Šidlíková.

Popri masovej výrobe, ktorú zabezpečovali veľké závody, samozrejme, existovalo aj zákazkové šitie. Ak ste chceli drobné úpravy alebo originálne svadobné šaty, mohli ste ísť do Vkusu alebo Vzorodevu, ktoré združovali najmä niekdajších živnostníkov, krajčírov, ktorí robili módu na mieru, ale mohli realizovať aj konfekciu v limitovaných sériách.

Ešte vyšší štandard ponúkali pražské salóny, ktoré nadviazali na silnú medzivojnovú tradíciu, držali sa vysokej kvality remesla a zamestnávali aj výrazné kreatívne osobnosti. O tom, že do pražského Stylu chodili viacerí, svedčí aj pár kusov, ktoré nájdete na výstave – jedným z nich sú napríklad plesové šaty pre vtedy osemnásťročnú Ivu Mojžišovú, ktorá sa neskôr stala významnou historičkou umenia. Sú tu však aj šaty Márie Kráľovičovej alebo svadobný smoking Martina Hubu. Dnes je väčšina z nich súčasťou zbierky Slovenského múzea dizajnu, ktoré oficiálne vzniklo pred troma rokmi.

Samostatnou kategóriou je na výstave autorský odev výrazných osobností, ktorý získaval na suverenite najmä v 80. rokoch, a ešte oblasť domáceho šitia. Až tretinu oblečenia si totiž ženy v bývalom východnom bloku ušili či uštrikovali samy.

Móda – textil, V, 1955, č. 10. Odev: vychádzkový plášť z bavlneného ripsu. Textilná tvorba, výrobné oddelenie bavlna, Náchod. Foto – Otakar Rybák. Grafická úprava – Emil Bačík. Repro – súkromný majetok

Evžen Somossy – produktová fotografia. 60. roky 20. storočia. SMD, Bratislava

Prežili by?

Otázka, či sa dalo zabrániť zániku mnohých odevných a textilných podnikov v 90. rokoch, vraj často napadne aj Zuzane Šidlíkovej. „Iba ťažko sa na to dá odpovedať. Odevný trh je krehký a aj dnes sa snažia veľké spoločnosti prenášať výrobu tam, kde je najlacnejšia. Vtedy objednávky zabezpečoval a určoval štát, bolo treba vyrobiť a dodať veľké množstvo výrobkov najmä do východného bloku. Dnes sa na otvorenom trhu musia podniky zorientovať najmä samy. Odevný priemysel sa v kritickom období nepovažoval za bezpečný sektor, do ktorého by štát vstúpil,“ hovorí Šidlíková.

Nechce, aby výsledky jej výskumu vzbudzovali nejaký samoúčelný spomienkový optimizmus, ale nebolo cieľom ani kritizovať. Ak ide o zánik veľkých podnikov, príčiny vidí najmä v kombinácii viacerých faktorov – prirýchla privatizácia a noví majitelia, ktorí často v tradícii nevideli potenciál. A rozpad východných trhov, strata jednotnej štátnej koordinácie priemyslu ako faktor vonkajší. „Obviniť však nemôžeme nikoho, ani z toho, že množstvo vecí a dokumentov sa zničilo skartovaním. V čase, keď prichádzali o prácu tisíce ľudí, sa udialo všetko akosi prirýchlo,“ hovorí.

Rozbehnúť odevný priemysel nanovo je však podľa nej mimoriadne náročné. Nejde totiž iba o samotné firmy, kde sa nové modely navrhnú a ušijú – potrebné sú aj ďalšie nevyhnutné súčasti celého systému. „Začína sa to pri školstve, ktoré už dnes nevychováva špecialistov v niektorých špecifických oblastiach, a končí sa to pri chemicko-technologických závodoch. Najmä však ide o budovanie obchodných vzťahov v rámci otvoreného trhu. To všetko sa u nás začalo budovať po revolúcii vlastne od nuly. Aj zmysel veľtrhov bol v jednom momente otázny, hoci v súčasnosti sa objavil nápad vzkriesenia veľtrhu Trenčín – mesto módy, ktorý však musí dostať novú náplň.“

To malé percento podnikov, ktoré dodnes funguje, často žije najmä zo šitia pre cudzie značky. „Aj ja uvažujem o tom, do akej miery môže pohľad do histórie a stratégie podnikov ovplyvniť súčasný stav, keď sa všetko okolo zmenilo. Aspoň jedno je isté: že odevný priemysel patril k našej identite a je dôležité mať vedomie kontinuity. Potom sa dá aj veriť, že Slovensko môže mať aj dnes značku, ktorá uspeje na medzinárodnom trhu alebo ponúkne nejakú inovatívnu koncepciu. Na to však dizajnér potrebuje výrobné zázemie a priemyselný podnik zas, naopak, dobrého dizajnéra a marketéra, ktorí dokážu dobre nastaviť produkciu a zorientovať sa na trhu.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie