Cez vojnu utiekli do Budapešti, ukrývali sa v pivniciach, v ich byte žili gardisti

Katarína Bendová, rodená Skalová, prežila detstvo v Bratislave. Narodila sa v roku 1929 a až do nástupu vojnového slovenského štátu mala podľa vlastných slov krásne a pokojné detstvo.

S otcom a mamou žili vo veľkom päťizbovom byte v centre starej Bratislavy, v dvojposchodovom dome, ktorý vlastnila ich rodina. Patrili medzi zámožnejších a spoločensky dobre situovaných obyvateľov mesta.

Vyznávali neologickú, reformovanú formu židovského náboženstva. Malá Katka mala detskú opatrovníčku a zároveň spoločníčku, ktorá bola pôvodom z nemeckej rodiny a prisťahovala sa k nim z Novej Bane.

Katka jej hovorila Mancika a zbožňovala ju. Od nej sa naučila plynule po nemecky. Popritom bola domácim jazykom predovšetkým maďarčina a v škole sa Katka učila v slovenčine.

V parku, hneď oproti ich domu na Jakubovom námestí, kam sa chodila hrávať, to tiež šumelo viacerými jazykmi – k už vymenovaným pribudla ešte čeština.

Ako Katka vyrastala, tento obraz začal výrazne meniť svoju podobu. Víziu nového obrazu Slovenska mala preniesť do praxe ideológia etnicky, rasovo a nábožensky čistého štátu, v ktorom bude vládnuci slovenský prvok a ostatné majú byť potlačené. Túto úlohu na seba zobral tzv. slovenský štát, ktorý vznikol s podporou nacistického Nemecka v roku 1939.

Vyhnaní z Bratislavy do Žiliny

S nástupom vojnového slovenského štátu nastali pre jeho židovských občanov, Rómov a ďalšie menšiny ťažké pomery. Židia boli dobovou tlačou vykresľovaní ako pôvodcovia takmer všetkého zla v spoločnosti.

Spojenie s novou protižidovskou legislatívou a atmosférou strachu a prísnych trestov vytvorilo ideálnu živnú pôdu na vyčlenenie Židov ako neželaných a škodných.

Židia mali odovzdať cennosti, majetky, uvoľniť svoje príbytky, boli zbavení práce, aj možnosti zárobku, deti nesmeli chodiť do iných, ako židovských škôl, neskôr už do žiadnych škôl, nemohli sa zúčastňovať na spoločenských podujatiach, dokonca ani vstupovať na verejné miesta  (parky, úrady).

Pre otca Katky to musel byť drastický sociálny prepad a psychologický šok – vážený človek s vysokým postavením bol vyčlenený na okraj spoločnosti. Čo bol pre jedných prepad, bol pre iných, naopak, rast a zisk, či učinený dar – pracovné posty, majetky, byty a ich zariadenie po mnohých židovských rodinách sa dostali do rúk vtedajšou terminológiou oprávnených – teda ,,árijských“.

Keďže otec prišiel o prácu a protižidovské nálady sa stupňovali, rodina Skalovcov musela Bratislavu opustiť. Odišli napokon do Žiliny, kde im ponúkol ochranu švagor Katkinej mamy.

Vďaka výnimke mohol chrániť aj niektorých ďalších rodinných príslušníkov. Pod strýkovou ochranou rodina Skalovcov žila relatívne v pokoji od roku 1940 do roku 1942.

Dnes mám 88, ale na to nezabudnem

K Žiline z tohto obdobia sa viaže aj jeden ťaživý zážitok. „Mala som 13 alebo 14 rokov a dnes mám 88, ale na to nezabudnem. Išli prvé transporty. Z východného Slovenska do Auschwitzu. V Žiline ich odstavili na bočnú koľaj, zavretých v tých dobytčákoch a nikoho k nim nechceli pustiť. A my sme boli školopovinné deti, dostali sme plné koše potravín – a hlavne vodu – lebo oni kričali z tých okien: ,Dajte nám vodu! Dajte nám vodu!´,“ spomína Katarína Bendová.

„Vtedy bolo veľmi teplo a učitelia zo židovskej školy nás požiadali, aby sme im pomohli. Oni asi dúfali, že nás nezoberú, lebo gardisti nás tiež mohli strčiť do tých vagónov. Rodičia o tom, samozrejme, nesmeli vedieť, lebo by nás nepustili. A my sme to robili a podávali sme im vodu cez tie okná. Veľmi pekne sa na nás gardisti nedívali, ale nechali nás tak. A takto sme strávili niekoľko dní. Tých vlakov bolo totiž viac, jeden vlak išiel za druhým. My sme sa nič nepýtali, boli sme len nosiči. Ľudia vo vagónoch vedeli, čo sa deje, že idú do lágrov, aj keď nevedeli, čo konkrétne sa tam bude diať. A my, žiaci, sme presne nevedeli, ale už tušili, do čoho idú. Na to nikdy nezabudnem, to nie… Vtedy som pochopila, že toto nebude dobré.“

Išlo o prvé transporty, v ktorých boli mladé dievčatá a mladí chlapci. Pani Bendová odhaduje šestnásť-, sedemnásťročných mladých ľudí, teda len o niečo starších, ako bola ona sama.

Učnicou v Komárne

S postupujúcim časom sa tlak na zaraďovanie do transportov zvyšoval. Židia, ktorí nesmeli pracovať, a boli teda zbavení schopnosti vlastnej obživy, sa stávali pre štát aj sociálnym problémom. Rozhodnutie zbaviť sa tejto komplikácie ich vyvezením do koncentračných a vyhladzovacích táborov bolo teda aj obludne logickým vyústením.

Židia mali zakázané cestovať, a tiež prekročiť štátne hranice. Niektorí sa však napriek veľkému nebezpečenstvu pri úteku snažili hľadať útočisko v inej krajine.

V okolitých krajinách bola ako-tak lepšia situácia, napríklad už len v Maďarsku. Preto sa mnohí slovenskí Židia pokúšali nájsť záchranu práve tam. Rodina Skalovcov mala v Budapešti rodinu z matkinej strany.

Pani Bendová Skalová spomína, že dvaja strýkovia tu v tom čase ešte žili pomerne normálne. Nemohli študovať, no pracovať ešte mohli. Boli preto schopní ich rodinu podporovať.

V Lučenci sa rozhodlo o tom, že Katku pre väčšiu bezpečnosť všetkých oddelia od rodičov a pôjde do Komárna. Vtedy v maďarskom meste Komárom žil s rodinou otcov bývalý zamestnanec, ktorý Katku zobral do ich domácnosti. Jeho manželka mala krajčírsky salón, kde si dávali šiť šaty dámy zo širokého okolia.

„Oddelenie od rodičov bolo pre mňa veľmi kruté, lebo som bola ešte decko a bola som veľmi viazaná na mamu a na otca, ale u týchto ľudí mi bolo dobre. Bola som učnica a bývala som s nimi v byte. To bolo dosť bežné, že učnica bývala u šéfky,“ spomína Katarína Bendová.

„Vtedy som dobre hovorila po maďarsky. Lepšie ako oni, lebo hovorili vtedy takým slovenským nárečím. Moja maďarčina bola spisovná. Avšak do školy som nemohla chodiť, to nešlo, keďže som bola bez dokladov. Naučili ma šiť – v ruke, na stroji, obšívať, zašívať. To bolo veľmi užitočné.“

Vybombardovaní z Debrecína

Pre Skalovcov bolo potrebné obstarať nové doklady totožnosti, kontroly boli pre vojnový režim veľmi časté. Keby sa preukazovali dokladmi zo Slovenska s označením ich príslušnosti k židovskému etniku, hneď by ich uväznili a vrátili naspäť na Slovensko. Tam by ich čakal pravdepodobne najbližší transport do koncentračného tábora.

Jednému zo strýkov sa podarilo obstarať cez evanjelického farára falošné doklady. Podľa nich boli „vybombardovaní z Debrecína“. Debrecín bol v tom období (v roku 1944) už dejiskom ťažkých bojov a ofenzívy zo strany Sovietskeho zväzu.

Katka bola v tom čase už dva roky v Komárne a rodina rozhodla, že bude lepšie, keď sa presunie opäť za rodičmi. Tí s podporou dvoch strýkov žili v malom jednoizbovom byte na kraji Budapešti.

V októbri 1944 sa v Maďarsku k moci dostala radikálna nacistická Strana šípových krížov, ľudovo nazývaní Nyilašovci. Na maďarskom území v tom čase už boli aj nemecké vojská. Začalo sa s prenasledovaním všetkých židovských obyvateľov.

Masové vraždy sa odohrávali priamo v Budapešti – v židovskom gete, i mimo neho a deportácie do koncentračných táborov nabrali veľkú intenzitu. Tieto transporty často končili po príchode do cieľa priamo v plynovej komore.

V posledných piatich mesiacoch druhej svetovej vojny v Európe sa Maďarsko premenilo na jednu z oblastí najtvrdších bojov. V samotnej Budapešti sa stretla Červená armáda s nemeckou, a s bojovými jednotkami Nyilašovcov. Hitler vydal príkaz, aby Nemci Budapešť bránili do posledného muža, keďže predstavovala pre Nemcov strategický bod. Preto obe strany bojovali s veľkým nasadením, nedbajúc o životy vlastných vojakov – a už vôbec nie o osud civilného obyvateľstva.

V Budapešti sa bojovalo dom od domu. Mesiac trvalo bombardovanie, mesto ležalo v troskách. Nemci na ústupe vyhodili do vzduchu aj všetky mosty cez Dunaj.

Doklady o vybombardovaní z Debrecína tak získali novú aktuálnosť – aj keď v prípade Budapešti. Bombardovanie, ktoré tam rodina Skalovcov zažila, neutíchalo tri mesiace a unikli mu hlavne vďaka veľkému šťastiu.

Úkryt v pivnici na bojovej línii

V čase prebiehajúcich ostrých bojov sa Katka s rodičmi ukrývala ako väčšina budapeštianskeho obyvateľstva v pivnici bytového domu, v ktorom bývali.

„Už sme ani nevnímali to bombardovanie okolo. Bol to dvojposchodový dom – v pivnici bolo 25 – 30 ľudí, bolo to dosť. Aj sa pohádali, aj sa pobili. Na záchod ísť bol problém, kanalizácie sa upchali a boli sme hladní. To si nikto nevie predstaviť, kto to nezažil. Tam bolo tak zle ako v lágri. Trvalo to však len tri mesiace.“

Jeden zo strýkov žil v byte pri Dunaji, v oblasti, ktorá sa počas dobýjania Budapešti stala bojovou líniou. Raz išiel hľadať jedlo mimo úkrytu, zatiaľ čo zvyšok rodiny ostal v pivnici. Medzitým, ako sa vrátil, dom dostal zásah a premenil sa na ruiny.

Neskôr hovoril, že svoju rodinu odtiaľ doslova „vyškrabal vlastnými prstami von“. Našťastie, prežili to – a z pivnice sa mu vtedy podarilo zachrániť aj viacerých.

Ďalším ohrozením pre civilné obyvateľstvo bolo, že do pivníc často vbiehali ozbrojení vojaci a hľadali ukrytých nepriateľov. Raz to boli Rusi, inokedy Nemci. Boli to situácie plné chaosu a nebezpečenstva.

Dve vrecia hrachu

Priamym ohrozením života bol pre miestnych aj nedostatok potravín. Pani Bendová si spomína na hlásenie, že asi kilometer pozdĺž hrádze je potravinový sklad, v ktorom je suchý hrach.

Ten bol pôvodne určený na sadenie, ale v čase akútneho nedostatku potravín ho otvorili pre civilné obyvateľstvo. Do skladu sa išlo prakticky po bojovej línii medzi ruským a nemeckým vojskom.

„Tak sme s otcom zobrali nejaký fúrik a išli sme. Mama nás nechcela pustiť, ale museli sme – už sme nemali čo jesť. A tak sme išli pomedzi strely. Nebolo to nič moc, ale čo sme mali robiť? Nabrali sme si dve vrecia hrachu a už sme mali čo jesť. Odvtedy som dlho nejedávala hrach (smiech). Teraz už, samozrejme, áno, ale predtým – hádam tridsať rokov – keď som videla hrach, tak som utekala. My sme nič iné nemali. Mama uvarila vo vode hrach, a to sa jedlo.“

Aj po vojne im bol hrach veľmi užitočný. Keď sa už v uliciach nebojovalo, na rozbitých bulvároch prebiehali výmenné obchody. Vtedy sa im podarilo za hrach vymeniť aj ďalšie potraviny.

Je koniec a my sme to prežili

Boje o Budapešť sa skončili 13. februára. Vojnové pomery však ešte zúrili ďalej. Naozajstné vydýchnutie a pocit, že vojna sa skončila, prišiel až o ďalšie tri mesiace.

„Čo si pamätám ako koniec – keď sme si povedali, že teraz je koniec a my sme to prežili – to si pamätám, že všetci ľudia plakali. To bolo 9. mája. Na ten dátum nikdy nezabudnem. Viem, čo som robila – plakala a hovorila si – ja som to prežila. Aj keď som bola hladná a všetko, veď už teraz bude dobre. Tak sme si to mysleli. No hneď dobre nebolo. Ale už sme to mali za sebou. No a potom sme sa snažili prežiť. A čakali sme, kedy pôjdeme domov. My sme chceli ísť do Bratislavy. To ešte dlho trvalo. Nebolo to také jednoduché. Boli ešte bojové pomery.“

Byt v Bratislave im celý rozobrali

Najprv sa do Bratislavy vrátil otec, aby zistil, aké sú podmienky a či sa má rodina kam vrátiť. To, čo zistil, nebolo na tie časy prekvapivé. Byt bol obsadený a jeho obyvatelia nepociťovali povinnosť uvoľniť ho jeho pôvodným majiteľom, naopak, pociťovali krivdu pri požiadavke vrátiť to, čo nadobudli a považovali už medzičasom za svoje:

„Ten chlap v našom byte sa nechcel vysťahovať – veľký gardista. Že on tam býva s rodinou a kam on má ísť. Hovorím: ,A nás ste sa pýtali, kam ideme?´ To boli čudné časy. Tí gardisti sa stále držali pri moci. Sedel v našom byte a čiastočne aj s naším nábytkom. Zvyšok zariadenia sa rozobral, stratil, naši milí susedia si ho rozobrali. Neviem, čo sa s tým všetkým stalo, ale dodatočne sme sa dozvedeli jedno: stôl pre 12 osôb, stoličky, veľký príborník – to viem, že to si zobral Tuka Béla. Kde to potom zmizlo? My sme skoro nič nedostali naspäť. Niektoré veci sme dali do úschovy – takrečeno dobrým známym – no nevrátili ich.“

Rodina sa po návrate do Bratislavy nasťahovala do malej izby, ktorá bola zároveň spálňou, kuchyňou i kúpeľnou. Čakali tam vyše roka, kým sa dostali k vlastnému bytu. Otec si našiel zamestnanie a nastúpil ako finančný revízor v stavebných závodoch.

Vynechala šesť ročníkov

Ďalšou kapitolou bola otázka stratených rokov školy – ako ďalej? Pre vojnu mala Katka vynechaných šesť ročníkov, mala šestnásť rokov a od svojich jedenástich nechodila do školy.

„Ja som s tými dvomi ročníkmi meštianky išla rovno do septimy a po dvoch rokoch som mala maturovať. Všetky tie roky som nechodila do školy. Matematika, chémia, fyzika – nula bodov, ja som nemala tušenia, o čom je reč. My sme boli celá trieda taká. Mali sme tam jedného fantastického učiteľa, on bol aj riaditeľ – a on sa nad nami zmiloval – a povedal, že nás berie a ide to na jeho triko. Že my za tie dva roky zmaturujeme. Ako to bude? – Už nejako to bude. Mimo školy som sa tie dva roky nikde nepohla.“

O tom, že neznášanlivosť a antisemitizmus sa nevyparili s príchodom novej éry do vzduchu, hovorí Katarína Bendová aj na príklade zážitkov zo školy po vojne.

„Boli tam aj takí fajní ľudácki profesori, ktorí nám strpčovali život. Jeden sa vyžíval v tom, že sekíroval židovské deti – doslovne ich šikanoval.“

Súvislosť s takýmto stavom vidí aj v  tom, že sme sa ako krajina vyhli konfrontácii s vlastnou minulosťou. „Tým že vznikla Československá republika ako spoločný štát – Slováci sa k nemu pridružili, napriek tomu, že boli vlastne spojenci s Nemcami. Oni to zahrali do ,outu´ – boli veľmi šikovní. Slovenský národ je taký – treba to brať, ako to je. Oni sa tohto nezbavia.“

Ľudia, ktorí to zažili na vlastnej koži, vedia, čo hovoria, keď vyslovia  želanie: „Aby už nikdy nebola vojna. Myslím, že to je to najstrašnejšie, čo môže ľudstvo postihnúť.“