Denník N

Politický geograf Romancov: Rusi sú veľmi šikovní v lakovaní na ružovo, hoci realita je úplne iná

Michael Romancov (1969) Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, neskôr aj politológiu a politickú geografiu. Pôsobí na Inštitúte politologických štúdií Fakulty sociálnych vied UK. Zaoberá sa predovšetkým politickou geografiou, geopolitikou a Ruskom. Foto – Antecom
Michael Romancov (1969) Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, neskôr aj politológiu a politickú geografiu. Pôsobí na Inštitúte politologických štúdií Fakulty sociálnych vied UK. Zaoberá sa predovšetkým politickou geografiou, geopolitikou a Ruskom. Foto – Antecom

Zatiaľ čo Američania snívajú svoj sen a svoj sen začína snívať aj Čína, Rusko sa len obracia k niečomu, čo bolo. A to je zrútenie sa do seba, hovorí politický geograf Michael Romancov.

Nedávno ste vyhlásili, že Rusko sa zrútilo samo do seba. Ako to myslíte?

Primárne mám na mysli to, že Rusko je obrovský štát, ktorý má dlhodobo celý rad atribútov charakteristických pre mocnosti. Má obrovské územie, síce mu rapídne ubúda obyvateľstva, ale stále je to zanedbateľný počet, a má tiež obrovský jadrový arzenál, ktorý mu umožňuje zničiť planétu. Objektívne tam je prítomné množstvo veľmocenských atribútov, ale táto krajina je zároveň veľmi neúspešná v tom, čo je okrem týchto záležitostí schopná ponúknuť svetu. Rusko nie je schopné držať s tými ostatnými krok, pokiaľ ide o kvalitu. V dôsledku toho sa ruský režim začal správať zvláštnym spôsobom. Navonok vystupuje agresívne, ale nesleduje nejaký veľký cieľ dobývať nové územia, skôr to slúži na to, aby sa tí, čo sú vnútri, začali natoľko báť toho, čo je okolo, že obrátia svoju pozornosť dovnútra. Potom je otázka, k čomu sa môžu obracať. Obracajú sa k histórii, ktorá je sedemdesiat, o chvíľu sedemdesiatpäť, ale aj sto rokov stará. Rusko je štát, ktorý žije zo svojej hrdinskej minulosti a vôbec si neuvedomuje, aký zúfalo pokrivený je ten obraz. Zatiaľ čo Američania snívajú svoj sen a svoj sen začína snívať aj Čína, Rusko sa len obracia k niečomu, čo bolo. A to je to zrútenie sa do seba.

Kedy k takému niečomu došlo? Bolo to v Rusku vždy, alebo tam bola aj nejaká vízia?

V histórii sa to stalo už niekoľkokrát, pretože jedným z dôležitých naratívov a zároveň stereotypov v Rusku je predstava, že je táto krajina výnimočná. Začalo sa to už tým, že to bol svojho času jediný pravoslávny štát, ktorý si vládol sám, zatiaľ čo všetky ostatné boli podriadené buď moslimom, alebo západným kresťanom. Potom to bolo extrémne silné v čase boľševizmu, ale tu najprv existovala predstava vyvolania globálnej proletárskej revolúcie, ktorú presadzoval Lenin. Objavila sa síce relatívne nová a pre isté publikum aj potenciálne nosná myšlienka ruského sveta, ale aj to je dosť obmedzené.

Michael Romancov (1969)

Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, neskôr aj politológiu a politickú geografiu. Pôsobí na Inštitúte politologických štúdií Fakulty sociálnych vied UK. Zaoberá sa predovšetkým politickou geografiou, geopolitikou a Ruskom.
Bola tu predsa aj myšlienka euro-ázijskej únie, kam mali patriť európske aj stredoázijské krajiny.

To je, samozrejme, pravda. Keď sa pozrieme na to, ako bola táto únia deklarovaná, mala to byť integrácia postavená na podobných princípoch ako Európska únia, to znamená voľný pohyb osôb, práce a kapitálu. Ale keď sa pozrieme na to, ako to vyzerá v skutočnosti, množstvo pôvodných myšlienok opustili a z tejto únie sa stáva spolok krajín, kde logicky a nevyhnutne dominuje Rusko, čiže to vyzerá na asymetrický vzťah, pričom keď sa objaví veľký problém, ten sa nebude riešiť. Spomeňte si na Spoločenstvo nezávislých štátov alebo na čokoľvek iné, čo vzniklo v postsovietskom priestore. Kedykoľvek sa tam objavil nejaký problém, integrovaná komunita tento problém neriešila. Obávam sa, že hoci má euro-ázijská únia za sebou len veľmi krátke obdobie, nepredvedie nič iné.

Hovoríte, že vonkajšia agresia je určená pre domáce publikum. Môže to pokračovať?

Myslím si, že môže, pretože v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc sú územia osídlené etnickými Rusmi. Ale môže neznamená, že nutne musí. Podľa mňa ruský režim už do určitej miery možnosť vonkajšej agresie vyčerpal. Po Kryme to chvíľu vyzeralo, že sa ruské tanky zastavia až niekde v Berlíne. Myslím si však, že z tohto už vytriezveli. Už aj východná Ukrajina sa ukazuje ako obrovský problém, a preto si nemyslím, že by Rusi boli v krátkodobom horizonte schopní a ochotní vytvárať si ďalšie problémy. Čiže bezprostredne nás asi nečaká eskalácia ďalšieho napätia. Rusko má veľmi obmedzenú schopnosť vytvárať čokoľvek pozitívne, ale má takmer neobmedzenú schopnosť, ako veci narušovať, ako vytvárať praskliny atď. Vidíme to v Podnestersku, je to vidieť na ruskej menšine v Pobaltí aj inde. To všetko im dáva možnosť ovplyvňovať situáciu v iných krajinách. Možno im to aj stačí.

Armádne vrtuľníky letia nad Moskvou počas nácviku na vojenskú prehliadku 9. mája. Foto – TASR/AP

Je niečím podobným aj ovplyvňovanie extrémistických strán v Európe?

Myslím si, že áno, ale na rozdiel od doby, keď existovala Komunistická internacionála alebo Kominterna, dnes nemajú potenciál na to, aby si vytvorili sebe blízke strany, formácie, ktoré by do Moskvy jazdili…

Učiť sa, ako ostatným doma zakrútiť krkom?

Presne tak. Už nemajú taký potenciál, ale sú schopní nájsť a podporiť kohokoľvek – a je jedno, či to bude niekto z ľavice, z pravice, alebo zo stredu –, kto bude mať v danom okamihu potenciál rozkolísať ľubovoľnú európsku, prípadne západnú krajinu. Rusi to budú používať ako taký švédsky stôl. Kdekoľvek sa niečo objaví, oni to podporia. Niekoho podporia finančne, niekoho tak, že sa za neho postavia, niekoho zviditeľnia a to je to, čo im teraz stačí.

Ale nepripadá vám niekedy toto všetko, myslím kvantum informácií, ale často len nepotvrdených špekulácií o ruskom vplyve na to a na to, ako konšpiračná teória?

To je, samozrejme, pravda, do značnej miery ide o varenie z vody, pretože ten priestor je do veľkej miery nečitateľný, ale čistá konšpiračná teória to nie je. Ale poviem niečo k tej nečitateľnosti. Rusko je formálne poloprezidentský systém, formálne je to federácia, lenže keď sa pozriete na to, ako ten systém funguje reálne, zistíte, že, podobne ako v sovietskych časoch, nejaké veci sú na papieri, ale realita fungovania režimu je úplne iná. Situácia síce už nie je taká, aká bývala klasicky od päťdesiatych do osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa podľa fotografií z tribúny mauzólea usudzovalo, kto je aký vplyvný alebo nie, pretože predsa len, dnes je tých informácií viac. Lenže podstatné je, že po prvé, nie sú k dispozícii informácie, ktorých validita by bola nesporná, a po druhé, nemôžete si byť istý, že to, čo sa v Rusku dohodne, sa odrazí aj v praxi. Tento systém jednoducho nefunguje podľa toho, čo je napísané, ale podľa toho, čo chce osoba, ktorá je na jeho čele, teda Vladimir Putin.

Ale nemôžeme o ňom hovoriť ako o samovládcovi, nie?

To je otázka. V Rusku existuje vláda, na jej čele stojí predseda vlády, máme k dispozícii stenozáznamy i videozáznamy, akým spôsobom ruská vláda rokuje, že tam príde aj prezident, debatujú tam a podobne. Ale popri tom existuje extrémne vplyvný orgán, ktorý mi začína pripomínať niekdajšie politbyro, a to je Rada bezpečnosti Ruskej federácie, ktorá má užší i širší formát. Začína preberať čím ďalej tým viac tém. Iste, dáva to zmysel, je to logické, pretože otázka produkcie potravín má aj bezpečnostný rozmer, ale týchto vecí pribúda, začína sa vynárať silný bezpečnostný aspekt aj pri témach, ktoré ešte pred niekoľkými rokmi tento aspekt nemali. Rada bezpečnosti, zdá sa, začína mať stále väčší vplyv na ruskú spoločnosť. Dobre viditeľné je to na tom, že vznikli sily Ruskej národnej gardy.

Čo je to Ruská národná garda?

Naraz sa uprostred už tak veľmi rozsiahleho bezpečnostného aparátu objavilo zvláštne teleso podriadené len prezidentovi. Je to niekoľko sto tisíc ľudí s rôznym typom zbraní. Logicky si ľudia začínajú klásť otázky, prečo to existuje, na čo to je, čomu sa to podobá, a tak vznikajú analógie s pretoriánskou gardou, s SA či s SS. Takže aj tu sa deje nečo iné, než čo je napísané, niečo, čo môžete pozorovať, ale je to zahalené hmlou. A pretože ide o Rusov, ktorí vedia, aký rozhodujúci vplyv na fungovanie ich štátu má história, je logické, že v snahe intepretovať tieto veci sa utiekame k historickým analógiám.

Ruský prezident Vladimir Putin. Foto – TASR/AP

Vy si to vysvetľujete ako?

Môj pocit je, že režim vo vzťahu k Západu vyčerpal svoju legitimitu útokom na Ukrajinu. Putinovi dlho prechádzalo veľa vecí, pretože aj na Západe fungovala rétorika, že Rusko je veľké a má svoje špecifiká. Ale Rusko svoj kapitál prehajdákalo. A nielen v dôsledku sankcií a poklesu cien ropy, ale najmä pre šialenú korupciu, na ktorej tento režim stojí, sa začína vyčerpávať aj legitimita režimu, forma sociálneho kontraktu smerom dovnútra.

Pred niekoľkými týždňami sa v mestách po celom Rusku uskutočnili demonštrácie proti korupcii, na ktorých sa zúčastnilo aj veľa mladých ľudí narodených už po rozpade ZSSR. Vyzerá to, že je to niečo iné oproti demonštráciám v rokoch 2011 a 2012.

Nesmierne ma zaujalo, že kým pred piatimi rokmi šlo primárne o politické protesty a organizovala ich skupina ľudí, ktorí mali plné zuby toho, ako s nimi ako s občanmi zaobchádza moc, ktorá úplne hlúpo sfalšovala voľby, teraz bola témou protestov korupcia, ktorá je „apolitická“. Teda je to legitímna téma, veď o korupcii hovorí aj Putin. Korupcia má dve podoby: je morálna, ktorá úzko súvisí s tým, ako sa falšujú voľby, a ekonomicko-finančná. Ale na spomínaných demonštráciách sa nedalo rozlíšiť, kto proti akej korupcii protestuje. A prišli tam mladí, dokonca ani nie plnoletí. Možno majú pravdu tí, ktorí hovoria, že Putinov sociálny kontrakt s vlastnými obyvateľmi sa končí. Kontrakt mal dva piliere: napriek šialenej korupcii sa relatívne zvyšoval blahobyt, čo sa vyčerpalo, a po druhé, títo ľudia boli držaní v pokoji prostredníctvom vysielania celoplošných televíznych kanálov. Lenže tí, čo prišli protestovať, televíziu nesledujú. Sú to ľudia, ktorí žijú v inom svete, ako je svet väčšiny. Tu má štát výrazne menšie, či žiadne možnosti, ako ich ovplyvňovať, ako nimi manipulovať. Ešte len uvidíme, či prídu nejaké ďalšie reštrikcie na internete.

Kremeľ nikdy žiadne voľby ani referendum neprehral. Môže sa to niekedy podariť?

Nie, aspoň pokiaľ v Rusku nebudú voľby v zmysle, v akom ich poznáme my. My ten termín v súvislosti s Ruskom síce používame, ale tam voľby nikdy neboli. Vždy tam bola extrémna manipulácia. Pre to, čo sa tam deje, používame termín voľby len preto, že chceme Kremľu dodať legitimitu, alebo preto, že nemáme iný výraz. V Rusku existuje veľa vecí, pre ktoré máme my i oni ten istý pojem, ale podstata termínu je fundamentálne odlišná. Oni hovoria, že majú voľby, ale to nie sú voľby, je to divadlo, ktoré vyzerá ako voľby, vyzerá to, že sú splnené niektoré vonkajšie atribúty, ale tieto voľby nie sú ani slobodné, ani súťaživé, ani spravodlivé. Keby sa také voľby v Rusku konali, neviem, ako to dopadne, ale rozhodne to nedopadne tak, že bude mať Jednotné Rusko ústavnú väčšinu. V tejto veci sami seba dostávame do čudnej situácie už vo chvíli, keď toto slovo vypustíme z úst. Robíme z nich normálny štát napriek tomu, že takým nie je.

Keď si človek spomenie na demonštrácie z rokov 2011 a 2012, zistí, že ich hlavní vodcovia skončili zle. Nemcov je mŕtvy, Udaľcov je za mrežami, Navaľného stále prenasledujú. Je tam niekto iný, kto by sa mohol postaviť proti Putinovmu režimu?

To je veľká neznáma, celkom dobre sa totiž môže stať, že sa tá osoba objaví niekde úplne inde. V Československu sa vedelo, že existuje nejaký Havel, ale nevedelo sa, ako vyzerá, ako hovorí, ako premýšľa. A kto vedel o Václavovi Klausovi? Nikto. A nakoniec to bol jeden z vodcov transformačných procesov. Vzhľadom na to, že v Rusku žije viac ako 140 miliónov ľudí, tak tam, samozrejme, niekto môže byť, len o ňom dnes možno ešte nevieme. Tí, ktorí sa dnes v Rusku vymedzujú proti režimu, žiaľ, nie sú schopní obmedziť svoje egá. Je tam veľa generálov, ale málo vojakov. To by sa mohlo zmeniť v okamihu, keby sa podoba protestov zmenila. Na to, aby sa mohla zmeniť podoba protestov, je potrebné, aby sa objavila dostatočne silná téma, ktorá na tieto protesty pritiahne dostatok ľudí. V rokoch 2011 a 2012 boli protesty primárne koncentrované vo veľkých mestách, ale teraz sme videli, že sa to týkalo už aj menších miest, pretože korupcia v spoločnosti viac rezonuje. Bude tiež veľmi záležať na tom, ako štátna moc k účastníkom týchto protestov pristúpi.

Ako po troch rokoch hodnotíte obsadenie Krymu? Bolo to skratové konanie, alebo stratégia?

Myslím si, že je treba zásadne rozlíšiť dve veci. Po prvé, bol to profesionálny, naplánovaný a dobre vykonaný zákrok. Vojaci mali dobre vypracovaný scenár a držali sa ho, čo svedčí o tom, že v ruskom generálnom štábe sú profesionáli, ktorí toto vedia urobiť. Ale potom sú tu omnoho dôležitejšie veci, týkajúce sa politiky. Čím ďalej sme od tej akcie, tým lepšie je vidieť, že nešlo o žiadny geniálny strategický ťah, ale o taktické, možno aj hlúpe rozhodnutie. Som pevne presvedčený o tom, že Putin konal v šialenom strese, že ho vystrašilo to, čo sa dialo na Majdane. To je niečo, čoho sa bojí ako čert kríža. Keď sa ukázalo, že jeho kôň na Ukrajine to nezvláda, zareagoval v strese.

Rusi považujú Krym za svoje územie. Svet to neuznal. Foto – TASR

Keď bolo obsadenie Krymu profesionálne zvládnuté, čo potom hovoríte na východnú Ukrajinu?

Východná Ukrajina bola niečo iné, i keď tam bola predstava, že zopakujú krymský scenár. Lenže v tom čase sa už Ukrajina spamätala zo šoku, to znamená, že moment prekvapenia už nebol taký veľký. Po druhé, Krym je polostrov, kde sa príroda postarala o to, že tam existuje jednoznačné ohraničenie. Na Kryme, konkrétne v Sevastopoľe, bola ruská posádka, zatiaľ čo na východe Ukrajiny bolo treba penetrovať oblasť, ktorá bola smerom na Ukrajinu otvorená. Na rozdiel od Krymu, kde vlastne nikto nekládol odpor, tu bolo vidieť vzopätie a rýchlo sa to dostalo do diametrálne odlišnej situácie. A keďže Putin sa tváril, že s tým nemá nič spoločné, neposkytol vojakom takú podporu, aby situáciu zvládli efektívne.

Prečo Rusi vôbec potrebujú mať svojich vojakov na Kryme, Donbase, v Južnom Osetsku, Abcházsku a Podnestersku?

Myslím si, že to nepotrebujú vôbec. Všetky tie reči, že na Kryme mala byť základňa NATO a podobne, sú nezmyselné, rovnako ako reči, že by im tam zavreli základňu. Rusi sami hovoria, že to, čo z nich v globále robí mocnosť, sú jadrové zbrane. Rusko žiadnu z týchto oblastí nepotrebuje, ale všetko toto sú miesta, ktoré Rusom od deväťdesiatych rokov umožnili v relatívne malom priestore hrať rolu, ktorú Spojené štáty hrali globálne. Oni vyhlásili, že sú v týchto konfliktných zónach mierotvorcovia. Potrebovali predstierať, že i keď v užších mantineloch, sú schopní hrať túto úlohu tiež. V tejto súvislosti je zaujímavé, akým spôsobom sa Rusi pozerajú na vlastné ozbrojené sily. Tvrdia, že nikdy neviedli útočnú vojnu, no to je, keď si uvedomíme, aký je to obrovský štát, zjavný nonsens. Rusi hovoria, že ich vojaci boli osloboditelia – to sú vojny s Napoleonom a Hitlerom –, potom internacionalisti, čo je Československo 1968 i Afganistan. V deväťdesiatych rokoch to boli mierotvorcovia a teraz sú div nie humanitárni pracovníci. Rusi sú veľmi šikovní v tom, ako vedia veci lakovať na ružovo, hoci realita je úplne iná.

Kto tomu verí?

Po prvé im to verí veľa ľudí doma. Keď sa pozriete na konštrukciu plagátov z druhej svetovej vojny, vidíte červenoarmejcov, ako s bodákmi ženú fašistov. Ale v diaľke je aj Alexander Nevský, čo bojuje s votrelcami na Čudskom jazere. Heslá ako Spasíba dedu za pabedu v spoločnosti stále rezonujú. Štyridsiaty piaty je tam stále živý a intenzívne sa s ním pracuje. S tým súvisí aj fakt, že sa na Ukrajine zrazu vyrojili milióny fašistov, ktorí tam dovtedy neboli. Ale veria im to aj v zahraničí. Niekto preto, že zúfalo nenávidí Spojené štáty, iný preto, že je rusofil, ďalší preto, že je idiot a podobne.

Má Rusko v pláne obnovu impéria?

Niet sporu o tom, že tam žijú ľudia, ktorí snívajú, že by sa Ruské impérium opäť vrátilo do hry. Dugin v tom rozhodne nie je sám. Realisti o návrate k impériu nesnívajú, ale chcú, aby malo Rusko dôležitú úlohu, čiže to má skôr mocenský než imperiálny rozmer.

Čo je to politická geografia?

Táto disciplína sa snaží opísať, akým spôsobom priestorové záležitosti ovplyvňujú politiku. Akýkoľvek štát je možné analyzovať prostredníctvom toho, akú administratívno-správnu štruktúru má. Čiže štáty môžeme rozdeliť na jednotné a zložené, pri tých zložených sa môžeme pýtať, či ide o federáciu, alebo o konfederáciu, keď je to federácia, môžeme skúmať, či je symetrická, alebo asymetrická a podobne. Takto môžeme štáty kategorizovať. Geopolitika je analytická metóda, ktorá skúma rozloženie moci v priestore – ako je to v danom okamihu alebo ako to bolo predtým. Skúma, ktoré atribúty boli pre distribúciu moci dôležité, ktoré prispievali k udržaniu moci a naopak.

Ruský prezident Vladimir Putin si podáva ruku so slovenským ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom (vpravo), vľavo premiér Robert Fico. Foto – TASR/AP

Čo sa dá z tohto hľadiska povedať o strednej Európe?

Stredná Európa mala smolu. Keď Európania zvládli diaľkové plavby, štáty ležiace na atlantickej periférii objavili priestor, kam mohli rásť. Ten priestor je obrovský a tak mohlo malé Portugalsko zanechať svoje stopy v Brazílii, Angole, Mozambiku, v indickej Goe aj v čínskom Macau.  Stalo sa tak vďaka možnosti vydať sa za neviditeľný horizont, niekam doplávať a tam expandovať. Rusko, krajina na východnej periférii Európy, malo k dispozícii taktiež obrovský, až nekonečný priestor, kam expandovať. Rusi prešli Ural a po ďalších 70 rokoch došli k Tichému oceánu, ku ktorému z druhej strany došli západoeurópske krajiny. Stredná Európa mala tú smolu, že bola medzi týmito perifériami. Nakoniec tu mocensky prežili dvaja aktéri. Z maličkých habsburských krajín na švajčiarsko-nemeckom pomedzí vznikla veľká Habsburská ríša a neskôr Rakúsko-Uhorsko. Na severe sa snáď ešte úspešnejším spôsobom z pôvodne malého Pruska stalo veľké Nemecko. Poľsko, ktoré na tom bolo niekoľko storočí lepšie ako spomínané krajiny, nakoniec v tom mäsovom mlynčeku neprežilo a bolo rozkúskované. Nemecko sa dvakrát chcelo vymaniť sa z tohto stredoeurópskeho zovretia a pokúsilo sa stať globálnou mocnosťou. Bolo takmer úspešné, ale spôsobilo šialenú skazu. Z toho vyplýva, že keď stredná Európa nebude súčasťou integrovanej Európy, má tieto limity, s ktorými sa nedá nič robiť.

Znamená nutne, že keby sme neboli v EÚ či na jej periférii, budeme na periférii Ruska?

Nie, ale to pokušenie bude obrovské. Samozrejme, že je možné fungovať aj sám pre seba, ale na to by museli existovať vhodné podmienky. Sami ich nie sme schopní vytvoriť a pochybujem, že ich pre nás vytvorí niekto iný, ale máme tu EÚ, ktorá umožňuje súžitie veľkých a malých iným než konkurenčným spôsobom.

Lenže máme tu napríklad aj plynovod Nordstream 2, ktorý bude spájať Rusko s Nemeckom popod Baltské more.

Poliaci prišli s drsným názorom, že je to Pakt Molotov – Ribbentrop 2, a naozaj to nevyzerá dobre. Otázkou, samozrejme, je, nakoľko sú tieto veci verejné a nakoľko skryté. Vieme, že sa o tom debatovalo verejne, pravdepodobne neexistuje nejaký tajný dodatok. Je to niečo, čo sa nám nemusí páčiť, ale vieme, čo to je, a môžeme s tým pracovať. Najlepšie by bolo, keby sa všetky politiky, ktoré nás potenciálne môžu ohroziť, posunuli na celoeurópsku úroveň. To je napríklad energetická politika alebo otázka ochrany vonkajších hraníc. Teraz do toho môžeme hovoriť, ale náš hlas nemusia brať všetci do úvahy. To sa nezmení, pretože nemáme potenciál, ktorý by z nás mohol urobiť silnejších hráčov. Sami nemáme dosť ľudí, dosť zbraní, dosť veľké územie. Či sa nám to páči, alebo nie, toto sú jedny z mála konštánt, o ktoré je možné sa v medzinárodných vzťahoch oprieť. No a to je len európsky kontext. Keď sa na to pozriete v globále, Česká republika s jej desiatimi miliónmi obyvateľov predstavuje asi 0,14 percenta svetovej populácie, Slovensko je ešte o polovicu menšie. Nikto z nás vo svojom živote neberie ohľad na nič, čo má pre neho hodnotu 0, 14 percenta. To si nikto nevšimne. Európa má bez Británie ešte stále nejakých 450 miliónov obyvateľov, čo ešte má nejakú váhu. Plus, pozrime sa na to, aká bohatá a vzdelaná je táto populácia. Ale keď sa rozdelíme… Aj keď sa pozriete na najväčší štát EÚ, Nemecko, jeho osemdesiat miliónov obyvateľov bude onedlho predstavovať len jedno percento svetovej populácie, čo je už váha, ktorú je možné ignorovať.

Môže sa Európa vrátiť k sféram vplyvu? Myslím smerom navonok.

Môže. Nakoniec, čo iného je European Neighbourhood Policy než snaha EÚ vymedziť priestor, o ktorom má Únia predstavu, že mu môže niečo pozitívne ponúknuť. Je to niečo, čo netreba hodnotiť normatívnou optikou. Zóny vplyvu do medzinárodných vzťahov patria.

Noční vlci v Bratislave. Foto – Denník N: Vladimír Šimíček

Akurát mnohé európske národy sa dodnes napríklad bičujú za kolonializmus.

Európania spôsobili v rôznych dobách po celom svete nejakú mieru utrpenia. Lenže tým sa debata nesmie skončiť. Pokiaľ nechceme vo svete, ktorý zrejme smeruje do nejakého konfrontačného obdobia, skončiť, musíme obstáť v konkurencii iných. Samozrejme, musíme si uvedomiť svoje chyby a omyly, ale rovnako sa musíme pozrieť na to, či sa aj ostatní v rovnakom čase, či ešte neskôr, nesprávali rovnako. Jasné, európsky obchod s otrokmi treba kritizovať, ale paralelne s tým exitoval rovnaký obchod s otrokmi smerujúcimi do Arábie, Indie a podobne.

Keď ste hovorili o veľkosti územia, asi nebude dôležitý len počet štvorcových kilometrov, ale aj prírodné podmienky, nie?

Jasné a rovnako to platí pre obyvateľstvo. Keď si vezmete len jeden atribút, prídete do slepej uličky. Krásne to vidieť napríklad na Číne. Keď sa Mao dostal k moci, dospel, podobne ako všetci boľševici k pocitu, že ho chcú všetci napadnúť, a tak vydával varovania. Pri jednej takejto príležitosti vraj vyhlásil, že keby sa čínska armáda zoradila do šesťstupu, v každom rade by bolo milión mužov, vpochodovali by do mora a utopili by sa ako mačence, Číňanov bude stále rovnako. Číňanov bolo veľa, ale keď máte pre šesť milión vojakov len milión pušiek a keď máte do každej pušky len tri náboje a keď má len každý štvrtý vojak aspoň jednu topánku, tak zistíte, že síce máte kvantitu, ale nemáte kvalitu. Keď chce niekto hrať dôležitú úlohu vo svete, kvalita a kvantita musia byť v nejakom zmysluplnom pomere. Na druhej strane, existujú malé, extrémne bohaté krajiny, schopné zaobstarať si super kvalitné zbrane. Singapur je dnes dôležitý mocenský hráč vo svojom priestore, ale zoči-voči súčasnej Číne mu kvalita nepomôže.

Môže sa stať, že o nejaký čas budú iné hlavné svetové mocnosti?

Môže sa to stať, ale je to veľmi pomalý proces. Na to, aby sa nejaký štát mohol stať mocnosťou rýchlo, musel by za krátky čas šialene zbohatnúť alebo by sa mu musel podariť nejaký nový prielom. Keby trebárs v Lichtenštajnsku vymysleli laserové zbrane, ktorými by mohli všetkých postrieľať, tak prosím. Ale pokiaľ nepríde k niečomu takému, vývoj bude postupný a tí, čo sú vďaka obyvateľstvu robustnejší, na tom budú vo všeobecnosti vždy lepšie ako tí menší. Takže má zmysel rozprávať  sa napríklad o Brazílii. Keď sa pozriete do Afriky, je tam napríklad Nigéria so 140 miliónmi ľudí, ale tá krajina je tak zle manažovaná, že tam to nepríde. Bangladéš bude mať v roku 2050 štvrť miliardy ľudí, ale žijú v takých podmienkach, že tam bude počet obyvateľov skôr na škodu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie