Mečiar nám dal štát a vás platia Židia

Autor je členom občianskeho združenia Living Memory

Sledujete interakciu profesorky a žiaka, ktorý má tak sedemnásť. Slovník a spôsob komunikácie, ktoré chalan predvádza, by sa dali s jemnou hyperbolou nazvať ľahký „Slota a policajtka“ štýl. Arogancia mladému mužovi nechýba, pevne sa ho drží. Profesorka má nadhľad, pri rozhovore si zachováva dekórum aj okamihoch, keď vy viete, že by ste dotyčného už asi fackovali. Dokonca ani nezvýši hlas, i keď je očividné, že ani jej to nie je príjemné a necíti sa komfortne.

Keď mladý muž odíde, dozviete sa, že išlo o známku. Dostal opakovane možnosť, ktorú nevyužil, a teraz prišiel vyjadriť svoj nesúhlas. Vraj je to bežné. Profesorka to však nehovorí s hnevom, „veď sú to ešte len deti“. No aj ona prizná, že je to dnes iné.

„Mladí sú trochu zrkadlo doby, sú viac arogantní, hrubší a je to aj o tom, čo je dnes všeobecne vnímaným kritériom úspechu a o vzoroch. Každý chce ‚mať‘ a keď ‚nemá‘, tak nemá hodnotu. Len to im málokto hovorí. Stále častejšie vidno dva extrémy – buď lakťami bezohľadne vpred, alebo frustrácia. A niekedy frustrácia už dopredu, lebo viem, že toto mať nebudem, odvolávajúc sa na súčasný status, na rodičov, na systém. Nečudujem sa, že extrémizmus ide u mladých hore. Obe tie polohy sú extrémne a keď sa pridá mladícka túžba po akcii a revolte doplnená nie najlepším prehľadom, respektíve nevedomím …“

Bratislavský kraj

Pravda je, že to nie sú slová len jednej profesorky, ale mozaika zo slov pedagógov a dojmov, po viac než päťdesiatich návštevách stredných škôl, na ktoré chodíme diskutovať so študentmi najmä o tom, či je sloboda zadarmo, a o tom, kam v minulosti viedli reči o parazitoch a prehnitej demokracii. Podotýkam, že sú to školy Bratislavského kraja.

Učitelia a najmä tí, ktorých to neprestalo baviť a ďalej vzdelávajú – majú môj obdiv. Najmä keď máte občas pocit, že oni a škola všeobecne sa optikou nemalého počtu rodičov stali vhodným objektom precvičovania asertivity u ratolestí. A ak sú tie ratolesti zrkadlom (tejto doby), tak obraz, ktorý odrážajú, nie je úplne najružovejší. Je to také mozaikové zrkadlo. A viaceré sklíčka už nechcú byť jeho súčasťou.

Nechcem hrubo zovšeobecňovať, ale ochota zamyslieť sa nad tým, čo a ako robíme a kam to naše konanie povedie, nie je samozrejmosťou. Práve naopak. Najmä keď sa samozrejmosťou stáva hrubosť, nerešpektovanie pravidiel, obchádzanie a nerešpektovanie zákonov, spojené s nenávistnou kampaňou šíriacou sa veselo po sociálnych sieťach spolu s dezinformáciami neustále spochybňujúcimi základné civilizačné hodnoty, podsúvajúc radikálne riešenia na bôľ národa spod Tatier. Voľte ma a ja vás ochránim a všetko bude dobré, vám stačí len nemyslieť. A keď myslieť, tak len na to, že to bude dobré.

Slovensko Slovákom

Keď sa pýtate, ako a čo konkrétne, stačí to prekričať. „Slovensko Slovákom!“ dôrazne mi na otázku o konkrétnych spôsoboch ľahkých riešení vmietol do tváre budúci maturant. Aj s tým, že Mečiarove amnestie sú nespochybniteľné. Dôvod? „Mečiar nám dal náš štát“! A vás platia Židia. V pozadí vám ide Jaroslav Filip – Predvčerom si naša Mara nabalila janičiara.“ Ale nie je vám do smiechu.

Apropó. Apropó Židia. „Koľkí si myslíte, že svetu vládnu práve oni?“ Päťdesiat rúk okamžite hore. Zo šesťdesiatich prítomných. Na otázku, prečo si to myslia, dvaja skusmo hovoria o bankách a zvyšok to „niekde“ počul. Na otázku, ako sa „židovská svetovláda“ dotýka ich slobody, ostane buď ticho, alebo odpoveď, že vlastne nijako.

To bol extrémny prípad, býva to menej, v priemere si to myslí tak 10 až 20 percent. Hliadky vo vlakoch mávajú podporu vyššiu. A rýchle riešenia tiež. Nie všade, samozrejme. Hypoteticky, jeden deň osada je, druhý nie. „Vravíš, že tebe sa to páči, išiel by si tie poriadky robiť?“ „Áno.“ „Dám ti zbraň, pôjdeš tam?“ „To akože strieľať ich?“ „Áno.“ „Prečo ja, však to sa spraví.“

Obraz v zrkadle sa mi vôbec nepáči. Taká odpoveď nie je ojedinelá, sú rôzne verzie, nie je ich až tak veľa, zhruba na úrovni oficiálnych prieskumov. Nie je to však dôvod na radosť, zvlášť ak väčšina mlčí. A ja som už na slušnú mlčiacu väčšinu dávno prestal veriť.