Ovláda sedem jazykov: Prísavky na hlave vás nič nenaučia, musíte zabrať

Ľudia často hovoria, že nemajú hlavu na jazyky. Je to len výhovorka?

Poväčšine áno. Nikto, kto vie viac jazykov, vám nepovie, že je to vďaka nejakému špeciálnemu daru. Poznám polyglotov, ktorí dnes ovládajú osem alebo desať jazykov, ale v škole im to vôbec nešlo a mali štvorky a päťky. Zrejme sa v škole učili jazyky neefektívne a keď si našli spôsob, ktorý im vyhovoval, tak im to zrazu išlo.

Hovoríte o sebe, že ste polyglotka, teda že hovoríte viacerými jazykmi. Koľko rečí musí človek vedieť, aby si mohol hovoriť polyglot?

Na slovenskej wikipédii sa napríklad píše, že je to človek, ktorý vie viac ako päť jazykov. Nikde to však nie je oficiálne presne vymedzené. V Luxembursku napríklad každý ovláda tri alebo štyri jazyky, nie sú to však polygloti, ale multilingválni ľudia. Polyglot je človek, ktorý sa jazykom venuje, lebo chce, a učí sa jeden za druhým.

Lýdia Machová (28)

Je tlmočníčka a jazyková mentorka. Ovláda sedem jazykov. Na Univerzite Komenského študovala angličtinu a nemčinu. Okrem toho sa dorozumie po poľsky, španielsky, francúzsky, rusky aj v esperante. Tvrdí, že najefektívnejší spôsob, ako sa učiť jazyky, je samoštúdium. Ako jazyková mentorka dnes ľudí učí, ako sa môžu sami vzdelávať.

Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sa hovorí viacerými jazykmi, dokáže sa ich neskôr učiť ľahšie?

Určite áno. Malé dieťa sa dokáže naučiť jazyk na úrovni rodeného hovoriaceho (angl. native speaker), čo už sa v dospelosti veľmi nedá. Je dokázané, že deti sa jazyky učia rýchlejšie a dokážu sa naučiť vysloviť aj viacero hlások. Napríklad slovenské č, ž, dž, alebo francúzske r.

Starší človek sa teda jazyk učí ťažšie?

Čím sme starší, tým sa nám vo všeobecnosti niečo horšie učí. Keď však niekto tvrdí, že je na učenie sa jazyka pristarý, často ide znova len o výhovorku. Henry Ford raz povedal krásnu vetu: „Či si myslíš, že to dokážeš, alebo nie, máš pravdu.“ Stále to ľuďom hovorím. Ak si myslia, že to nedokážu, ja ich nebudem presviedčať o opaku. Na blogu som urobila rozhovor s jedným pánom, ktorý sa v šesťdesiatke začal učiť taliančinu. Baví ho to, učí sa slovíčka, vešia si ich po stenách aj na záchode. Keď človek nájde zápal, ide to. V akomkoľvek veku.

Vedia Slováci dobre cudzie jazyky?

Európska únia sa v rokoch 2004 a 2014 v prieskume pýtala občanov EÚ, nakoľko si myslia, že vedia nejaký jazyk. Zistilo sa, že oproti roku 2004 sme sa v jazykoch zhoršili. Takže všetky tie projekty, ktoré usilujú o viacjazyčnosť a podporu jazykov, zrejme úplne nevychádzajú. Pocitovo to však vnímam tak, že sme na tom celkom dobre, hoci si to o sebe často nemyslíme. Napríklad takí Poliaci alebo Maďari majú s angličtinou podľa mňa väčšie problémy. Česi majú zvyčajne problém s prízvukom a cudzinci im niekedy horšie rozumejú. Tým, že sme malý národ, sme viac motivovaní učiť sa cudzie jazyky, lebo vieme, že s tou slovenčinou vo svete veľa vody nenamútime.

Sú si niektoré dva jazyky také blízke ako čeština so slovenčinou?

Napríklad srbčina, chorvátčina a bosniančina sú vlastne jeden jazyk, ktorý je politicky rozdelený. Kedysi sa mu hovorilo srbochorvátsky jazyk, ale rozdelenie Juhoslávie neprebehlo veľmi priateľsky a Srbi nechceli hovoriť po „chorvátsky“ a Chorváti zasa „srbsky“. Ale rozdiel medzi tými jazykmi je minimálny, len na úrovni slovnej zásoby, asi ako sú rozdiely medzi rôznymi nárečiami jedného jazyka.

Nerozumejú si podobne dobre Španieli s Talianmi?

Rozhodne menej. Je to aj tým, že sme spolu s Čechmi vyrastali. Myslím, že ak by sme takto vyrastali s poľštinou, tak by nám možno bola bližšia ako čeština.

Jazyky ste sa začali učiť v škole ako ostatné deti. Učia sa jazyky na školách dobre?

Nie. Celá výučba je postavená na zlom prístupe v zmysle „my dáme deťom toľko a toľko hodín a ony sa počas tých hodín naučia angličtinu“. A keď chceme, aby sa ju naučili lepšie, musíme im dať o hodinu viac. Stojí to na učiteľovi, od ktorého sa očakáva, že má vedomosti a na hodine ich odovzdáva žiakom. Ale jazyk by mal byť skôr ako výchova. Ľudia sa musia naučiť zručnosť, a nie vedomosť.

Dnes sa jazyky testujú tak, že sa píše písomka z minulého času a keď sa minulý čas preberie, tak sa môže ísť na ďalšiu látku. Takéto rozdelenie gramatiky však nedáva zmysel. Jazyk je viacvrstvový a človek by mal na začiatku vedieť trocha z každého času a neskôr sa zlepšovať a rozširovať si znalosti. Navyše, keď sa chce človek naučiť jazyk, musí urobiť väčšinu práce mimo hodiny. Nie je to o tom, že si to štyri hodiny týždenne odsedíme v škole a cez prestávku si za desať minút od spolužiaka opíšeme domácu úlohu. Takto sa jazyky naučiť nedajú.

Stretli ste sa s učiteľmi, ktorí poriadne nevedeli jazyk, ktorý vyučovali?

No jasné. Myslím, že môžeme otvorene hovoriť o tom, že na Slovensku aj v zahraničí je tento problém pomerne veľký. Na škole často jazyky učia ľudia, ktorí nikdy netúžili učiť. Samozrejme, existuje aj množstvo snaživých učiteľov, ktorí na sebe stále pracujú, a odvádzajú skvelú prácu. Každý učiteľ – či už jazykári, alebo učitelia iných predmetov – by sa mal neustále snažiť udržiavať vo svojom odbore a profesionálne rásť. Obzvlášť pri jazykoch sa však môže stať, že keď niekto učí dlhé roky len začiatočnícke skupiny, jeho vlastné znalosti jazyka ochabnú. V čase, keď začala byť angličtina povinná, tak sa mnohí učitelia preškoľovali a napríklad dejepisári si urobili rýchlokurz na výučbu angličtiny. Ale to nestačí.

Ako by teda malo vyzerať vyučovanie angličtiny na školách?

Na toto zatiaľ neviem detailne odpovedať. Ale jazyk by nemal byť len jedným z predmetov, ako je dejepis a zemepis, ale ako zručnosť, ktorú sa postupne učíme. Hodiny by mali byť najmä o rozprávaní, lebo doma sa deti väčšinou nemajú s kým porozprávať po anglicky. Doma by sa malo veľa čítať a počúvať. Celú tú výučbu by som založila na tom, že väčšina práce sa robí doma a v škole sa to len precvičuje. Tu ale narážame na problém, že deti sú vyťažené a majú veľa iných úloh. Vyžadovalo by si to teda asi trocha väčšiu reformu.

Keď dospelí zistia, že v škole sa toho veľa nenaučili, idú do jazykovej školy a zaplatia si trojmesačný kurz. Je to dobrá voľba?

Ak ľudia chodia na kurzy večer po práci, keď už sú veľmi unavení a prídu si to tam len odsedieť, tak je to problém. Bola som sa pozrieť na výučbu vo viacerých jazykových školách. Bolo to o tom, že si to tam odsedeli, boli sústredení tak na polovicu a premýšľali nad inými vecami. Ľudia potom chodia do jazykoviek aj niekoľko rokov a stále sú na úrovni A2 alebo B1 a nevedia sa posunúť ďalej, lebo pre učenie nerobia nič navyše. Ale nechcem hádzať všetky jazykovky do jedného vreca. Poznám jazykovky, ktoré si na učení dávajú záležať a snažia sa študentov aktivizovať aj mimo hodín, a mnohým kurz v jazykovej škole úplne vyhovuje a vedia sa vďaka nemu výrazne posunúť. No vo všeobecnosti si myslím, že pokiaľ je v skupinke viac ako šesť ľudí, efektivita kurzu značne klesá.

Je teda lepšie platiť si súkromného učiteľa?

Určite áno. Ja sa učím tak, že si vždy nájdem jedného rodeného hovoriaceho, pričom on ma učí svoj jazyk a ja ho učím slovenčinu, a nikto nikomu neplatí. Volá sa to jazykový tandem. Súkromný učiteľ, či už platený, alebo neplatený, je stopercentne efektívnejší, lebo oveľa viac rozprávam a dobrý učiteľ ma nechá rozprávať väčšinu hodiny, pričom mi veľmi citlivo opravuje chyby, ktoré robím.

Ľudia sa väčšinou sťažujú, že súkromné hodiny a aj jazykové školy sú pre nich drahé.

Dávať každý semester za hodiny angličtiny dvesto alebo dvestopäťdesiat eur pre ľudí môže byť veľa, chápem to. Ale z pohľadu jazykovej školy môžu byť tie ceny dokonca podhodnotené. Ak chce mať jazyková škola dobrých lektorov, kvalitnú výučbu a dobré materiály, tak by kurzy mali stáť ešte viac. Veľa ľudí potrebuje učiteľa kvôli usmerneniam a na konverzácie. Ale každý človek sa vie učiť cudzí jazyk aj sám, ak chce. Ja som dala za celý svoj život za učenie sa siedmich jazykov možno tak 2 000 eur.

Vy ste sa jazyky učili svojpomocne, čo je asi najlacnejšia alternatíva.

Ja si myslím, že samoučenie je nielen najlacnejšia, ale aj najefektívnejšia metóda učenia sa jazykov. Vyžaduje si však veľkú motiváciu a sebadisciplínu a nie každý to dokáže. Keď sa ma ľudia pýtajú, či mám talent na jazyky, tak im hovorím, že mám asi skôr talent na tú sebadisciplínu. Hoci to nie je vždy ľahké, viem sa prinútiť učiť. Viem sa namotivovať a urobiť si taký systém, že je to pre mňa radosť. A hlavne mám vždy nejaký dôvod, prečo sa ten jazyk učím. Napríklad si kúpim letenku, aby som vedela, že o tri mesiace navštívim krajinu, kde sa tým jazykom hovorí, a dovtedy sa musím naučiť čo najviac, aby som ten jazyk využila. Ja už som si svoje cestičky našla.

Zvládne samoučenie každý?

Veľa ľudí sa dokáže samo učiť, ak vedia, ako na to. Len nás k tomu v škole nikto nevedie. Učiteľka sa v škole žiakov nespýta, ako by si vedeli rozšíriť slovnú zásobu, ale pohrozí písomkou. Snažím sa viesť ľudí napríklad k metóde vypisovania slovíčok do zošita a ich pravidelnom prepisovaní každé dva týždne, volá sa to metóda zlatého zoznamu, resp. Goldlist. Je to jednoduché a môže to robiť každý úplne zadarmo. Ľudia podceňujú aj pozeranie seriálov v jazyku, ktorý sa chcú naučiť. Ja som sa veľmi veľa naučila cez seriály, ktoré som pozerala bez titulkov alebo s cudzojazyčnými titulkami.

Ako si udržať znalosť jazyka, keď s ním nerobím denno-denne?

Dá sa mu venovať napríklad hodina týždenne. Zájsť si do jazykovej kaviarne, tých je v Bratislave niekoľko. Alebo si môžeme každý tretí deň prečítať niekoľko stránok z knihy. Ale ak si človek neurobí systém, zlyhá to na jeho lenivosti a nedbanlivosti.

Čiže s cudzím jazykom to nie je ako s jazdením na bicykli, že čo sa raz naučí, to nezabudne?

Bohužiaľ nie. Existuje však hranica, cez ktorú, ak sa človek dostane, tak už jazyk nezabudne úplne. Jazyk sa buď zlepšuje, keď na ňom makáme, alebo sa zhoršuje. Ak vie niekto sebavedomo používať jazyk na úrovni B2 a nemusí sa pri jeho používaní veľmi sústrediť, tak ho nezabudne, aj keď ho rok nepoužíva. Zvyčajne to však nefunguje, ak sa na takú úroveň dostane za dva mesiace. V takom prípade ten jazyk zabudneme rovnako rýchlo, ako sme sa ho naučili.

Hovorí sa, že v každom jazyku má človek inú osobnosť. Všimli ste si to na sebe?

Rozprávali sme sa o tom s viacerými polyglotmi. Ak má človek dva rodné jazyky alebo žil roky v nejakej cudzej krajine, tak máva pocit, že sa cíti inak. Ale je to asi hlavne o tom, že pozná tých ľudí a ich kultúru. Ja sa učím jazyky trocha inak a nikdy som nežila dlho v zahraničí, takže tento pocit nemávam. Nezdá sa mi, že by som bola viac bezstarostná, keď hovorím po španielsky, alebo viac pedantná, keď používam nemčinu.

Na Slovensku máme zahraničné filmy a seriály dabované. V iných krajinách ale používajú titulky. Vedeli by sme Slovákov vďaka titulkom lepšie naučiť cudzí jazyk?

Pomohlo by to, ale treba si na to zvyknúť. Titulky sa používajú napríklad v Chorvátsku alebo v Srbsku. Chorváti, ani tí starší, s titulkami nemajú problém. Ak by sme však starším ľuďom u nás pustili film s titulkami, tak to nebudú pozerať. Práve Srbi a Chorváti majú vynikajúcu výslovnosť v angličtine a používajú také výrazy, ktoré zo školy určite nemajú. Naša angličtina je zasa taká školská. Dnes už však máme internet a mladí ľudia nie sú od televízie takí závislí, a keď si chcú pozrieť niečo v angličtine, tak si to nájdu.

Vy ste pred prácou jazykovej mentorky pôsobili ako tlmočníčka. Čo urobí tlmočník, ak čosi nevie preložiť a musí rýchlo zareagovať?

Vieme si nájsť spôsob, ako nejaké slovíčko obísť alebo zovšeobecniť. Pri simultánnom tlmočení si to vieme rýchlo nájsť na počítači, ale to chce ohromnú koncentráciu. Mne sa napríklad stalo, že rečník povedal: „Viete, ako sa u nás na východe hovorí, a to som zvedavý, ako to slečna tlmočníčka preloží,“ a tu už som sa začala potiť zo stresu, „na každú sviňu sa voda varí“. To príslovie som nikdy nepočula a nevedela som, čo tým chcel povedať.

Pozerala som sa na kolegu, lebo som videla, že mi začal niečo písať. Tešila som sa, že mi ide poradiť, ale on tam len prepisoval to porekadlo po slovensky. Vtedy sa stáva, že tlmočník naozaj zastane a mlčí, lebo nevie. To je to najhoršie, lebo nedokončí vetu a ľudia vedia, že sa stal nejaký problém. Väčšinou sa však vie vynájsť a narýchlo vymyslí, ako danú myšlienku vyjadriť aj bez použitia konkrétneho slova.

Pri simultánnom tlmočení mám pocit, že rečník hovorí viac ako tlmočník. Má to tak byť?

To je prirodzená redukcia. Mnohí rečníci navyše hovoria dlho, ale reálne nepovedia nič. Túto rečnícku vatu má tlmočník odfiltrovať, takže to je v poriadku.

Tlmočníci si pri počúvaní robia svoje zápisky, aby nezabudli, čo rečník povedal. Ako vyzerajú také zápisky?

Každý má svoj vlastný systém. Človek si musí vedieť niečo rýchlo zaznačiť, ale nevypisuje celé slová. Používa logické značky, aby mohol pretlmočiť hlavné myšlienky. Vyššie výnosy napríklad môžu byť zaznačené ako šípka hore a znak dolára. Vždy si značíme presné čísla. V literatúre je množstvo odporúčaní, ako si robiť tlmočnícku notáciu.

Aké témy sa najťažšie prekladajú?

Najhoršia situácia je pre tlmočníka tá, keď sa niekde stretnú samí experti, len tlmočník nevie, o čom sa hovorí. Veľakrát nás zavolajú a povedia nám, že ide o niečo jednoduché, napríklad tlmočenie o dreve. Ale my nevieme, ako sa povie drevotrieska alebo typy peletiek a musíme sa na to dopredu pripraviť.

Nemali by sa tlmočníci špecializovať na jednu špecifickú oblasť?

Niekedy áno, ale s malým jazykom, ako je slovenčina, je to veľmi ťažké. Tlmočení nie je až tak veľa a tlmočníkov je, naopak, kopec. O každú zákazku sa preto snažíme, ako sa len dá. Ak by som si povedala, že robím len techniku, tak si zatlmočím párkrát v roku a zvyšok príjmov musím vykryť prekladmi. Ja by som však napríklad nikdy nebrala medicínu alebo právo, lebo mám pred nimi veľký rešpekt.

Čo ak je rečník vulgárny?

To je veľmi ošemetná situácia. Najmä preto, že rôzne jazyky majú pri vulgarizmoch rôzne úrovne citlivosti. Keď povieš „kurwa“ v Poľsku, tak to nie je také hrozné, lebo to tam hovorí pomaly každý. Ale na Slovensku už je to veľmi vulgárne. Keď som z poľštiny tlmočila rečníka, ktorý bol veľmi vtipný a bola to „kurwa sem, kurwa tam“, tak to všetci Slováci v publiku počuli a ja som to nemohla úplne vyfiltrovať, lebo by sa všetci smiali, že tlmočníčka nevie preložiť slovo kur*a. Ale nemôžem to pchať do každej vety. Treba to používať veľmi citlivo.

Keď som tlmočila Tonyho Robbinsa, tak v jednej vete dvakrát povedal „fuck“. To je v angličtine veľmi vulgárne slovo. Do mikrofónu však nemôžem povedať naše najvulgárnejšie nadávky, vyznelo by to veľmi nevhodne. Tak som použila napríklad miernejší, ale stále vulgárny výraz „do riti“. Je však dôležité povedať to rýchlo a presvedčivo, lebo keď zastaneš a potom rozpačito povieš nadávku, tak už to nemá takú silu.

Keď človek číta knihu v cudzom jazyku, ktorý sa učí, zvyčajne narazí aj na slovíčka, ktorým nerozumie. Má sa zdržiavať prekladaním týchto slov alebo ich jednoducho preskočiť? Ako prekonať nervozitu z toho, že náš cudzí jazyk je nedokonalý?

V takomto prípade odporúčam čítať dvojjazyčné knihy, ktoré majú na jednej strane text v cudzom jazyku a na druhej v slovenčine. Alebo si kúpiť tú istú knihu v dvoch jazykoch. Ale dá sa na to nastaviť tak, že si človek povie, že to nebude riešiť. Všetko je to v hlave. Ak je to slovíčko dôležité, zopakuje sa a pochopí ho neskôr. Ak nie, nebolo dôležité.

Nepotrebujeme rozumieť každému odstavcu, aby sme vedeli, čo sa v knihe deje. Ak napríklad nevieme, prečo sa v knihe zrazu hádajú, je dobré si to slovíčko pozrieť. Ja osobne by som ale nepozerala viac ako jedno slovo každé tri alebo štyri strany, lebo to veľmi spomaľuje. Mám kamarátov polyglotov, ktorí si na každej strane pozrú tri slovíčka, aby si rozširovali slovnú zásobu.

Ako sa začať učiť nový cudzí jazyk?

Hovorím tomu zadková metóda. Sadneš na zadok a učíš sa. Odporúčam knihy pre samoukov v kombinácii s masívnym počúvaním a čo najskôr aj rozprávaním, už zhruba po dvoch mesiacoch. Texty v učebnici si treba dokola prekladať a prvých tisíc slov sa tvrdo naučiť. Potom už sa s tým dá hrať. Nikdy to nejde bez námahy. Neexistuje zázračný spôsob, vďaka ktorému sa dá naučiť cudzí jazyk. Na internete veľmi fičia reklamy, kde sa píše, že nejaká pani Hanka z Hornej Dolnej sa to naučila za dva týždne a dajú k tomu obrázok tety s prísavkami na hlave. Celé zle. Raz som si zo srandy taký kurz kúpila. Sú to hrozné podvody.

Musí sa človek v cudzom jazyku učiť čítať, písať aj konverzovať alebo sa to dá aj oddeliť?

Veľa ľudí sa jazyk učí len na konverzačné účely, keď idú do zahraničia. Otázkou však je, ako si ho potom fixujú. Ak si vymyslia vlastný spôsob, ako si zapisovať do zošita, môže to fungovať. Ale pri jazyku ako angličtina, ktorý je už dnes všade, je škoda neučiť sa v tom jazyku čítať a písať. Niektorí si v cudzom jazyku zasa chcú len čítať a nepotrebujú v ňom konverzovať, aj takto sa to dá naučiť.

Za rok sa dokážete naučiť nový cudzí jazyk. Koľko času mu počas toho roka musíte venovať?

Zhruba hodinu denne. Ale naozaj každý deň. Musí to byť veľmi intenzívne, aby to šlo takto rýchlo, inak sa to môže ťahať roky.

Na Slovensku pomáhate s organizáciou Lingvafestu. Ako vyzerá jazykový festival a prečo by tam mal človek ísť?

Mal by tam ísť ten, kto sa zaujíma o jazyky. Budú tam polhodinové semináre o čínštine, mongolčine, rôznych jazykoch. Na týchto seminároch budú ľudia hovoriť o tom, aké je to učiť sa rôzne jazyky. Bude možné si ich tam vypočuť a naučiť sa nejaké základné frázy. Chceme tam doniesť aj tlmočnícke kabíny, aby si ľudia mohli vyskúšať simultánne tlmočenie. Tí, čo nevedia žiaden cudzí jazyk, môžu tlmočiť z češtiny do slovenčiny. Bude to zaujímavé pre rodiny s deťmi, pre žiakov a študentov, ale aj každého, kto sa učí nejaký jazyk a zaujíma sa o iné.

Kedysi sa veľa hovorilo o esperante, ktoré malo byť spoločným európskym jazykom. Vy ním hovoríte tiež. Dnes však už o ňom veľa nepočuť.

Ten jazyk si žije ďalej a má svoju komunitu, ktorá ho podporuje, a aj svoju akadémiu, ktorá rozhoduje o nových slovách. Na esperante sa mi páči to, že sa ho učia ľudia, ktorí z neho nepotrebujú mať komerčnú výhodu alebo zápis v životopise. Sú to ľudia, ktorí chcú mať spravodlivý jazyk. Znie to ako klišé, ale esperanto je jazykom mieru. Keď si ľudia nerozumejú, dochádza ku konfliktom. Keď si rozumejú vďaka jazyku jedného z nich, je to zasa nefér. Aj angličtina sa začala medzinárodne používať a rozširovať práve z toho dôvodu, aby sa ľudia vedeli dohovoriť nejakým spoločným jazykom.

Má esperanto budúcnosť?

Myslím si, že áno. Asi nie hneď zajtra, ale tým, že sa v Európe snažíme zjednocovať pravidlá aj zákony, tak by sa to mohlo týkať aj jazyka. Podľa mňa je nefér, že si britskí dôchodcovia môžu cestovať po svete a vždy im niekto rozumie. Moja babka si veľa nepocestuje, lebo slovenčina jej vo svete nepomôže. Esperanto je skvelé v tom, že je to najľahší jazyk a dá sa naučiť za tri mesiace. Gramatika sa dá vysvetliť pomocou 16 pravidiel a nemá jedinú výnimku. Navyše sa ním dá vyjadriť úplne všetko.

Označujete sa za jazykovú mentorku. Je to iné ako byť učiteľom cudzieho jazyka?

Profesiu jazykového mentora som si vymyslela, pretože som desať rokov učila jazyk a bola som frustrovaná z toho, že som študentom nevedela dať to, čo sama dokážem pri učení sa jazykov ako samouk. Začala som teda ľudí učiť to, ako sa učiť jazyky. Nedávam im rybu, ale udicu. Robím kurzy a prednášky a snažím sa im vysvetliť, že jazykom musia venovať čas a učiť sa ich sami.

Nehnevajú sa na vás potom jazykové školy?

Niektoré to vidia ako konkurenciu, ale na moje kurzy chodia aj učitelia, ktorí sa to potom snažia aplikovať na svojich študentov. Každý učiteľ mi po niekoľkých rokoch povie to isté. Že študenti sa nechcú učiť a nemajú vôľu. Niektorí učitelia dokonca odmietnu učiť takýchto študentov, aj keď im za to platia. Majú pocit, že je to strata energie, lebo ich nemajú kam posunúť. Ja nehovorím, nech ľudia nechodia na kurzy, ale ak tam chodia, nech sa učia aj popri nich. Myslím si, že je v záujme každého učiteľa aj jazykovej školy, aby študent rýchlejšie postupoval a cítil sa motivovaný. Pre učiteľa na kurze je potom práca omnoho jednoduchšia a príjemnejšia.