Denník N

Žiadny reštart. Merkelová drží v prípade Putina tvrdú líniu

Angela Merkelová a Vladimir Putin v Soči. Foto – AP
Angela Merkelová a Vladimir Putin v Soči. Foto – AP

Po takmer dvoch rokoch mali nemecká kancelárka a ruský prezident bilaterálne stretnutie. Pre Putina neprinieslo progres, Merkelová jasne demonštrovala odmietavý postoj k zrušeniu sankcií proti Rusku.

Autor pracuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB BB

Bilaterálne stretnutie Angely Merkelovej a Vladimira Putina je jedným z najvýraznejších momentov jarnej diplomatickej a politickej sezóny. Po Merkelovej návšteve v Bielom dome a floridskom výlete čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga ide v zásade o najdôležitejšie stretnutie, ktoré formuje vzťahy medzi poprednými európskymi mocnosťami – Ruskom a Nemeckom.

Napriek tomu, že lídri týchto krajín mali možnosť viackrát sa stretnúť na multilaterálnych samitoch, od vypuknutia ukrajinskej krízy ide v zásade len o druhé vzájomné dvojstranné stretnutie. To predošlé sa uskutočnilo pred viac ako dvomi rokmi počas návštevy Merkelovej v Moskve v máji roku 2015, keď si uctila pamiatku padlých vojakov pri 70. výročí ukončenia bojov druhej svetovej vojny.

Stratégia komunikácie

Vzťahy medzi oboma krajinami sú dnes značne limitované, možno hovoriť aj o ich zmrazení predovšetkým v súvislosti s ukrajinskou krízou na prelome rokov 2013/14. Sú tak na míle vzdialené od úrovne, akú si udržiavali v predkrízovom období. Jedným z prejavov potrestania Ruska za jeho správanie voči Ukrajine bol aj nemecký súhlas s jeho vylúčením zo samitov G8, ktoré dnes prebiehajú vo formáte G7, bez Ruska.

Napriek tomu, že vzájomné vzťahy sú poznačené vývojom na Ukrajine a zavedením sankcií, Nemecko dnes vo vzťahu k Rusku uplatňuje stratégiu zachovania dialógu aj napriek zjavným nezhodám. Berlín si uvedomuje, že v prípade Ruska ide o aktéra svetovej politiky, ktorý má zásadný vplyv na množstvo globálnych problémov súčasného sveta a bez jeho účasti a ochoty spolupracovať nie je možné tieto problémy odstrániť. Nemecko tak deklaruje svoju ochotu s Ruskom komunikovať, čo je pri najmenšom dobrá správa, pokiaľ ide o širší rozmer súčasných európskych vzťahov.

Na súčasnej nemeckej stratégii je však zaujímavý ešte jeden aspekt, ktorý by sme mohli kľudne nazvať ako viacúrovňová diplomacia. V tomto prípade ide predovšetkým o udržiavanie dialógu prostredníctvom oficiálnych návštev iných nemeckých vládnych predstaviteľov. Len v marci tohto roku navštívil Rusko okrem ministra zahraničných vecí Sigmara Gabriela aj šéf sesterskej strany Kresťanskodemokratickej únie, bavorskej CSU, Horst Seehofer s takmer 60-člennou delegáciou.

O Gabrielovi, pre ktorého to už bola v súčasnom volebnom období v poradí tretia návšteva Moskvy, ani o Seehoferovi nemožno povedať, že by boli presvedčení zástancovia tvrdej línie Merkelovej voči Rusku. Obaja sa viackrát verejne vyslovili za zrušenie sankcií. Aj napriek tejto nejednotnosti je však dnes nemecká stratégia prístupu k Rusku založená predovšetkým na nevyhnutnosti a potrebe komunikácie, čo znie v zásade celkom rozumne.

O čom sa rokovalo?

Výstupy zo stretnutia ukázali, že lídri týchto krajín rokovali o piatich hlavných okruhoch. Tým prvým bola Ukrajina, druhým Sýria, tretím zasahovanie Ruska do vnútorných záležitostí iných štátov, najmä pokiaľ išlo o obvinenia z ruského ovplyvňovania amerických prezidentských volieb, štvrtým príprava júlového summitu G20 v Hamburgu a nakoniec, veľmi špecificky, boli posledným okruhom Merkelovej vyjadrenia k otázkam vnútropolitického vývoja v Rusku. V tejto súvislosti Merkelová na stretnutí otvorila dve aktuálne ľudskoprávne témy – postup policajných zložiek pri potláčaní nedávnych protestov, ako aj problematiku garantovania práv menšín v súvislosti s prenasledovaním homosexuálov v Čečensku. Merkelová je tak zrejme v súčasnosti asi jediný svetový politik, ktorý si takúto kritiku do ruských radov môže dovoliť.

Vzhľadom na charakter nemecko-ruských vzťahov je možné tvrdiť, že ústrednou témou stretnutia bola Ukrajina, presnejšie proces napĺňania Minských dohôd a otázka budúcnosti sankčného režimu EÚ. V poslednom čase nedošlo v týchto oblastiach k žiadnemu výraznému pokroku. Obe strany sa vyjadrili, že si želajú napĺňanie konkrétnych bodov Minských dohôd, Merkelová však potvrdila, že Rusko a Nemecko sa rozchádzajú, najmä pokiaľ ide o analýzu príčin konfliktu. Putin nevyše nezabudol pripomenúť, že ukrajinský Majdan bol vlastne štátnym prevratom. Tak či onak, Ukrajina dnes ostáva prioritnou témou nemecko-ruských vzťahov, kde nedochádza k výraznejšiemu pokroku.

Déjà vu z roku 2007

Stretnutie v Soči však pripomenulo ešte jedno iné, podobné stretnutie v tomto letovisku z januára 2007. Je zaujímavé hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, vtedy boli nemecko-ruské vzťahy na úplne inej úrovni ako dnes. Merkelová bola vo funkcii iba necelé dva roky, Putin tesne pred skončením svojho druhého volebného obdobia vo funkcii prezidenta Ruskej federácie. Obaja boli v dobrej politickej kondícii bez výraznejších prešľapov.

To isté možno povedať aj o vynikajúcich bilaterálnych vzťahoch, ktoré boli v tomto období ešte stále formované aj nadštandardným priateľstvom medzi bývalým kancelárom Schröderom a Putinom. Merkelová nemala záujem kaziť tento dojem, napriek tomu, že sem-tam utrúsila nejakú poznámku o dodržiavaní ľudských práv v Rusku.

Po druhé, toto stretnutie je pamätné najmä Putinovým testovaním kancelárky. Čo sa na ňom vlastne stalo? Ruský prezident, bývalý spravodajský dôstojník, si dovolil využiť Merkelovej slabé miesto, jej panický strach z detstva zo psov. Počas tohto stretnutia nechal priniesť vlastného psa, čierneho labradora Koniho a Merkelovej jasne naznačil, že vie o nej viac, ako si zrejme myslí. Kancelárka však neprejavila ani náznak strachu, údajne odpovedala v ruštine v tom duchu, že dúfa, že v Rusku psy novinárov nežerú. Bol to Putinov výstrelok, a to aj napriek tomu, že nemal žiadny dôvod sa takto s Merkelovou zahrávať. Kancelárka však zrejme už vtedy začala chápať, kým je najsilnejší muž ruskej politiky.

Zaujímavé je aj to, že pred desiatimi rokmi nerezonovala vo vzájomných vzťahoch takmer žiadna zo súčasných tém, ktorú riešili lídri počas tohto týždňa – žiadny konflikt na východe Ukrajiny, Sýria vtedy ešte nebola vojnou rozvrátenou krajinou, G20, ktorej júlové stretnutie Nemci pripravujú v Hamburgu, ešte neexistovala a témy ako zasahovanie Ruska do volebnej kampane USA pripadali skôr ako literatúra typu science-fiction. Aj to svedčí o tom, aké turbulentné sú medzinárodné vzťahy.

Budúcnosť vzťahov

Dnes je viac ako isté, že v Nemecku existujú politické sily, ktoré majú záujem na obnovení vzťahov s Ruskom. Je to však práve Merkelová, kto určuje, aký bude vzťah k Rusku. Jej tvrdý prístup jej momentálne prináša body a popularitu, aj pokiaľ ide o tohtoročné parlamentné voľby. Z krátkodobého hľadiska teda nemožno očakávať zmenu ani pod tlakom nemeckého podnikateľského prostredia. Navyše biznisová loby si vie nájsť vlastnú cestu. Typickým príkladom je projekt zvýšenia kapacity plynovodu Severný prúd, ktorý pravdepodobne nemecká vláda ani Európska komisia nezastavia, čo ukazuje, že podnikateľské iniciatívy si vedia nájsť cestu aj v krízovom režime a napriek sankciám.

Merkelovej tohtotýždňová návšteva sa tak dá chápať predovšetkým ako snaha o udržanie dialógu aj napriek nezhodám. Tento vzťah však už nie je ani zďaleka taký idylický ako za Schröderovej éry. Ukrajina zmenila vzťahy medzi oboma krajinami do takej miery, že návrat späť je síce možný, ale určite nie reálny v krátkom čase.

Pred desiatimi rokmi Putin nemal dôvod posielať svojho psa a testovať Merkelovej slabé stránky, dnes je to Merkelová, kto má eso v rukáve (sankcie) a nemá dôvod Putinovi veriť. Dnes je to teda ona a nie Putin, kto bude určovať limity nového nemecko-ruského vzťahu. Nemeckú politiku tak v súčasnosti riadi staronová železná kancelárka, ktorá chápe podstatu ruskej politiky oveľa lepšie než ktorýkoľvek iný európsky politik, a to určite nie je veľmi lichotivá správa pre cára z Petrohradu.

Komentáre

Teraz najčítanejšie