Denník N

Existenciálne utrpenie revolucionárov

Revolučný kolotoč našiel v Latinskej Amerike pozitívne riešenie tam, kde ľavica už nebola nútená k sovietskemu modelu a prešla na sociálnodemokratickú politiku.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Už najmenej tri roky s údivom sledujem na venezuelskom prípade nezvratnú, železnú logiku „revolúcií“. latinskoamerických, samozrejme, tých, ktoré sa vždy začali ako oprávnený odpor k neznesiteľnosti ekonomického vykorisťovania a sociálneho ponižovania väčšiny obyvateľstva miestnou džentry – či ako by sme povedali v našom zemepisnom pásme: zbohatlíkmi a oligarchami používajúcimi štátnu moc výlučne na obohacovanie a zdieranie kohokoľvek. V latinskoamerických podmienkach na surovú a permanentnú proletarizáciu väčšiny.

Žiaden zázrak, že práve tu v čelnej zrážke s týmto ničím neskroteným vykorisťovaním sa rodili slávne revolučné povstania a nemenej slávni a obdivovaní revolucionári: od Fidela Castra cez Salvadora Allendeho, Daniela Ortegu až po Huga Cháveza.

Všetci sa v počiatku pokúšajú o širokú ľudovú koalíciu, odstránenie chudoby, negramotnosti a zavedenie zdravotnej starostlivosti; robia tak podporou kúpyschopnosti obyvateľstva, rastom miezd a to na základe znárodnenia domácich nerastných zdrojov. Tento postup vždy sprevádza prudký rast inflácie, zmrazenie cien, následný nedostatok základných tovarov, nespokojnosť širokých vrstiev a zákonité obmedzenie až potlačenie základných slobôd v mene ktorých revolúcia vznikla. Buď diktatúra, alebo prehra a nástup kontras!

Tento kolotoč našiel pozitívne riešenie práve tam, kde ľavica už nebola nútená k sovietskemu modelu a prešla na sociálnodemokratickú politiku permanentných sociálnych reforiem opretých o stabilný rozvoj národného hospodárstva (tzv. ružová vlna: Lulova a Rousseffovej Brazília, Argentína de Kirchnerovcov, ale napokon aj Čile Michelle Bacheletovej – tejto usilovnej šampiónky progresívnej sociálnej politiky; či Paraguaj za prezidentovania Fernanda Luga, Nikaragua, kde je podnes úspešný vodca sandinistov Daniel Ortega, rovnako ako Rafaela Correaua v Ekvádore, ktorého práve vystriedal jeho nasledovník Moreno…)

Tam, kde nenastal tento posun, je spájanie radikálnych revolučných projektov s rôznymi medzinárodnými reakčnými silami pravidlom, akési vyústenie toho existenciálneho zúfalstva zo straty univerzálnej opory v sovietskom modeli a z vyčerpania sociálno-ekonomického zdrojov. To preto, že radikálno-revolučná forma vlády nikde neponúkla efektívny spôsob sociálno-ekonomického rozvoja.

Áno, Venezuela je vzorovým príkladom: Chávez, pôvodne inšpirovaný teológiou oslobodenia, so širokým sociálnym programom prekonania biedy, inšpirovaný kubánskym úspechom v školskej a zdravotnej politike, s jasnou ľudovou podporou, ale postavenou na sociálnych programoch financovaných klasickou rentou z vlastnenia prírodných zdrojov. A teraz to Madurovo zúfalstvo zo straty tohto zdroja a tým financovania celého projektu revolúcie, postupný obrat Venezuelčanov proti nemu, minuloročná prehra vo voľbách.

Hneď vtedy sa mi vnucovala otázka: uchýli sa k typickým prostriedkom revolučného teroru alebo uzná legitímnu prehru? So smútkom sledujem jeho strmé šmýkanie sa k prvej možnosti, k tej starej železnej košeli revolucionárov, čo nevedia, ako vládnuť, ako zabezpečiť trvalý ekonomický a sociálny pokrok. Práve v tomto bode sa výkon revolučnej moci redukuje na čistý mocenský boj, stáva sa principiálne protidemokratickým, konštruuje nepriateľa, boj proti nemu sa stáva jediným cieľom revolúcie; revolúcia už nemá pozitívny obsah, len nepriateľa.

Politické a občianske slobody, ľudské práva sa v očiach revolucionára stávajú prekážkou, ohrozujú jeho moc, sú priestorom pre aktivity nepriateľa! A tak si hľadá spojencov mimo občianskych a demokratických vrstiev a hodnôt – a to ho vrhá historicky do náručia tribalizmu, nacionalizmu, lokalizmu poväčšine s feudálnymi sociálnymi formami, do utopických vízií a napokon do rôznych foriem diktatúr. A medzinárodne do spojenectva s kýmkoľvek, len nech je protiamerický. Ultraľavicovému  Chavézovi nesmrdel ani teokratický Irán…

Táto karta antiamerikanizmu má historické korene a oprávnené, lebo je pravda, že Američania bašovali viac ako storočie v celej Latinskej Amerike ako na svojom predĺženom dvore a so širokými vrstvami obyvateľstva zaobchádzali skutočne ako so svojím dobytkom, a s nerastným bohatstvom ako so svojím zlatým pokladom. Tieto časy sú už preč, a aby boli nenávratné, Obama počas prezidentovania skončil éru „predĺženého dvora USA“ alebo inak, politiku „výlučnej sféry vplyvu“ v Latinskej Amerike. A zároveň prijal rozhodnutie plne otvoriť všetky archívy, aby činnosť amerického štátneho departmentu, ale aj spravodajských služieb v tejto časti sveta bola verejná a bola mementom predovšetkým pre politiku USA neopakovať ten strategický omyl: podporovať reakčné diktatúry oligarchov či armády.

Kto len trochu pozná dejiny tejto časti sveta, si nemôže zakryť oči pred nesmiernym množstvom obetí týchto diktatúr, pred nepredstaviteľným a nehumánnym zdieraním obyvateľstva a napokon aj pred faktom, že práve táto situácia vyvolávala revolučné odpovede, vzbury, utopické túžby po dôstojnom živote.

Latinská Amerika posledné desaťročie zdvihla hlavu. A to až tak, že na jednej strane sa susedné krajiny Venezuely postavili proti nedemokratickým praktikám a násiliu Madurovej vlády a na druhej mexická vláda nesklopila hlavu pred hrubým Trumpovým nátlakom postaviť múr na hraniciach a jeho požiadavke aby ho navyše zaplatila mexická vláda. Naznačuje to, že Latinská Amerika je schopná zbaviť sa extrému pravicových aj ľavicových excesov a diktatúr, a hľadať si vlastnú cestu demokratického rozvoja. Nebude to ľahké, ale je to prinajmenšom možné. Venezuela bude skúšobným kameňom.

Kríza vo Venezuele

Teraz najčítanejšie