Denník N

Český komentátor Záruba: Slovákom prajem úspech, váš tím vnímam tak trochu ako náš

Robert Záruba. Foto – Česká televize/Křepelka Mikuláš
Robert Záruba. Foto – Česká televize/Křepelka Mikuláš

Šéfkomentátor Českej televízie nevníma nestrannosť tak úzko ako jeho kolega Jaromír Bosák. Ten kritizoval slovenských komentátorov, že pri komentovaní sa menia na fanúšikov.

Robert Záruba odkomentoval už 1 389 športových prenosov. Nevie odhadnúť šance slovenského tímu na majstrovstvách sveta. „Ale veľmi by som mu prial úspech už preto, že viac ako polovica tímu hrá českú extraligu, takže ten tím vnímam tak trochu ako náš.“ Kým o slovenskom tíme sa hovorí ako o jednom z najslabších za dlhé roky, Česi papierovo zložili veľmi silný tím. „Skúsenosť z posledných rokov hovorí, že tím, ktorý hral v príprave výborne, má na začiatku turnaja trochu problémy a jeho úspech závisí od toho, ako sa dokáže prekonať. Ale možno to tento rok nebude platiť. Mužstvo je vekovo veľmi dobre ukotvené, ani prehnane mladé, ani staré – to by mohlo túto poučku zmeniť.“

Nominácia slovenského tímu na MS.

Na vašom Twitteri je v poslednom čase dosť politiky. Bolo to tak vždy?

S postupným príchodom volieb som to dokonca obmedzil, predtým toho bolo podstatne viac. Teraz skôr retweetujem myšlienky ľudí, ktorých si vážim a vedia, o čom píšu. Považujem za užitočné sprostredkovať to ďalším ľuďom.

Ste tvárou verejnoprávnej televízie. Nemáte nejaké obmedzenia, čo už nemôžete zdieľať na sociálnych sieťach?

Účet na Twitteri mi spravovala samotná televízia. Boli sme však viacerí, ktorí sme sa venovali aj témam z iných odborov. S televíziou sme sa dohodli, že nás nebude obmedzovať a je naším občianskym právom vyjadrovať sa na sociálnej sieti. V preambule účtu je poznámka, že účet nevyjadruje názory Českej televízie. Teraz sa však skôr orientujem  na retweety zaujímavých článkov, hlavne ironických, prípadne na vyhľadávanie kuriozít. Nie je to o tom, žeby som tam za niečo vážne bojoval, aj keď sa mi to predtým občas stalo.

V jednom priamom prenose ste okomentovali americkú vlajku tým, že toto sú naši praví spojenci. Aké ste mali reakcie?

Dával som si pozor, aby som nepovedal niečo, čo nie je pravda. Zlostné reakcie boli len od ľudí, ktorí chceli počuť niečo, čo som nepovedal. Niektorí diskutéri potom dokonca tvrdili, že som hovoril, že jedine USA sú náš spojenec. Ale nič také som nepovedal. Mal som veľmi veľa kladných reakcií od ľudí, ktorých to pobavilo.

Čo bolo spúšťačom vášho komentára?

Na návšteve v Prahe bol čínsky prezident Si Ťin-pching a povedzme, že vlajková výzdoba mesta nebola zrovna spontánna. Magistrát navyše aj uzatvoril niektoré chodníky. Celé mi to prišlo smiešne. Keď potom hrala Plzeň zápas play-off proti Sparte v O2 aréne, fanúšikovia Plzne, ako obyčajne, prišli s americkom vlajkou na počesť svojho hráča Nicholasa Johnsona. Okomentoval som to tým, že v Prahe teraz máme úplne inú vlajkovú výzdobu a že toto je skutočný spojenec Českej republiky. Sme v NATO, USA sú náš hlavný vojenský spojenec. To sú fakty, no poznámka evidentne trafila do ľudí, ktorým niečo také nie je vlastné. Nepovedal som nič, čo nie je fakt.

Slovenskej verejnoprávnej televízii dlhé roky trvalo, kým sa vymanila spod očividného ovplyvňovania obsahu politikmi. Za vzor jej vždy dávali Českú televíziu. U vás až také tlaky neboli?

Tie sú vždy. Skôr by som povedal, že sme mali väčšie šťastie. Voľby tu nikdy nedopadli tak katastrofálne, že by niekto mal reálnu politickú silu, aby televíziu zoštátnil alebo sprivatizoval. Čo je buď krok späť, alebo zlým smerom. Nehovorím, že by mi to bolo jedno, verejnoprávna služba má svoj zmysel, je dobrá. Ale keby to niekto spravil so športovým programom, až tak by sme sa tomu nebránili. Nevyšli by sme z toho zle, skôr naopak.

Robert Záruba

Narodil sa 18. augusta 1967 v Prahe, je šéfkomentátorom športovej redakcie Českej televízie. Už ako 17-ročný bol externým spolupracovníkom ČT. Vyštudoval Fakultu žurnalistiky na Univerzite Karlovej v Prahe. Prednáša na Fakulte sociálnych vied UK predmet Športová televízna žurnalistika. Je autorom niekoľkých dokumentov, rozširuje archív Českej televízie. Získal mnoho novinárskych ocenení.

Vediete si presné štatistiky, koľko zápasov ste odkomentovali. Viete mi to teraz bez prípravy povedať?

Pred majstrovstvami sveta v hokeji je to 1 389 športových zápasov a pretekov. Počítam tam však len komentovanie. Počítam si aj všetky väčšie profesné výkony, orientačne ešte reportáže, texty a dokumenty. Mám to v diári. Pomohlo mi to napríklad vtedy, keď sme chceli spraviť tisíce pokračovanie relácie Buly. Nakoniec som sa aj tak pomýlil o jedno číslo, tisíce Buly bolo v skutočnosti tisícprvé. Teraz to už však sedí.

Frasier z rovnomenného amerického sitkomu bol rozhlasovým psychiatrom. Každú časť svojej šou si starostlivo uchovával. Keď mu jedna zmizla, veľmi ho to zasiahlo.

No tak to som úplný Frasier. Sedí ešte aj to porovnanie s kazetami. Snažím sa doplňovať archív, ktorý nám nechali naši predchodcovia v dosť zúfalom stave. Vlastne po sebe nenechali skoro nič. Pre nich bolo nepredstaviteľné, že niečo, čo sa deje v prebiehajúcom momente, niekedy bude históriou. V 90. rokoch som začal robiť hokejový archív. Výmenou so zahraničnými kolegami sa mi podarilo získať späť mnoho zápasov, ktoré sme voľakedy vysielali. Archivujem aj súčasné zápasy. A ak sa nejaká z tých viac ako tisíc kaziet stratí, okamžite štartujem. Hneď to vyšetrujem po redakcii.

Doma máte aj svoj osobný archív. Aký je veľký?

Veľa toho už mám aj v počítači, ale hlavne staršie veci mám po zošitoch. Mám aj relatívne veľkú športovú knižnicu. Môj otec bol vášnivý zberateľ kníh, doma ich máme úplne všade, v našom byte je to dosť podobné. Archív obsahuje všetko možné od hokejových kartičiek, cez puky a hokejky. Mám aj archív vedomostí, tam sú výstrižky, zošity či súbory v počítači. Od roku 1999 archivujem elektronicky. Prvé roky sú strašné, učil som sa robiť s Wordom a Excelom, to bol veľký boj. Ale posledných 10 – 12 rokov je to na úrovni, ktorá je použiteľná.

Ako často sa vraciate k výstrižkom z novín?

Málokedy. Stále si hovorím, že raz sa ešte môžu hodiť. Už som to však zredukoval, pôvodne som mal výstrižky zo všetkých športov. Odoberal som československý Sport a ten som si vždy rozstrihal na články…

A čo ak bol zaujímavý článok na oboch stranách listu?

Tak som spravil značku „na druhej strane je zaujímavý článok“. Mal som to zložito zašifrované, aby som to vedel lepšie nájsť. Teraz by som sa už v tom asi nevyznal.

Podľa toho, čo hovoríte, ste dosť systémový človek. Čo ak ale napríklad zasiahne do zápasu hráč, ktorého ste nečakali, ako to zvládate?

To nie je až taký problém, dnes sa to dá rýchlo nájsť. Väčšinou si však nepripravujem len zostavu, ale celú súpisku, čo je širší zoznam hráčov, ktorí sú pripravení na zápas, no nemusia byť nominovaní. Môže sa stať aj to, že o hráčovi nič neviem, vtedy sa viac sústredím na jeho výkon v zápase. Takáto situácia je pravdepodobnejšia hlavne pri zahraničných hráčoch na majstrovstvách sveta. Tam nemám čas si všetkých pripraviť.

Záruba u Jana Krausa.

Viete o tom, že niektorí slovenskí diváci prepínajú počas priamych prenosov na českých komentátorov?

Niekto v mojom okolí to občas utrúsi, ale nemyslím si, že by to bolo masové. Možno sú ľudia, ktorí si prepnú zo zvedavosti, porovnávajú. Myslím si, že väčšina divákov bude stále radšej sledovať vysielanie vo svojom rodnom jazyku.

Váš kolega Jaromír Bosák kritizoval, že slovenskí komentátori fandia národným tímom. Ako sa na to pozeráte?

Samozrejme, je nutné zachovať si odstup a zostať v pozícii objektívneho pozorovateľa. To však neznamená, a je to napísané aj v kódexe Českej televízie, že človek nemôže vyjadriť svoje emócie. Na Mírovi je vtipné, že on to robí tiež, akurát nepoužíva pomenovanie „my“. Ale keď padne dôležitý gól, emócie v ňom vybuchnú ako v komkoľvek inom. Je to prirodzené a povedal by som, že do určitej miery aj pre Míru vhodné.

Komentátor RTVS Ľuboš Hlavena sa Jánovi Kozákovi v priamom prenose ospravedlnil za otázku. V rozhovore pre Denník N potom rozprával, že športoví redaktori musia byť voči športovcom akísi servilnejší, aby im tí v budúcnosti dali rozhovor. Riešite takéto problémy aj v Česku?

Áno, samozrejme, ale neriešime to tak, že by sme chceli byť servilní. Naopak, rešpektujeme, prečo hráč odmietne dať rozhovor, informáciu o odmietnutí posunieme divákom a riešime to inou cestou. Tendencie vyhýbať sa rozhovorom sú aj u nás, dokonca aj vyhýbať sa televíznym zápasom.

Majú redaktori tendenciu dávať len pre športovca príjemné otázky?

Nie, no niekedy reportérka či reportér dopredu pripraví respondenta, že sa musí spýtať aj na niečo nepríjemnejšie. Ale opýta sa. Ak sa však športovec nespráva ako profesionál, opatrnosť otázok to tak či tak nevyrieši. Je to skôr vec dôslednosti. Nehovorím, že sme perfektní, máme rezervy, ale smerujeme k tomu, aby sme sa pýtali na všetko, čo je podľa nás zaujímavé. Nesnažíme sa pýtať na senzačné a osobné veci, no na veci súvisiace so športovým výkonom sa pýtame bez ohľadu na to, čo respondent povie.

Sú hráči, ktorí sa vyhýbajú rozhovorom, čo však aj divákom oznámime. Potom to poprípade riešime s niekým, kto má moc to športovcovi vysvetliť. Plat profesionálneho športovca nevzniká vo vzduchoprázdne. Vzniká zo spoločenského či športového dopytu. Športový dopyt vzniká zo spoločenského postavenia klubu, športovca, tímu, športu samotného. Ak človek nechápe, že spoločenské postavenie týchto jednotlivých elementov je závislé od toho, ako sa bude vyjadrovať, tak mu to niekto musí vysvetliť. Aj u nás majú športovci pocit, že ich plat je automatický. Samozrejme, sú platení za hru. Ale čím je lepšia prezentácia, tým väčší je o šport záujem.

Napríklad vôbec nerešpektujeme ani to, keď príde hráč do reprezentácie a povie, že nebude dávať rozhovory, lebo to stále musí robiť v klube.

Aká by bola reakcia ČT, keby športovec deň pred reprezentačným zrazom strávil noc na policajnej stanici?

Keby sme o tom vedeli, museli by sme to riešiť a opýtať sa na to. Taká téma nemôže pominúť.

Foto – Česká televize/Křepelka Mikuláš

Ako vnímate portály, na ktorých sú vypísané hlášky komentátorov?

Veľmi ich nesledujem.

Na Slovensku máme Niňajov svet.

Ivan bol môj kolega. Keď som začínal, už bol skúsený komentátor. V 90. rokoch písal vynikajúce hokejové ročenky. Potom sme sa, bohužiaľ, rozdelili. Ukazujú však, že hokejom bol posadnutý, no v prezentácii mu to trošku drhlo, z čoho asi vznikla aj tá stránka. Na profesiu nebol svojou dobou až tak dobre pripravený, možno s ním nikto nepracoval vo fáze, keď sa to ešte dalo zmeniť. Viem, že mal osobné veci, ktoré nie sú reprezentatívneho charakteru. Ale bol zaujímavý tým, že hokejom bol posadnutý. Keď mu to zobrali, niesol to veľmi ťažko. Na Niňajov svet som sa pozrel vďaka nemu. Je pravda všetko, čo mu vyčítajú.

Ako reagujete, keď tam nájdete svoj citát?

Nijako… niektoré sa však opakujú, objavujú sa v rôznych podobách. Áno, poviem si, že to som niekde povedal, ale snažím sa to nikdy neopakovať. Nikdy som dvakrát nepovedal napríklad „prepíšte dejiny“.

Problém češtiny je ten, že je síce krásna, ale v porovnaní napríklad s angličtinou je to vlastne neformálny jazyk – takže aj trochu krutá. Hláška je použiteľná len raz, maximálne dvakrát. Ak ju začnete používať stále, tak sa z nej stane klišé a stratí pôvodný punc jedinečnosti. V angličtine je to iné, v nej majú komentátori svoje vlastné idiomy. Používajú ich často a ľudia na ne vyslovene čakajú. Keď Mike Lange povie v Pittsburgu, že „Elvis has just left the building“, tak všetci vedia, že je to gól napríklad z 5:2 na 6:2, niečo ako „je hotovo“. Keby som to povedal u nás, ľudí by to už otravovalo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

MS v hokeji

  • finále: Kanada - Nemecko 5:2
  • Slovensko skončilo na 9. mieste

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie