Denník N

Pat Metheny: Celá moja kariéra je ako jeden dlhý výlet

S aktuálnou zostavou. Foto - The Kurland Agency
S aktuálnou zostavou. Foto – The Kurland Agency

Americký gitarista a skladateľ príde 12. mája na Slovensko s novou kapelou a špeciálnym projektom.

Je hlavnou hviezdou tohtoročného One Day Jazz festivalu, ale bol by hviezdou ktoréhokoľvek svetového festivalu. Vystúpi hneď na úvod, 12. mája v bratislavskom Istropolise. Takmer tri hodiny bude hrať svoje skladby od debutového albumu Bright Size Life z roku 1976 až do súčasnosti. Privezie úplne novú skupinu aj takmer všetky druhy gitár, na ktoré kedy hral. Mailové rozhovory sú obvykle nudnejšie, ale toľko času, koľko PAT METHENY venoval odpovediam, by na telefón alebo pri osobnom stretnutí len máloktorý novinár dostal.

 

Keď ste oznámili, že idete hrať s bubeníkom Antoniom Sanchezom, hráčkou na kontrabas Lindou Oh a pianistom Gwilymom Simcockom, znalci si všimli, že to je prvé akustické klavírne trio, s ktorým spolupracujete, po takmer desiatich rokoch. Aké je to hrať v tomto obsadení?

Vždy je to o hudobníkoch, to, na čom hrajú, pre mňa nie je až také dôležité. Tento koncept bol jednoduchý – chcel som dať dokopy naozaj výnimočnú zostavu muzikantov a napísať pre nich nejakú hudbu, no zároveň si vybrať takých, ktorí dokážu zahrať ktorúkoľvek skladbu z celej mojej kariéry. Je to úžasná koncertná kapela – každý z nich je vážne skvelý – a presne tomu sa spolu venujeme. Momentálne máme zoznam približne šesťdesiatich vecí, starých aj nových.

V posledných rokoch som strávil veľa času s dobrovoľne obmedzenou harmonickou paletou a naozaj dávno už som v mojej hudbe nepočul klavír. Možno aj preto, lebo som v minulosti dlho mal práve také skupiny.

Prvá nahrávka môjho Unity Bandu bola postavená iba na gitare, saxofónoch a klasickej rytmike basa-bicie, hoci som sa to trochu snažil rozšíriť o klávesové nástroje, na ktorých som hral sám, a v projekte Orchestrion som využíval veľa rôznych zvukov. Teraz prišiel vhodný čas opäť zvýrazniť harmonický aspekt hudby a najlepším riešením je obvykle klavír.

Gwilyma som sledoval už takmer desať rokov. Považujem ho za jedného najtalentovanejších pianistov, akí sa vynorili na scéne za dlhú dobu. Má niečo spoločné s mojím ďalším veľmi obľúbeným klaviristom Bradom Mehldauom a obaja sa hlásia k tomu, že v začiatkoch svojej kariéry boli veľmi inšpirovaní aj niektorými mojimi nahrávkami. Gwilym naozaj dôkladne rozumie senzibilite, ktorú moje skladby vyvolávajú a vyžadujú. Klavír bol pre mňa ako gitaristu vždy nerovný nástroj – väčšinu času som oveľa viac preferoval veľmi otvorený priestor, kde melódie vyjadrujú harmóniu prirodzeným spôsobom. Ale s tým správnym hráčom so správnou citlivosťou môžu gitara a klavír vytvoriť fantastickú kombináciu.

Keď som sa dohodol s Gwilymom a bubeníkom Antoniom Sanchezom, nastala zaujímavá príležitosť objaviť, kto je vhodný a voľný na doplnenie do kvarteta. Momentálne je zriedkavý nadbytok hráčov v New Yorku. Rozhodol som sa ísť sa pozrieť na každého, s kým by sme mohli hrať, a kto mi bol odporučený.

Po dosť intenzívnom hľadaní sa ukázalo, že najlepšou voľbou bude Linda. Má všetko potrebné: skvelý cit pre tempo, dôkladnú znalosť harmónie, krásny zvuk a techniku, ktorú využíva veľmi muzikálne, ale ešte je na nej niečo špeciálne. Je typom muzikanta pozývajúceho poslucháča sledovať detaily príbehu, ktorý začína spriadať. V jej basových linkách aj v sólach je rozprávačská hĺbka. A aj ona veľmi dobre pozná moju tvorbu už od začiatkov. Povedala mi, že dlho počúvala nahrávku Ques­tion and Answer môjho tria s Davom Hollandom a Royom Haynesom a že vďaka nej porozumela širšiemu pohľadu na hudbu v jej vlastných skladbách aj hraniu v kapelách. Je naozaj príjemný pocit mať ju na pódiu po svojom boku každý večer.

Koncert sa volá Večer s Patom Methenym a sľubuje „hudbu pokrývajúcu celú kariéru a šírku záberu všetkého, čo kedy urobil… a niečo mimo toho“. Keďže ste debutový sólový album nahrali v polovici 70. rokov, znamená to, že na každom koncerte obmieňate zoznam skladieb, a že cestujete so všetkými nástrojmi od vášho klasického Gibsona ES-175 cez gitarový syntetizátor až po 42-strunovú Pikasso gitaru?

Hej, teraz so sebou vozím všetky tieto nástroje. Ale ešte predtým, než som sa stal „gitaristom“, moje hlavné povolanie za celé tie roky bolo byť kapelníkom. To znamená vymyslieť koncepciu pre kapelu alebo projekt, nájsť a dohodnúť sa s vhodnými muzikantmi, skomponovať pre nich skladby, zorganizovať nahrávanie a nakoniec to celé ešte dostať do koncertnej podoby. Pretože som bol hlavným skladateľom vo všetkých mojich rôznych zostavách, s ktorými som hrával, vždy som mal špecifickú potrebu dostať istý typ nápadov aj do konkrétneho zvuku čo najlepšie. V mnohých spôsoboch vidím všetko od debutu Bright Size Life až do súčasnosti ako jeden dlhý výlet, jeden dlhý album, jednu rozsiahlu kompozíciu s meniacim sa hudobným obsadením prichádzajúcim stvoriť a zaznamenať evolúciu základnej tézy, ktorú som si vytýčil dávno pred úplne prvou nahrávkou.

Každá kapela alebo kombinácia muzikantov má istú silu. Ak máte basgitaristu, ktorý je fakt dobrý v hraní istého druhu groovov, ale nevie dobre sólovať, zameriate sa na jeho silnú stránku a nebudete ho nútiť do niečoho, v čom sa necíti úplne doma. Tým chcem povedať, že milujem tráviť čas s hráčmi, ktorí naozaj dokážu priniesť niečo vlastné. Pre mňa je úloha kapelníka podobná úlohe kurátora – vytvoríte istý druh požiadaviek založených na vašom vlastnom cite pre to, čo konkrétny umelec dokáže najlepšie. Pre mňa je kľúčovým cieľom vytvoriť prostredie, kde môže každý prispieť do nápadov, ktoré od nich chcem, veľkým vlastným vkladom a nastavením.

Keď je to konečne celé pokope, začínam premýšľať o špecifikách každého individuálneho publika a sály, aj o kontexte, v ktorom sa odohrá koncert. Za celé tie roky je tu široký a pestrý záber hudby, ktorú viem ponúknuť. Cieľom je spraviť každý večer špeciálnym pre muzikantov aj pre divákov, až potom v súlade s tým dávať dokopy konkrétny program.

Washington Post v reportáži z vášho koncertu spomína dve a pol hodiny hudby vrátane balady How Insensitive od Antonia Carlosa Jobima. Tú pravidelne vyťahujete v rôznych zostavách. Čím je pre vás taká špeciálna?

Má istý druh harmonického rytmu, pre ktorý mám veľkú slabosť. Okrem toho je príjemné mať v repertoári vec tohto typu, ktorá vo vás žije celé roky, a ku ktorej sa môžete vracať ako k referenčnému bodu vždy trochu s iným pocitom.

Mňa najviac prekvapilo, že s touto kapelou hrávate aj This Is Not America, pesničku z roku 1984, ktorú ste urobili s Davidom Bowiem. Spomenuli ste si na ňu nedávno po posledných amerických prezidentských voľbách?

Súhlasím, je to skladba špe­ciálne vhodná do súčasnosti. David zobral moju inštrumentálnu demonahrávku, pridal k nej automatického bubeníka a pri zachovaní formy a veľkej časti pôvodnej melódie pridal svoj vokál so znepokojivým textom, ktorý si napísal. Pôvodne išlo o pesničku do soundtracku filmu Dravec a feťák, no jeho slová z toho spravili jeden z najkrajších protestsongov.

Práve vám vyšiel prvý Real Book, kniha nôt s vašimi skladbami, aké majú všetci známi hudobníci. Prečo až teraz a podľa čoho ste vyberali, čo tam dať?

Vždy je lichotivé, keď sa niekto rozhodne hrať vašu hudbu, a vždy si rád vypočujem, čo s ňou urobí. V tejto knihe je takmer 150 skladieb vo formáte, ktorý dúfam povzbudí ďalších muzikantov, aby sa na ne pozreli a skúsili ich uchopiť po svojom. Samozrejme, z mojej strany je v tom kus sebectva. Ale napríklad skladbu James, ktorú som zložil v roku 1980, som odvtedy do jednotlivých partov prepisoval stokrát. Konečne nič také už nebudem musieť nikdy opakovať. Mojím zámerom bolo mať konečne knihu, ktorá sa položí na notové stojany a nová zostava muzikantov je okamžite schopná odohrať koncert.

Ako aktuálna nahrávka na vašej webstránke svieti The Unity Sessions z mája 2016. Znamená to, že čoskoro sa dá očakávať nový album?

Až v roku 2018. Chceme sa čo najlepšie zohrať a nahrať nové veci, ktoré ešte nie sú hotové. Bude to však niečo viac než len klasická kapelová nahrávka. A myslím si, že v budúcom roku vyjde ešte aj ďalší album, ale s niečím úplne iným.

Stali ste sa najmladším členom Downbeat Hall of Fame, v prestížnej ankete, ktorú vyhlasuje rovnomenný časopis od roku 1952. Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Už som získal dosť rôznych pekných cien, ale toto je úplne iná kategória. Je to pre mňa špeciálne, pretože Downbeat čítam, odkedy som sa vážnejšie začal venovať hudbe, a v džezovom svete je to stále mienkotvorný časopis. Dostať sa medzi najväčšie legendy je obrovská česť a veľmi si to vážim. Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že ma raz niekto bude považovať za jednu z nich. Pri hraní a práci s hudbou to však v mojom prípade veľa nemení, na tom stále záleží viac než na pridávaní ďalších sošiek a cien.

Pat Metheny (62)

Pochádza z Kansas City, zviditeľnil sa už ako tínedžer, keď hral s vibrafonistom Garym Burtonom a stal sa najmladším učiteľom na prestížnej Berklee School of Music. Debutový album vydal ako 21-ročný. Figuruje na množstve nahrávok a má 20 cien Grammy v 12 rôznych kategóriách.

Ktorý album alebo koncert vás naposledy najviac dostal?

Wagnerov Tristan a Isolda v newyorskej Metropolitnej opere. Štvorhodinová ukážka skutočného významu zmenšeno-malého septakordu.

Čo vás vlastne stále najviac poháňa vpred, po vyše štyroch dekádach na hudobnej scéne?

V podstate sa to príliš nezmenilo – stále sa čo najlepšie pokúšam preniesť do hudby veci, ktoré v nej mám rád ako poslucháč. Mojím zámerom je byť čo najúprimnejší a najdôslednejší v premietaní toho, čo považujem v živote za podstatné, do zvuku. Existuje druh autentickosti, ktorý je pre mňa tiež dôležitý – skúsiť vyrozprávať príbeh z môjho vlastného pohľadu.

Mnohých ľudí určite bude zaujímať, ako cvičíte. Aká je vaša denná muzikantská rutina?

Obmieňa sa to podľa toho, čím sa práve zaoberám. Ak napríklad musím zložiť novú hudbu, alebo pracujem na detailoch pri dokončovaní nahrávky, stáva sa, že sa niekoľko dní vôbec nedotknem gitary, pretože takmer všetko skladám na klavíri. Na druhej strane, ak skutočne potrebujem dať dokopy niečo na turné alebo nejaký špeciálny koncertný program, viem ľahko stráviť 12 až 14 hodín z dňa cvičením na gitare. Alebo ak mám v hlave niečo, o čom viem, že momentálne nedokážem zahrať, jediný spôsob, čo s tým robiť, je sadnúť si a vydrieť to.

Keď som bol mladý, cvičil som takmer nepretržite. Ak chcete hrať istý druh hudby, neobídete to. Nejde to bez veľkého zaujatia a disciplíny. Teraz sa najpravidelnejšie venujem nástroju, keď som na turné. Hrať každý večer dve-tri hodiny vás musí posunúť, ak teda samozrejme nehráte stále to isté. Aby to fungovalo čo najlepšie, musím sa dostať do sály o niečo skôr, vtedy sa najlepšie rozohrejem. Povedal by som, že v priemere mám gitaru vtedy v rukách niečo vyše päť hodín denne.

Je zásadný rozdiel medzi tým, čo si vyžaduje, aby ste boli schopný postaviť sa pred publikum, a medzi sedením v skúšobni alebo doma s nástrojom. Odohrať trojhodinový koncert je po fyzickej stránke rovnaké ako cvičiť osem hodín sám. Na pódiu hráte a robíte všetko s oveľa väčšou intenzitou. A keď nebudete dobre pripravený, hudbu neprenesiete z hlavy k ľuďom. Oni budú sklamaní, vy tiež.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie