Jazyková kultúra upadá! Alebo nie?

Autorka je knižná editorka

Zle je s nami, z roka na rok horšie. Čo s nami, ale jazyková kultúra upadá tak rezko, že podľa niektorých je už v havarijnom stave. Podľa iných to ešte nie je také strašné, aby sme „bili na poplach“ (to je hnusná aktuálna floskula, ďalej HAF).

Premýšľať o permanentnom úpadku ľudstva a kultúry je v podstate normálne, závisí to len od typu osobnosti. Napríklad na problémy spojené s takzvanou slovgličtinou možno pozerať liberálne a benevolentne (veď tie deti zo svojho „cool“ vyrastú), ale rovnako možno aj chrliť oheň a síru, prípadne čitateľom vysvetliť, že „cool“ značí po slovensky „chladný“ či „bezočivý“, ako sa raz podarilo jednému jazykovedcovi z prvej spomínanej skupiny. Druhá skupina zas lepšie chápe, že jazyková kultúra neznamená používanie výlučne spisovných prostriedkov, ale je to čosi oveľa širšie, teda „kus širšie“ (HAF).

Ani benevolentný postoj však neznamená, že si nemôžeme s radosťou pestovať osobné alergie na určité výrazy.

Napríklad, nikto si v záplave geografických noviniek nevšimol, že tá nešťastnica Ema Drobná okrem iného používa nám už dobre známy zohyzdený kondicionál podľa vzoru „keby mám“. Neviem ja, čo s tým. Patrí to medzi položky, pri ktorých sa mi zdá, že ešte jeden-jediný raz a Zem sa zastaví. A nič, tá plochá vec sa krúti ďalej ako platňa na gramofóne.

Už dve osoby sa na mňa dôverne obrátili s informáciou, že sa dementne nadužíva slovo „doslova“, vraj najmä v televízii. S nádejou som sa vybrala hľadať slovíčko do svojej mailovej schránky, lebo tam vždy nájdem veci od výmyslu sveta. Televízne dojmy totiž príliš nevlastním, keďže ten prístroj nesledujem už dlhé roky – ako by doslova povedal nejeden Slovák: „Before it was cool.“ A našla som doslova poklady. Napríklad aj to, že osoby upozorňujúce na „doslova“ boli doslova tri. A našla som aj „kus“.

Nejde o kus chleba alebo koláča, kde to doslova závisí od kvality výrobku, ale o to, že niečo je „veľmi“ nejaké. Kus je hnus, zaúpela som už pred dobrými tromi rokmi. „Kus hodnovernejší“ respondent, „kus inak“, „kus to napasujem“, vyberám len zo svojho mailu. V poslednom prípade len hádam, čo sme chceli povedať. Čo je vlastne na tom ohyzdné? Že sa z kúska stal kus? Kdežeby. Len cestou stratil predložku, čo je ďalší nepochopiteľný mor, lebo pôvodina znela nie „kúsok“, ale „o kúsok“ lepšie.

Spomienkový optimizmus je svinstvo. Za komunizmu bolo vraj vyjadrovanie v médiách jazykovo oveľa kvalitnejšie.

Z detstva si spomínam, že hlásateľky občas poondili výslovnosť francúzskych mien, typicky im nešla Deneuve. Po revolúcii sa „mapovalo“ (HAF) v jednom kuse, potom bolo vymaľované (HAF) a z Česka dorazil mačkopes (mňau plus HAF). Len drístanie obchádzajúce podstatu nijako nezaostáva za totáčom, len vtedy tuším štát za to neplatil tisíckam hovorcov.

Problém s tým naším príšerným jazykom smerujúcim do pekiel horúcich je, že nič strašné sa nedeje a to ostatné prežijeme.