Športový psychológ: My malí môžeme zdolať veľmoci. Preto nás hokej vždy tak strhne

Peter Kuračka (38) je bývalým dlhoročným ligovým futbalistom. Hrával za Zlaté Moravce, Trnavu a Myjavu, s ViOnom sa v roku 2007 stal víťazom Slovenského pohára. Už počas aktívnej kariéry vyštudoval ekonómiu a psychológiu. Je držiteľom najvyššej trénerskej licencie vo futbale. V súčasnosti pôsobí ako športový psychológ a mentálny tréner. Spolupracuje s jednotlivcami aj tímami.

Čím dokážu práve majstrovstvá sveta v hokeji Slovákov tak strhnúť?

Jedným z hlavných dôvodov je skutočnosť, že posledných 15 – 20 rokov sme mali šancu patriť na vrcholných podujatiach k najlepším na svete. Boli sme majstri sveta, máme medaily. Vedomosť, že malé Slovensko dokáže byť medzi najlepšími na svete, je motivačný faktor. My proti tým veľkým. Dôležitým aspektom sú aj emócie. Každé majstrovstvá sveta v hokeji prinášajú Slovákom silné emócie – očakávame výhry, tešíme sa na zápasy, celé rodiny a partie sledujú v napätí hokej. Boj môjho tímu proti nepriateľskému priťahuje ľudí a je schopný generovať silné emócie.

Zdá sa, že úspechy v kolektívnych športoch sú pre nás atraktívnejšie než úspechy jednotlivcov. O čom to vypovedá?

Nemyslím si, že úspechy v kolektívnych športoch sú atraktívnejšie. Napríklad úspechy Petra Sagana a Mateja Tótha sú pre verejnosť veľmi atraktívne. Dosah je možno o niečo iný, pretože kolektívne športy ako hokej a futbal sú masovejšie a sledovanejšie, než napríklad cyklistika alebo atletika.

Už niekoľko generácií nezažilo vojnu. Nahrádzajú nám ju športy?

Šport je boj, zápas, súboj. Takže s vojnou má niečo spoločné. My proti ostatným, my proti nepriateľovi, obrana, útok, stratégia, štáty bojujúce proti sebe. Nemyslím si však, že šport nahrádza vojnu. Šport je pre ľudí skôr zábava, odreagovanie, adrenalín, emócie. Je to niečo, na čo sa ľudia tešia. Vojna tieto charakteristiky nemá.

Fandenie na Slovensku má vulgárnejší charakter než napríklad v Česku. Prečo pri hokeji nadávame?

Šport pôsobí ako katalyzátor emócií. Dovolí ľuďom, aby nechali voľný priebeh svojim silným pocitom a vyventilovali ich. Ľudia majú v sebe často nahromadenú energiu alebo napätie, ktoré zo seba potrebujú dostať. Sledovanie súťaže alebo zápasu na tribúne im poskytuje výbornú príležitosť na ventiláciu. V Česku je kultúra na tribúnach pravdepodobne o niečo ďalej. S podobnými vecami aj systematickejšie pracujú, napríklad so správaním rodičov počas zápasov ich detí.

Pri porovnaní s Českom ešte chvíľu zostaneme. Vzájomné zápasy s Čechmi berieme veľmi vážne, zrejme vážnejšie, než je to naopak. Je to tým, že si musíme oproti nim stále niečo dokazovať?

Keď hráte proti niekomu blízkemu, tak je to vždy prestížne. S Čechmi sme boli a v určitom zmysle stále sme bratia, takže aj náš súboj má špecifický náboj. V hokeji je ešte umocnený tým, že sme ich dlho neboli schopní poraziť. Prehrávali sme s nimi, veľa sa o tom rozprávalo, riešilo sa v médiách. Myslím si, že hráči to takýmto spôsobom ani neriešia. Je to skôr mediálna téma, ako téma v hlavách hráčov. Keď príde na MS k takémuto zápasu, hráči a tím sa zameriavajú na iné veci.

Budú pre nás Česi raz súperom ako každý iný?

V blízkej budúcnosti asi nie. Keďže sme si blízki historicky, geograficky, jazykovo a myslím si, že aj ľudsky, tento zápas bude mať odlišný status ako zápas proti iným súperom. Predstavte si, že hráte zápas proti vlastnému bratovi, sestre alebo bratrancovi. Tiež to bude mať pre vás určitý špecifický náboj.

Je slovenská hokejová kultúra v niečom odrazom spoločenských nálad?

Myslím si, že áno. Aj v športe sa prejaví to, čo dominuje v spoločnosti a čo ňou hýbe. Tak ako je napríklad v spoločnosti bežné presúvať zodpovednosť na iných – na štát, mesto, ostatných –, tak je to aj v hokeji. Vieme, že budúcnosť hokeja je vo výchove mládeže. Ale kto si túto prioritu naozaj cení a uplatňuje ju aj v praxi? Často počúvame, že štát by mal dať viac peňazí, mesto by malo financovať. Klubom chýba koncepcia a strategické dlhodobé nastavenie.

Obľúbenou zábavkou slovenských fanúšikov je skladanie vlastnej zostavy. Z akého dôvodu máme pocit, že to urobíme lepšie než tréneri?

Ako fanúšikovia s tímom žijeme, dýchame, tešíme sa z výhier a smútime z prehier. Rozmýšľame, čo by bolo najlepšie, čo by nám dalo najväčšiu šancu. Je prirodzené, že veľa ľudí rieši, čo by spravili inak, deje sa to všade na svete. Jedna vec je však rozprávať o tom zvonku a druhá byť priamo tam a robiť rozhodnutia. Máloktorí jednotlivci by boli schopní efektívne zvládať tlak, ktorému čelí reprezentačný tréner v hokeji alebo vo futbale.

Prejdime k športovej stránke. Po zápasoch od hráčov často počúvame tvrdenia, že sme si to prehrali v hlave. Nie je to len výhovorka?

Výkon v zápase je výsledkom komplexu technických, taktických, fyzických a psychických elementov. Na tej najvyššej úrovni rozhodujú detaily a psychické schopnosti sú veľmi dôležité. Predstavte si, že hráte štvrťfinále majstrovstiev sveta, sleduje vás niekoľko miliónov očí, prebieha posledná tretina, je to 2:2 a vy idete od polovice ihriska sám na bránu. Toľko očí na vás, toľko očakávaní a dôvery v to, že dáte gól. Vy ich určite nechcete sklamať… Je extrémne dôležité, ako ste psychicky pripravený na podobné momenty a ako ich dokážete zvládať.

Je v kolektívnych športoch bežné, že jednotlivci si pripúšťajú, že by individuálnou chybou mohli potopiť celý tím?

Je to úplne bežné, táto skutočnosť je súčasťou tlaku v kolektívnych športoch. Spolu vyhrávame, spolu prehrávame a hráč cíti zodpovednosť nielen za seba, ale aj za celý tím. Opäť zdôrazním dôležitosť nielen zvládania tohto tlaku, ale aj jeho produktívneho využitia.

V posledných rokoch Slováci často prehrajú zápas, v ktorom sú lepší, majú viacgólový náskok, no nezvládnu poslednú tretinu. Čo sa vtedy stane?

Väčšinou nastane nejaká zmena, hlavne čo sa týka nastavenia hráčov. Dochádza k nim skôr na nevedomej úrovni, preto si hráč často jemný posun alebo zmenu ani neuvedomuje. Stačí maličké uspokojenie, zmena nastavenia zo „chceme vyhrať“ na „hlavne, aby sme nedostali gól“, a zmení sa aj výkon. Takisto súper niečo zmení. Hráči prepnú z „hlavne dobre brániť“ na „nemáme čo stratiť, ideme do toho“. Aj nepatrné zmeny v nastavení hráča môžu spôsobiť veľké zmeny vo výkone.

Prečo sa nám niekedy hráva ľahšie proti favoritom a s rovnocenným súperom, naopak, vybuchneme?

Je to individuálne a ja sa vyhýbam prílišnému zjednodušovaniu. Ak si zoberieme situáciu z posledných rokov, v zápasoch s rovnocennými súpermi išlo väčšinou o veľa. Rozhodovalo sa v nich, či postúpime do štvrťfinále, alebo nie. Preto sú tieto zápasy aj psychicky náročnejšie. Ich výsledok je dôležitý z pohľadu postupu zo skupiny. Preto je dôležité, aká je v tíme pred týmito zápasmi atmosféra, naladenie, psychické nastavenie.

Pri hokejovej osemnástke sa osvedčila dlhodobá príprava s mentálnou trénerkou. Myslíte si, že by prítomnosť podobného odborníka pomohla aj seniorom?

Odborníci na mentálnu prípravu sú bežnou súčasťou tímov v západných krajinách. Záleží aj na trénerovi, spôsobe jeho práce a zložení realizačného tímu. Tréner Cíger určite má svoje metódy a systém práce, ktorému verí. Každopádne kvalitný športový psychológ alebo mentálny kouč sú schopní pridať dôležité dieliky skladačky smerujúcej k úspešným výkonom.