Denník N

Vojakom dali pervitín, Hitler si miešal kokaín s heroínom. Veľkonemecká ríša bola v totálnom rauši

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Kniha Normana Ohlera Totálny rauš odhaľuje závislosť nacistického Nemecka od pervitínu a iných látok. Dostávali ich vojaci pred blitzkriegom, Hitler si nechával pichať do žíl celý drogový koktejl.

V noci z 10. na 11. mája 1940 milióny príslušníkov nemeckého Wehrmachtu zhltli malú tabletku na povzbudenie a dali sa do pohybu. Práve sa začal najúspešnejší vojenský útok histórie.

Do mesiaca Tretia ríša porazila Benelux a Francúzsko, reálne však o víťazstve v nacistickej metóde bleskovej vojny, blitzkriegu, nerozhodovali týždne, ale prvé dni a noci.

Nemci sa hnali vpred desiatky hodín bez spánku, útočili nepredvídateľne na nečakaných miestach. Oddiel Heinza Guderiana z tankovej brigády von Kliest bojoval s takým elánom, že sa pri tom odtrhol od velenia, na vlastnú päsť prenikol hlboko do francúzskeho územia a tam rozsieval skazu, nehľadiac na zásobovanie, rozkazy či svoj vlastný pud sebazáchovy.

Wehrmacht nemal prevahu nad protivníkom. Mal o celý milión vojakov, 6 divízií, sedemtisíc diel aj pätnásťtisíc tankov menej, čo úplne popieralo pravidlo o trojnásobnej presile útočníka ako nutnej podmienke úspechu pri invázii.

Historici úspech Nemcov vysvetľujú faktorom ich „psychologickej prevahy“. Menej často však hovoria o tom, čo ju navodilo.
Cez deň jedna, v noci dve
Tabletky metamfetamínu, drogy známej ako pervitín, dostal vopred každý vojak od proviantných dôstojníkov. V neuveriteľnom množstve 35 miliónov dávok ju Wehrmacht objednal v Temmlerových chemických závodoch v Berlíne.

Vojsku mala dodať energiu, odvahu a potlačiť spánok. „Vojenský úspech v určitých situáciách rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje prekonanie únavy. K tomu sú k dispozícii povzbudzujúce prostriedky,“ písalo sa v oficiálnej armádnej smernici, ktorá odporúčala brať cez deň jednu a v noci dve tabletky.

Úspech vojsk na pervitíne prekvapil aj Hitlera. On vtedy tvrdé drogy neužíval, generálom neveril a bál sa, že mu vojnu „ukradnú“. Nerozumel raušu vlastnej armády a dopustil sa strategickej chyby. Nezmyselne kázal postup zastaviť a daroval 330-tisícom belgických a francúzskych vojakov čas na evakuáciu cez Lamanšský prieliv do Británie.

V skutočnosti triezva hlava Hitlerovi príliš dlho nevydržala. Posuňme sa v čase k 18. júlu 1943, keď sa stretol s diktátorom Mussolinim vo Ville Gaggia pri talianskom meste Feltre.

Situácia bola vážna. Sovieti porazili Wehrmacht v tankovej bitke pri Kursku a na Sicílii sa začali vyloďovať Spojenci. Taliansky diktátor zvažoval, že Hitlerovi odriekne spojenectvo.

Hitler napokon už ani nevedel, aký kokteil látok mu koluje v krvi. Foto – TASR

Ráno v deň dôležitej schôdzky sa mŕtvolne bledý vodca zvíjal v kŕčoch. Vtedy k nemu prišiel jeho osobný lekár Theodor Morell a pichol mu injekciu. Utišujúca látka eukodal nemeckého výrobcu Merck mala rýchly nástup účinkov, ktoré dvojnásobne prekonávali morfium.

Očití svedkovia a povojnové materiály amerických tajných služieb (hoci mylne hovoriace o účinkoch pervitínu) opisujú čudný prejav priveľmi nabudeného Hitlera, ktorý prekypoval energiou, rečnil bez prestávky tri hodiny a Mussoliniho ani nepustil k slovu.

Podľa nemeckého novinára Normana Ohlera, autora kniha Totálny rauš, v tomto čase Hitler nedostával injekčne len eukodal, ale ďalších osemdesiat látok: vitamíny, steroidy, hormóny, medzi nimi kodeín, pervitín a kokaín.

Kokteil látok v jeho krvi by vysvetľoval čudné zmeny nálad, podozrievavosť, fantazírovanie a návaly optimizmu v situáciách blížiacej sa porážky.

Keď čítate Ohlerovu knihu, miestami sa ošívate, či to nie je iba znôška konšpirácií, ktorá vidí narkotiká za všetkým. Pod vplyvom pervitínu mal byť prezident Emil Hácha, keď podpísal kapituláciu Československa.

Keď Spojenci zatýkali pohlavára nacistov Hermanna Göringa, našli mu v kufríku 24-tisíc tabliet s opiátmi. Metamfetamín ordinovali deťom v Berlíne, aby sa nebáli delostreleckej paľby, keď mesto dobýjali Sovieti. Zahraničné oddelenie nacistickej vojenskej rozviedky predávalo Spojencom heroín a kokaín…

Norman Ohler: Totální rauš. Drogy ve třetí říši. Host. 2016 (Blitzed: Drugs in Nazi Germany)

No akokoľvek bizarne to znie, spisovateľ si nevymýšľa senzácie, všetko to má podložené v historických prameňoch. Norman Ohler sa ako novodobý urbánny výskumník prechádzal opustenými ruinami Temmlerových chemických závodov v juhovýchodnom Berlíne. Podarilo sa mu dostať k písomnej pozostalosti Hitlerovho osobného lekára Theodora Morella rozdelenému medzi mesto Koblenz, Nemecký spolkový archív a Washington. Čítal a lúštil zožltnuté poznámky o prominentnom „pacientovi A“.

Výsledkom je fascinujúca štúdia širokého, systematického zneužívania narkotík v nacistickom Nemecku od vojakov, obyčajných ľudí až po špičky štátu.

 
Chemické dvadsiate roky
Nemecký štát bol drogovou veľmocou už pred nástupom Hitlera. Iné krajiny dovážali prírodné stimulanty, ako je káva a čaj zo zámorských kolónií, Nemecku ten nedostatok kompenzoval rozvinutý farmaceutický priemysel. V 20. rokoch bolo špičkou vo vývoze morfia a heroínu a nemecké firmy Merck, Boehriger a Knoll ovládali 80 percent svetového trhu s kokaínom.

Väčšina ročnej produkcie surového kokaínu z Peru mierila na lodiach do hamburského prístavu. Nie je také prekvapivé, že medzinárodnú dohodu Spoločnosti národov o kontrole alkaloidov podpísalo Nemecko len neochotne a s ratifikáciou štyri roky otáľalo.

Drogy boli vo weimarskej republike dostupné na každom rohu. Patrili k uvoľnenej dekadentnej kultúre, pomáhali unikať z povojnovej depresie, chudoby a inflácie. Podľa Normana Ohlera len v roku 1928 vydali berlínske lekárne až 73 ton morfia a heroínu bez predpisu a 40 percent lekárnikov bolo od morfia závislých.

Už vtedy flámovanie v nočných kluboch v Berlíne lákalo drogových turistov z iných krajín Európy. Táto výstredná drogová kultúra weimarskej medzivojnovej republiky však skončila nástupom nacistov v roku 1933.

Oficiálne nacistická ideológia všetky drogy odmietala. Označovala ich za „židovský jed“. Ideálom doby mal byť pracovitý bezúhonný abstinent a nefajčiar, ktorý sa obetuje národu: tak ako sám vodca, ktorý nepil ani kávu.

Nové zákony v rámci rasovej hygieny prikazovali narkomanov evidovať a posielať na nútené liečenie a neskôr aj do koncentračného tábora či na eutanáziu. V rámci manažmentu zdravia fungovala v každom kraji „pracovná skupina pre boj s drogami“. Táto represia však bola selektívna, inými slovami: nebola droga ako droga.
Oficiálna droga ríše
Pervitín vynašiel na jeseň 1937 hlavný chemik Temmlerových závodov Fritz Hauschildt (ten, ktorý neskôr po vojne šéfoval dopingovému programu športovcov NDR). Inšpirovali ho americkí športovci na olympiáde v Berlíne, ktorí legálne dopovali amfetamín benzedrín.

Chemik prevzal a zdokonalil starší recept japonských chemikov na báze efedrínu. Firma si od vynálezu veľmi veľa sľubovala, dokonca mu podľa vzoru Coca-coly objednala obrovskú reklamnú kampaň. Začiatkom roku 1938 už po celej ríši viseli pútače na všeliek, ktorý dodá zákazníkom sebavedomie, zrýchli ich myslenie, zbystrí pozornosť a dodá im elán a energiu.

Pervitín sa stal rýchlo ľudovou drogou bežnejšou než šálka kávy, užíval ho takmer každý: študenti, telefonistky, sekretárky, noční vrátnici, robotníci, herci, príslušníci SS. Gazdinky návštevám núkali obľúbené pralinky s metamfetamínom.

Nová droga zapadla do dobového optimizmu a ekonomického oživenia Nemecka po dlhoročnom úpadku. „Pervitín umožnil fungovanie jednotlivca v diktatúre. Bol to nacizmus vo forme tabliet,“ píše Norman Ohler.

Takto zdola, spontánne sa nová droga dostala aj do armády. Nebola to zbraň, ktorú by Wehrmacht tajne vyvinul a nasadil v boji. V Nemecku bola taká populárna, že si ju branci brali na vojnu a tam ju neorganizovane užívali. Velenie začalo pervitín testovať neskôr a keď sa účinky osvedčili pri útoku na Poľsko, kázali ho využívať v blitzkriegu.

Pervitín bol označený ako „zásadná látka pre priebeh vojny“ a jeho vedľajšie účinky sa bagatelizovali. Že to nie je zázračná zbraň, ukázalo napadnutie Sovietskeho zväzu, keď stratégia blitzkriegu nefungovala.

Historik cituje 94-ročného pamätníka menom Ottheinz Schultesteinberg nasadeného v Rusku pri Stalingrade: „Pervitín sa proste len tak rozdával. Udržal ma hore, ale častejšie sa stávalo, že som ho nechcel. Vedeli sme, že je návykový, má nežiaduce účinky: psychózy, predráždené nervy, úbytok síl. Vojna v Rusku bola zákopová a tam bol pervitín nanič. Naopak, len vyčerpával.“

V júni 1941 postavili pervitín mimo zákona v samotnom Nemecku, spotreba napriek tomu neklesla, ale stúpla na milión tabliet mesačne. Armádu pred účinkami stimulantu varoval ríšsky zmocnenec pre zdravie Leo Conti, ktorý napísal, že „naši mladí vojaci vyzerajú extrémne zle, ich pleť má popolavý nádych a sú celí strhaní.“

„Wehrmacht si nemôže dovoliť prestať s momentálnym zvyšovaním výkonnosti či odstraňovaním únavy, a to aj za pomoci liečiv“, prišla strohá odpoveď od veliteľov armády.
Narkomanské dúpä
V tom istom čase, ako sa zhoršuje situácia nemeckých vojsk na východe, mení sa aj Hitlerovo správanie a osobnosť. Historici si to doteraz nevedeli uspokojivo vysvetliť.

Vodcov elán z predvojnových prejavov je preč. Hitler sa uzatvára do seba do ústrania betónového bunkra Vlčie dúpä na východe Poľska. Odtiaľ kuje megalomanské plány a vydáva rozhodnutia, ktoré sú očividne čoraz diletantskejšie. K čudným zmenám nálad sa pridáva fyzické chradnutie. Všetkému asistuje jeho osobný lekár s poľnou lekárničkou.

Fascinujúci príbeh Theodora Morella bol doteraz málo známy. Beatles majú pieseň Doctor Robert o súkromnom lekárovi z Londýna, ktorý si klientelu udržiaval tak, že pacientom bez ich vedomia ordinoval návykový efedrín. Dr. Robertom predvojnového Berlína bol Morell.

Tučný lekár s okuliarmi a neškodným výzorom bol oportunista. Do NSDAP nevstúpil z presvedčenia, chcel sa vyhnúť obvineniu, že je Žid.

Klientele z radov berlínskej smotánky ordinoval vitamíny, hormóny a dextrózu. S Hitlerom sa zoznámil na jeseň 1936 na večierku. Keď vodcovi diskrétne vyliečil tráviace problémy, dostal do daru dom, profesúru na univerzite a status jeho osobného lekára. Aby sa cítil fit a udržal na prejavoch vztýčenú pažu, pichal mu Morell dávku vitamínov a hroznový cukor. Hitler naňho nedal dopustiť.

Morell bol pod veľkým tlakom, aby mal vodca stále dobrú náladu a tak k vitamínom pridával hormóny a iné látky, až sa vzťah dvoch mužov menil na zvláštne puto obojstrannej závislosti, ktorá sa nedala ukončiť, len stupňovať. Morell potreboval Hitlera, Hitler Morella. Na cestách sa stávalo, že zvláštny vlak vodcu zastavil, aby mu mohol dať injekciu.

Z dochovaných záznamov o 887 z celkových 1200 lekárskych zákrokov vyplýva, že drogové kokteily s desiatkami prímesí dostával Hitler denne a často injekčne. Od jesene 1941 najmä hormóny, najneskôr od druhej polovice 1943 až štyrikrát do týždňa eukodal (látka s podobnými účinkami ako zmes kokaínu s heroínom ľudovo: speedball).

Hitler si vyvinul polytoxikomániu, závislosť od mnohých látok. Často nemal tušenia, čo dostáva, a ak to vedel, neodmietal ani „židovský jed“ kokaín. Veril, že šnupanie ho neurobí závislým. 1. októbra 1944 na lekára naliehal: „Pozrite sa mi ešte raz do nosa a vstreknite mi tam to kokaínové svinstvo, nech sa konečne zbavím toho tlaku v hlave. Mám toľko práce!“

V pozoruhodnej pohode prežil Hitler atentát 20. júla 1944, keď ho na porade generálov odhodila tlaková vlna o stenu a na krku mal popáleniny druhého stupňa. Podľa zdravotnej dokumentácie prežil bez výraznej ujmy, povzbudzoval ostatných a pomáhal ich ošetrovať. O to väčší šok sa dostavil neskôr podvečer, keď mu prestal účinkovať eukodal.

Morellov vplyv na Hitlera neušiel pozornosti, šéf SS Himmler napriek tomu varovania iných lekárov nevypočul. Postavenie Hitlerovho lekára bolo neotrasiteľné. Napokon, vytriezvenie si ani nikto neželal. Vodca musel pokračovať vo svojom tripe a úteku pred zúfalou skutočnosťou.

„Tento systém založený na klame vôbec nepočítal s vodcom v triezvom stave,“ tvrdí Ohler a rekonštruuje atmosféru Vlčieho dúpäťa, v ktorom sa špičky ríše oddávali svojmu súkromnému raušu pred nevyhnutnou porážkou.

Priebeh vojny kopíroval vodcov stav a ten zase kopíroval kariéru narkomana od prvého opojenia, budovania závislosti až po pád na úplné dno. To prišlo pred Vianocami 1944, keď Spojenci zbombardovali továreň Merck v Darmstadte. Lekárovi vyschol zdroj. Vtedajší stav Adolfa Hitlera v abstinenčnom syndróme opisuje Norman Ohler zo spomienok pamätníkov:

„Teraz sa mu rozpadávala zubná sklovina, vysychala ústna sliznica, vypadávali skazené zuby. Jeho neurotoxínmi poškodený mozog už nedostával nové podnety, a vypol všetky receptory, ktoré mohli transmitery obsadiť – a tak už nepracovalo nič, len sa odvíjali staré bludné slučky. Paranoja, strach z červených pľuzgierikov, zo Židov, z boľševikov.“
Najtemnejšia kapitola histórie
Fascinujúce na Ohlerovej knihe sú jednak fakty a súvislosti, ale najmä to, že o nich doteraz nik takto hlasno nehovoril. Môže za to jednak neprístupný, rozkúskovaný Morellov archív, aj samotný osud Hitlerovho lekára po vojne, ktorého v bavorskom úkryte Američania zajali, v roku 1947 ho však prepustili v Mníchove, kde do roka zomrel. Jedným z mála historických zdrojov bol dobový článok novinárky v New York Times, na ktorý sa časom zabudlo.

Generácie historikov však miatla i nacistická oficiálna koncepcia „boja proti drogám“. S realitou bola v takom rozpore, že si takú absurditu historici nevedeli pripustiť či predstaviť.

Drogy v Tretej ríši boli súčasť systému, nie jeho úchylka a v spoločnosti patrili k modernému fungovaniu vojny. Bolo by však zlé zobrať si z toho také posolstvo, že keby Hitlerovci boli trochu triezvejší, možno, že by zvíťazili.

„Najtemnejšia kapitola našej histórie nezlyhala napríklad preto, že sa bralo veľa návykových látok. Tie len zosilnili to, čo už bolo tak či onak dané,“ uzatvára Norman Ohler knihu, ktorá je bestsellerom v Nemecku.

Teraz najčítanejšie