Kde sa končí kniha, tam sa začína knižný klub. Boli sme sa naň pozrieť

Je utorok, pol siedmej večer a Ingrid Brocková robí posledné prípravy. O pol hodiny by mali prísť členky jej čitateľského klubu. Na stole v bratislavskom byte v Starom Meste čakajú sušené jabĺčka, oriešky a keksy. Byt je veľký a tichý, okná majú výklenky, pod nimi sú kvety a nachystané stoličky pre členky klubu. Manžel ponúka kávu a čaj. Domáci, bylinky sám nazbieral a nasušil. „Máme tu catering, ja som catering,“ víta nás s úsmevom. Na manželkine návštevy sa teší.

„Keď človek číta veľmi dobrú knihu, nevie sa od nej odtrhnúť. Potom ju dočíta a ostane ticho. Chcete sa o nej s niekým porozprávať, chcete dať zo seba emócie, ktore vo vás kniha vyvolá. Toto je na to miesto. Je zaujímavé, že každá si v tej knihe nájde niečo iné,“ hovorí Ingrid Brocková v miestnosti s veľkou knižnicou. Čo číta najradšej? Klasiku a psychologické knihy.

Ingrid Brocková je diplomatka, pracuje na Ministerstve  zahraničných vecí a európskych záležitosti. V minulosti bola riaditeľkou Svetovej banky na Slovensku, neskôr veľvyslankyňou a stálou predstaviteľkou Slovenska pri OECD.

Pri otázke, ktorá kniha z klubu sa jej páčila najviac, sa obzrie do police, do ktorej ukladá všetky knihy, čo za 13 rokov v klube prečítali. „To je ťažké povedať. V pamäti mi veľmi utkvela Máraiova kniha Sviece zhoria do tla. Z knihy urobili aj scenár a dnes ju hrá Slovenské národné divadlo. Boli sa na ňu pozrieť aj členky klubu. Keď prečítame knihu a sfilmujú ju, alebo ju hrajú v divadle, tak sa na to ideme spolu pozrieť. Išli sme tak nedávno  aj do Astorky na Letmý sneh od Pavla Vilikovského, ktorý sme predtým čítali.“

Stáva sa aj to, že sa netrafili a viaceré členky knihu ani nedočítajú. „Spomínam si na jednu, ktorá sa nám nepáčila, neviem už názov, bol to dlhý dejinný viacgeneračný román,“ loví v pamäti Ingrid Brocková.

Založiť klub bol jej nápad. Žila v Spojených štátoch a tam takéto čitateľské kluby boli bežné. Často organizujú podobné aktivity aj manželky diplomatov v rôznych krajinách. Ona sa do žiadneho nezapojila a založila si rovno vlastný. Na začiatku bol zoznam ôsmich kamarátok z rôzneho obdobia života. Pozvala ich na prvé stretnutie. Nie všetkým sa tento nápad páčil.

„Niektoré sa zľakli, že to bude príliš intelektuálne, nechceli sa zapojiť. Obávali sa, že by mali komplexy. Ja som to brala opačne, je to príjemná spoločnosť ľudí, ktorá sa chce o niečom rozprávať,“ hovorí hostiteľka. „Dodnes mi je ľúto, že to dve moje veľmi dobré kamarátky odmietli, zľakli sa, že si nenájdu čas a že to je úlet.“

Niektorí kamaráti sa jej pýtali, či nemá čo robiť, keď sa chce rozprávať o knihách. „Ale keď idú na dovolenku, tak mi napíšu, aby som im odporučila, čo čítať. Aj pred Vianocami známym posielam zoznam knih, ktoré sme čítali, aby vedeli nakúpiť darčeky,“ smeje sa Ingrid Brocková.

Hostiteľka vďaka knižnému klubu číta beletriu. Nebyť klubu, čítala by len Economist, časopisy a dokumenty do práce. Vďaka tejto aktivite si nájde čas aj na beletriu a unikne tak aspoň na chvíľu trampotám bežného života.

Ani vzdialenosť klub nezastavila

Počas trvania klubu pôsobila aj štyri roky v Paríži, ale ani táto vzdialenosť stretnutia neprerušila. Boli menej pravidelné, ale klub prežil. Raz sa vybrali členky aj za ich hostiteľkou do Paríža. Zatiaľ čo sa zhovárame v knižnici, do bytu postupne prichádzajú členky klubu. Manžel Ingrid Brockovej im donesie kávu, čaj, ožíva vrava kamarátok, ktoré sa vyše mesiaca nevideli.

Pred asi dvomi rokmi začali na stretnutia volať aj hostí – spisovateľov, prekladateľov, ľudí, ktorí by o knihe vedeli povedať aj veci zo zákulisia. Keď čítali knihu Konvália, pozvali si autorku Denisu Fulmekovú, inokedy bol zas Pavel Vilikovský , Ján Štrasser, Péter Hunčík, Silvester Lavrík či Zora Bútorová. „Veľký zážitok bol, keď tu bola Denisa Fulmeková,“ spomína členka klubu Oľga Gyarfášová.

„Ja som jej knihu Konvália kúpila mojej mamine, čítal to aj môj otec a celá rodina to rieši,“ pridáva sa Mária Smolárová. Práve ona má dnes úvodný referát ku knihe, ktorú členky čítali. Tentokrát to bolo Opojenie z premeny (Román z pozostalosti) od Stefana Zweiga, ktorá vyšla minulý rok.

Mária Smolárová priniesla fotky jeho dvoch manželiek. „Nikdy nemal nedostatok, nikdy kvôli židovstvu nebol prenasledovaný. Keď mal nastúpiť do prvej svetovej vojny, vybavil si, aby nemusel. Pre neho to bol konflikt a tomu sa vyhýbal,“ hovorí.

Oľga Gyarfášová priniesla článok z Economistu, je o tom, prečo sa  práve teraz Európa vracia k Zweigovi. „Akoby sa teraz zmrákalo, taká analógia na tie 30. roky, kedy Európa bola na pokraji katastrofy. Teraz majú viacerí pocit, že s Európou to ide dole vodou, a hľadajú v Zweigovi všetky paralely a metafory, ktoré sa hodia aj na dnešok,“ zhŕňa sociologička. Do book klubu chodí od jeho začiatku.

Mária Smolárová knihu nedočítala. „Možno to preto našli v pozostalostiach, lebo to nebolo dokončené,“ hovorí Lucia Gvozdiaková. Do book klubu chodí už desať rokov. Najskôr sa tým ani nechválila, nevedela, čo si o tom ľudia budú myslieť. Teraz už o tom hovorí bez zábran.

Členky debatujú ďalej o Zweigovi, chýba im  záver knihy. „Keďže viem, že spáchal samovraždu, veľa vecí v knihe mi naznačuje, že k tomu smeroval,“ hovorí Brocková.

Patrícia je ešte kritickejšia: „On to možno ani neplánoval vydať. V porovnaní s inými jeho knihami bola táto trochu ako červená knižnica. Ja som to vnímala tak, že to je pre neho akoby štúdia, či je človek výsledkom vplyvu svojho aktuálneho prostredia alebo ho viac určuje to prostredie, do ktorého sa narodil. Bola to pre mňa akoby len skica.“

K zaujímavej diskusii o knihe prispieva pestrosť profesií debatujúcich – sedí tu okrem hostiteľky – diplomatky aj sociologička, prekladateľka filozofickej literatúry z nemčiny či informatička. Na začiatku sa viaceré medzi sebou nepoznali, spájalo ich len priateľstvo s Ingrid Brockovou. Aj vekové rozpätie je široké, členky majú od 40 do 60 rokov. „Kto má technické myslenie, inak vyskladá diskusiu, aj si niečo iné všimne,“ hovorí Ingrid Brocková.

Rozhovor o Zweigovi plynie ďalej, hľadá sa spojenie medzi jeho životom a knihou, ktorú čítali. Padajú slová o tom, ako sa v medzivojnovom období nevymedzil voči Hitlerovi.

„Samovražda je tam navrhnutá ako riešenie chudoby, ale on chudobný nebol. Musela to byť veľmi silná viera v Európu, ako on chcel, keď sa kvôli jeho nevyplneniu zabil,“ zamýšľa sa Mária Darmová.

„Možno keby počkal ešte pol roka a začala sa vojna obracať, dopadlo by to inak,“ pridáva sa Mária Smolárová. Zweig zomrel v Brazílii vo februári 1942 nešťastný z toho ako postupujú nacisti, spáchal samovraždu – predávkoval sa liekmi.

„Takéto dilemy mali viacerí nemeckí intelektuáli. Napríklad Jaspers nebol Žid, ale mal manželku Židovku a tak počas vojny mali vždy poruke ampulku s jedom,“ hovorí Patrícia.

Členky diskutujú o postavách, a zhodujú sa, že vyslovene pozitívnu nenašli.

Rôznorodé zloženie klubu zaručuje rôznorodý výber kníh. Vždy sa na nich dohodnú spoločne. „Máme len jednu podmienku, aby bola v predaji. Raz sme si dali na čítanie knihu Sándora Máraia, ktorá sa nedala kúpiť. Manžel jednej členky nám ju potom kopíroval, aby sme si to mohli prečítať,“ spomína Brocková.

A tak už čítali klasiku, slovenské aj zahraničné knihy, sci-fi aj škandinávske detektívky. Nebránia sa ani bestsellerom, čítali takto napríklad aj Dievča vo vlaku. „Niekedy si povieme, že chceme čítať niečo pekné, a vyberieme si ľahšiu knihu alebo klasiku. Človek tak unikne negatívnym informáciám, ktoré sa na nás valia.“ Na ďalší klub sa zhodli na knihe Bezbožná ulička od Mariny Stepnovej. Navrhla ju Patrícia.

Do „nepovinnej“ literatúry zaradili knihy od Amosa Oza aj Matúša Burčíka, či knihu Nedeľné šachy s Tisom od Silvestra Lavríka, ktorá je nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera. Často sa práve touto cenou inšpirujú. Končí diskusia o knihách a rozhovor plynulo prejde do výmeny názorov o filmoch či divadle, ktoré videli, dávajú si tipy, hovoria o aktuálnych udalostiach. Po troch hodinách sa rozchádzame, von je už tma.

Aj mimo obývačky

Goetheho inštitút v Bratislave je príkladom iného, inštitucionálneho konceptu čitateľského klubu. Organizuje ho každý mesiac Lucia Lichá. „Nebol to môj nápad, osem či desať rokov skôr moja bývalá kolegyňa, ktorá bola šéfredaktorka vydavateľstva Ikar, usporiadala čitateľský klub.“ Inšpirovala sa v Británii.

Lichá v Ikare pracovala a pridala sa k nim. Išlo o totožný formát ako u Ingrid Brockovej, ľudia sa stretávali v obývačke, kde o knihách diskutovali pri káve, koláčikoch a v papučiach. Potom na pár rokov klub ustal. Lichej chýbal a tak ho obnovila. Dnes majú 12 členov, pôvodní sú asi traja. Sú tam aj ľudia, ktorých Lichá nepozná. Prísť môže hocikto, napríklad zavolá jeden člen svojho známeho, ktorého iní členovia nepoznajú. 

Traja členovia sú z knižnej brandže, napríklad spisovateľ Peter Krištúfek. Chodia tam aj ľudia z diplomacie, najmä z ministerstva zahraničných vecí, bankoví analytici, žena v domácnosti, právnička. Lichá je dnes na voľnej nohe, venuje sa knihám, predtým pracovala v pedagogickom vydavateľstve. „Keby to bol klub literárnych kritikov alebo ľudí, ktorí pracujú vo vydavateľstvách, nemalo by to tú šťavu ako teraz,“ hovorí Lichá. Vekové rozpätie členov je od tridsať rokov po dôchodkový vek.

Ako to pri ich debatách vyzerá? Často majú na knihu rôzne názory a v dobrom sa pohádajú. Napríklad dielo Lumpen románik od Roberta Bolaña bola kniha, ktorá vyvolala rozpaky a členovia ju vnímali výrazne inak. „Niektorí ju nezvládli dočítať, aj keď mala len 80 strán. Na tejto knihe sme sa asi najviac nezhodli, ale mne sa páčila,“ spomína Lichá.

Stretávajú sa každý posledný štvrtok v mesiaci o 19. hodine a hodinu až dve hovoria o knihe, ktorú prečítali. Takto to je už dva roky. „Potom ideme na víno do mesta, je to neformálne a úplne otvorené,“ hovorí zakladateľka. Je to knižný klub, často však príde reč aj na politiku či kultúru.

Ak niekto nedočíta knihu, neznamená to, že nemôže prísť. „Napríklad prečíta len prvú kapitolu a povie, že to je celé zle a vôbec sa to autorovi nepodarilo,“ vysvetľuje šéfka klubu. Po diskusii sa podľa nej často stáva, že sa ku knihe vrátia aj tí, čo ju nedočítali. Aj Lichá má knihu, ktorú nedočítala – Medzerový plod od Veronika Šikulovej, teda dielo, ktoré si odnieslo cenu Anasoft litera. „Nevedela som sa do toho dostať, dala som šancu polovicu knihy, ale nešlo to.“

Členovia klubu čítajú veľa, okrem „domácej úlohy“, ako o zadaných knihách hovorí Lichá, stíhajú často aj iné tituly. V apríli mali viac času, tak čítali dlhšiu knihu   S.N.U.F.F Viktora Pelevina. Dlhšia kniha má 400 až 500 strán, bežne majú knihy do 200 strán. Zatiaľ nečítali žiadne sci-fi, literatúru faktu, poéziu ani fantasy. Lichá by chcela presadiť reportáže z Absyntu, zatiaľ ju prehlasovali.

A čo to Lichej dáva? „Vytrhnutie z reality a zo stereotypu.“ Je to pre ňu príjemné stretnutie, pre mnohých je to dôvod, že začnú čítať, mnohí objavili nových autorov, o ktorých nevedeli. „Máme jedného člena, ktorý si napríklad pripravil ku knihe materiály, a z mesta, kde sa to odohrávalo, nám urobil street view prehliadku. Mal k tomu CD so španielskou hudbou.“ Referát na začiatku však nemajú.

Lichá číta veľa aj bez čitateľského klubu. Bežne stihne aj tri či štyri knihy mesačne. Najväčší problém je nájsť si čas, človek podľa nej musí byť trochu egoista, aby si vyhradil čas na čítanie. Aj napriek tomu, že číta veľa, vďaka klubu viac spoznala slovenskú literatúru, medzi najväčšie objavy v klube patria Peter Bilý a Balla.

A ako motivovať ľudí, aby čítali? „S tým bojujem často. Snažím sa ľuďom vysvetliť, o aké dobrodružstvá prichádzajú. Ale väčšinou človek, ktorý nikdy nečítal, nie je zvedavý. A keď nie je zvedavý, tak ho človek ťažko presvedčí, aby čítal.“

Lichá má sen, že raz urobí čitateľský klub pre deti. Aby sa deti naučili čítať. „To ma dosť frustruje. Na mojom 12-ročnom synovcovi vidím, že kedysi čítal, ale teraz prestal. Trochu podozrievam aj školu, aj keď ho neospravedlňujem,“ hovorí. Deti dnes podľa nej často nerozumejú tomu, čo čítajú, a potom ich to ku knihám neťahá. To potvrdzujú aj výsledky rôznych testovaní, že čitateľská gramotnosť je u nás na nízkej úrovni.

Martinusu to nevyšlo

O knižný klub sa pred piatimi rokmi snažilo aj kníhkupectvo Martinus. Organizovali ich v Bratislave, Nitre a Žiline. „Ľudí sme vyzvali cez článok na našom blogu a zároveň sme ich pozývali cez Facebook eventy a plagáty priamo v kníhkupectvách,“ opisuje snahu Jana Šlinská. Ani na jednom mieste však nebol veľký záujem. Do Bratislavy a Nitry prišlo pár ľudí, ale do Žiliny nik. „Doteraz nevieme, čím presne to bolo, či sme netrafili tému, čas, obdobie alebo sme podcenili propagáciu,“ hovorí Šlinská.

Ako prvú knihu vybrali Kto chytá v žite, predpokladali, že väčšina ľudí ju bude mať prečítanú a bude sa o čom baviť. V Nitre to poňali všeobecnejšie a rozprávali sa o obľúbených knihách. „Neskôr sme to vyhodnotili ako aktivitu, ktorá nemá úplne očakávané výsledky, a skúsili sme to inak,“ dodáva. Majú napríklad Knihobežníka alebo Tolkien Reading Day, kde sa stretnú fanúšikovia Tolkiena a čítajú si z jeho kníh.

Lichá, ktorá organizuje svoj vlastný klub, sa neúspechu v Martinuse nečuduje. „Nemyslím si, že book klub je realizovateľný vo veľkom verejnom priestore. Ide o svojim spôsobom intímne stretnutie. Knihy a myšlienky sú často intenzívne, a atmosféra kníhkupectva na to nie je prispôsobená.“