utorok

Ani zlých opatrovateliek už nie je dosť, za tie peniaze to nebudú robiť ani Ukrajinky

Bývalá ministerka Helena Woleková hovorí o tom, ako fungujú služby pre chorých a starých. Niekoľko sto obcí neponúka svojim seniorom či zdravotne ťažko postihnutým žiadne služby. Na Slovensku sú zariadenia, kde býva aj viac ako 300 ľudí a často sa v nich porušujú ľudské práva.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Helena Woleková je odborníčka na sociálne služby, v prvej ponovembrovej vláde bola ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny. Do rozhovoru vstupuje aj Mária Machajdíková, ktorá s ňou pracuje v Socii a s INESS pripravovala analýzu financovania sociálnych služieb na Slovensku. Dočítate sa:

  • Ktoré služby sa u nás poskytujú najhoršie.
  • Prečo sa v niektorých zariadeniach porušujú ľudské práva.
  • Aké problémy majú sociálne služby a ako sa financujú.
  • Prečo chýbajú opatrovateľky a či by pomohli Ukrajinky alebo Srbky.
  • Koľko ľudí čaká na pobytovú službu.
  • Ako sa bývalej ministerke žije s Parkinsonom.
  • Ako sme pripravení na starnutie obyvateľstva.

Ktoré sociálne služby sú dnes u nás poskytované najhoršie?

Opatrovateľská služba. Dopĺňajú sa tam dva podporné nástroje – opatrovanie rodinnými príslušníkmi, ktorí dostávajú príspevok zo štátnych peňazí a opatrovateľská služba, ktorú by mali platiť obce a mestá. A tým, že obce a mestá neplatia, narastá počet ľudí, ktorí sú odkázaní na príspevok pri opatrovaní, ktorý vypláca úrad práce. Mestá a obce takmer vždy postrčia rodinných príslušníkov: „Choďte si pýtať príspevok z úradu práce.“ Ale ten príspevok je nízky a nestačí na to, aby kompenzoval náklady, ktoré má človek, keď prestane chodiť do práce a začne opatrovať.

Koľko dostane?

Okolo 230 eur. Uvažuje sa o jeho zvyšovaní pri najťažších prípadoch až na výšku minimálnej mzdy. Vtedy by sa mohlo stať, že sa rodinné opatrovanie rozšíri, a nebol by taký tlak na umiestnenie v zariadení.

V minulosti mnoho rodín doopatrovalo svojich seniorov doma. Prečo to dnes tak nie je?

Jedna vec je finančná, príspevky sú veľmi nízke. Druhá sú práve služby, ktoré by rodine mohli pomôcť, keď potrebuje voľno. V zákone máme odľahčovaciu službu, ale takmer sa nevyužíva, ľudia o nej nevedia alebo nie sú schopní pripraviť rodiča na zmenu. (Je to služba pre ľudí, ktorí opatrujú zdravotne ťažko postihnutého. Odľahčovacia služba má opatrovníka na čas nahradiť – na 24 hodín, najviac na 30 dní v roku. Cieľom je umožniť človeku, ktorý niekoho opatruje, aby si oddýchol, poznámka redakcie). Mnohí seniori nechcú ísť na prechodný pobyt, lebo sa boja, že už sa domov nevrátia. Často neprijmú ani opatrovateľku z obecného úradu. Ak by sa mestá a obce viac snažili, tak by sa odľahčovacia služba mohla rozbehnúť najmä v rodinách s deťmi, ktoré majú postihnutie. Tí si tiež potrebujú oddýchnuť. Ale najviac by to potrebovali asi ľudia, ktorí opatrujú ľudí s Alzheimerovou chorobou. Tam je potrebný 24-hodinový dohľad.

Pomáha dnes štát rodinám, ktoré opatrujú rodiča alebo dieťa s postihnutím?

Nepomáha. Nerozmýšľa nad tým, čo potrebujú. Okrem opatrovateľskej služby, čo je sociálna služba, potrebujú aj ošetrovateľskú, a to sú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo patria pod zdravotníctvo. Aby to domáci opatrovatelia zvládli, potrebujú pravidelnú kontrolu ošetrovateľky u nich doma, aby im poradila, ako narábať s ťažko chorým starším človekom, akú stravu mu dávať, aké pomôcky si môžu vybaviť. Jeho zdravotný stav sa môže významne meniť. Nestačí, aby sestra prišla raz. Už pár rokov hovoríme o dlhodobej sociálno-zdravotnej starostlivosti, ale nedarí sa nám prekročiť hranice rezortov. Je to hit v celom svete, hovoria o tom všetci aj vo Svetovej zdravotníckej organizácii, overujú rôzne modely, len my sme sa nepohli od čias ministra Zajaca ani o jediný krok.

Ktorá obec poskytuje najlepšie sociálne služby?

Banská Bystrica je veľmi nadštandardná, lebo roky na tom systematicky pracuje. Prispôsobujú svoje služby potrebám obyvateľov – keď majú zariadenie, kde poskytujú služby, o ktoré nie je záujem, zmenia ich. Majú relatívne vysoký podiel sociálnych výdavkov v rozpočte (okolo 7 percent) a ľudia sú spokojní, lebo dostanú službu, ktorú potrebujú.

Machajdíková: Majú aj širokú paletu služieb, pre rôzne cieľové skupiny a robia aj služby, ktoré im priamo nevyplývajú zo zákona. Iný prístup vidieť aj pri príprave komunitného plánu – spolupracujú na ňom s organizáciami, poskytovateľmi, prijímateľmi a v tomto procese zistia, čo potrebujú.

Ktoré obce riešia sociálne služby najhoršie?

Niekoľko sto obcí nemá žiadnu službu. Obce, ktoré majú do 8-tisíc obyvateľov, neposkytujú služby, alebo ich poskytujú len minimálne.

Čo robia seniori alebo ich rodiny v takýchto obciach?

Veľa možností nemajú. Buď sa postarajú sami, alebo dajú odkázaného človeka do zariadenia v inej obci.

Predstava pobytových zariadení je často taká, že sa tam chorí seniori nemajú dobre. Že s nimi nechodia von, často ich nenakŕmia. Je táto predstava pravdivá?

Machajdíková: Nechceme krivdiť zamestnancom, lebo niekedy im systém neumožňuje fungovať inak. Ak máte v nočnej službe pre tridsiatich ľudí s Alzheimerom jednu sestru, tak nemôže individuálne každého uložiť do postele, prečítať mu, porozprávať sa s ním, skontrolovať, či urobil všetko, čo mal. Systém tak, ako je nastavený, im to fyzicky neumožňuje. Sú zariadenia, v ktorých sa nedodržiavajú ľudské práva.

Woleková: Sú veľké rozdiely medzi poskytovateľmi služieb. Neverejné zariadenia majú veľmi málo peňazí a potom nemajú na kvalifikovaný personál. Zákon hovorí, koľko klientov by malo byť na jedného zamestnanca. Niektoré zariadenia vedia, že ledva prežijú z toho, čo dostanú, a tak úplne rezignovali na to, aby zlepšovali svoje služby. Úplne sa zabrzdil rozvoj nových služieb. Len väčšie organizácie, ako sú košická či prešovská diecézna charita,  môžu rásť, ale ani tie často nemajú dosť síl a peňazí. Menšie zariadenia sa snažia svoje slabé stránky vyvážiť vyššou mierou empatie zamestnancov. Pri niekoľkých stovkách sa to nedá.

Helena Woleková (71)

je riaditeľka nadácie SOCIA, ktorá poskytuje finančnú pomoc pri vytváraní nových sociálnych služieb a presadzuje legislatívu, ktorá podporuje aktivity neziskových organizácií v tejto oblasti. Je bývalá politička, po 1989 bola vo VPN a neskôr ODÚ-VPN. V rokoch 1991 až 1992 bola ministerkou práce a sociálnych vecí.

Maria Machajdíková (40)

študovala na FFUK v Bratislave históriu a kultúrnu antropológiu. V sociálnej oblasti pracuje od roku 2008.

Koľko je dnes klientov na jedného zamestnanca?

Machajdíková: Zákon hovorí o maximálnych počtoch klientov na zamestnanca, ale do týchto zamestnancov sa rátajú aj upratovačky a údržba. V zariadení pre seniorov je to 2,3 prijímateľa na zamestnanca, ale keď hovoríme o 24-hodinovej službe, potrebujete mať dvoch až troch ľudí na jeden deň na jednu pozíciu. Na 2,3 klienta tak potrebujete 3 ľudí, ale peniaze dostanete len na jedného. Ministerstvo práce má odbor dohľadu a v máji minulého roku prezentovali zistenia, ako sa v zariadeniach dodržiavajú ľudské práva.

Na čo prišli?

Machajdíková: Že ich v zariadeniach často porušujú – určujú hodiny na vychádzku, obmedzujú návštevy, zakazujú im sledovať televíziu po desiatej večer,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126496 z vás dostáva správy e-mailom