Denník N

Myslel som si, že by na môj protest nikto neprišiel, a zrazu prišli Dávid s Karolínou

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vysokoškolák Róbert Martin Hudec sa pridal k stredoškolákom Dávidovi Strakovi a Karolíne Farskej a organizujú spolu ďalší protikorupčný pochod. Hovorí o frustrácii z kauzy Bašternák, aj o tom, že prví politici, ktorých registruje, sú Mikuláš Dzurinda a Vladimír Mečiar – z počítačovej hry.

Prečo ste sa stali debatérom?

Jeden môj kamarát zistil, že existuje takáto aktivita. Zapáčilo sa nám to a povedali sme si, že to vyskúšame.

Vyhrali ste už aj nejakú súťaž?

Na strednej škole nie, až teraz sa mi podarilo získať ocenenie najlepšieho rečníka na vysokoškolskom turnaji v Brne, aj keď ako tím sme vypadli už v semifinále. Môj spoludebatér Adam Dobrota skončil na druhom mieste a za môj úspech vďačím aj jeho schopnostiam.

O čom ste rečnili?

Bolo to viac téz. Funguje to tak, že súťažia štyri dvojčlenné tímy, ktoré si vylosujú svoje pozície – buď vládu alebo opozíciu, teda súhlas alebo nesúhlas s tézou a následne sa vyhlási téza. Môže to byť o politike, ekonomike, môže to byť aj abstraktné. Na turnaji, kde sme boli, sme debatovali o tom, či by mala zostať povolená anonymita na internete, na sociálnych sieťach. Druhá téma bola napríklad o fiktívnej situácii na neznámej planéte. Boli sme posádka vesmírnej lode, ktorá videla, že na planéte sa schyľuje k holokaustu. Téza bola, či má naša posádka zakročiť alebo nie. Podobných téz o intervenciách v konkrétnych krajinách už bolo veľa, táto sa mi páčila, že bola abstraktná a nesústredila sa na to, o akú krajinu ide, ale na princípy toho, či je správne zakročiť alebo ich nechať si to vyriešiť samých.

Róbert Martin Hudec (23)

Jeden zo štyroch členov petičného výboru študentov, ktorí spolu s organizátormi Veľkého protikorupčného pochodu žiadajú odvolanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka z funkcie. Narodil sa v roku 1994 v Bratislave. Študoval na Gymnáziu Matky Alexie, je tretiak na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského, kde dokončuje bakalárku na tému populizmus v kampaniach politických strán na Facebooku. Je debatérom a krátko stážoval v prezidentskej kancelárii. 

Ktorú pozíciu ste mali obhajovať?

My sme boli na strane, že treba zakročiť. Padali argumenty o morálnej zodpovednosti, kedy vzniká, či od momentu, keď zakročíme, alebo už keď len niečo také vidíme, či im neublížime, ak zakročíme a podobne.

Kedy podľa vás vzniká morálna zodpovednosť?

Keď vidíme, že sa dejú veci, ktoré sú neprípustné. Keď sa útočí na civilné obyvateľstvo, tak si myslím, že máme zodpovednosť zakročiť, ak zakročiť vieme. Zároveň si myslím, že zodpovednosť za danú krajinu trvá dovtedy, kým sa nedostane do stabilného stavu a treba jej pomôcť sa spamätať z dôsledkov vojny.

Ktorého politika ako prvého registrujete vo svojej pamäti?

Úplne prví, ktorých som si všimol, boli Dzurinda a Mečiar. Existovala taká flashová počítačová hra, ktorú som hrával ako dieťa. Bola o tom, že babičky chodili hádzať do urien volebné lístky. Mečiar tie hlasy zbieral a vy ste boli akože Dzurinda a babičky ste mali odstreľovať. Vtedy som si myslel, že Mečiar je ten dobrý, lebo odstreľovanie babičiek som považoval za niečo zlé. Potom som sa doma dozvedel, že Mečiar zďaleka nie je ten dobrý, hoci v tej hre to tak pôsobilo. Neskôr si matne pamätám, ako som bol s rodinou na varení gulášu SDKÚ. Mal som desať, keď boli oslavy vstupu do NATO, do EÚ, na ktorých sme tiež boli. Keď som nastúpil na strednú školu, tak som sa o týchto veciach začal viac rozprávať s kamarátmi a viac o nich rozmýšľať. To bolo v roku 2010.

Takže prvá premiérka, ktorú si pamätáte, je Iveta Radičová?

Viac menej áno, aj na základe nálad v mojom okolí som sa tešil, že už nebude Ficova vláda. Možno tým, že som vyrastal v Bratislave, tak v mojom okolí všetci chválili vlády Dzurindu. Aj keď nebolo všetko ideálne, bralo sa to tak, že krajinu niekam posúvali. Keď padla Radičovej vláda, tak sme sa s kamarátmi dosť veľa a zásadovo hádali, či za to môže Sulík alebo Radičová, to sme mali už takmer osemnásť.

Kto za to mohol podľa vás?

V tom čase som to vnímal tak, že tým, že premiérka spojila hlasovanie v obidvoch veciach, tak za to mohla ona a Sulík je jediný, kto dodržal predvolebný sľub. Keby sa také niečo dialo dnes, neviem, ako by som to zhodnotil.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo ste sa rozhodli ísť na Fakultu sociálnych a ekonomických vied?

Vedel som, že chcem ostať na Slovensku, v Bratislave. Bral som to tak, že tu mám zázemie, väčšinu kamarátov a mal som tu vtedy aj priateľku. Neskôr som už bol aj na Erasme a možno pôjdem na ďalší, no viem, že chcem zostať doma. Vždy ma zaujímali medzinárodné vzťahy, politika, maturoval som z náuky o spoločnosti a dejepisu, zvažoval som politológiu alebo aj právo. Na právo som si nestihol podať prihlášky a asi som tam ani veľmi nechcel ísť, tak som sa napokon rozhodol pre európske štúdiá. Hlavne preto, že väčšina študijného programu je v angličtine.

Kto vás učí?

Na fakulte je veľa zaujímavých ľudí, známi sú napríklad Oľga Gyarfášová alebo Andrej Findor. Učí ma aj Tomáš Profant, ktorý má úplne iné názory, ako mám ja, a baví ma dostávať aj iný pohľad na vec. Na škole je aj Pavol Hardoš, ktorý má zatiaľ neučí, ale rád by som mal nejaký predmet aj s ním.

Ste na stáži v prezidentskej kancelárii. Prečo ?

Chcel som ísť niekde stážovať a vedel som, že oni stážistov berú. Na ich odbore vnútornej politiky, kde som bol, sa vystrieda ročne desať až dvanásť ľudí, bol tam aj môj spolužiak, ktorý si to pochvaľoval. Tak som poslal životopis, motivačný list a oni sa rozhodli, že môžem v apríli nastúpiť. Písal som podklady, robil rešerše, hľadal články z novín. Keďže som sa rozhodol, že pôjdem do petičného výboru, tak som v prezidentskej kancelárii v stredu stáž prerušil, aby som sa mohol tomuto venovať naplno. Musím tiež dokončiť bakalárku.

V roku 2016 ste prvýkrát volili do parlamentných volieb. Ako ste sa rozhodovali?

Dosť som sa trápil, rozhodnutie padlo až ráno v deň volieb. V niektorých stranách mi prekážali výroky politikov, samotní ľudia, na druhej strane som tam videl ľudí, ktorí mi boli sympatickí a ktorých prácu si vážim, a niekedy sa to vo mne úplne bilo, vylučovalo, až nakoniec som rozmýšľal medzi dvoma alternatívami a nejako som sa rozhodol.

Ste spokojný s tým, ako ste volili?

Nakoniec som možno aj rád, ale nie je to tak, že som absolútne spokojný.

Prečo ste sa rozhodli verejne zapojiť do protestu?

Prišlo to náhle, nemal som ani čas to oznámiť doma. Vždy sa mi páčilo, keď sú študenti alebo aj ľudia aktívni, keď sa ozývajú. Bol som na polročnom študijnom pobyte cez Erasmus vo Fínsku a študenti tam fungovali na úplne inom princípe.

Ako to tam vyzeralo? 

Zažil som tam voľby do akademických senátov. U nás majú niektoré fakulty jedného kandidáta, ktorý to vyhrá s desiatimi hlasmi. Nakoniec ani ja som sa nikdy neprihlásil a dokonca som ani nikdy nevolil. V Helsinkách boli stovky kandidátov, zgrupovali sa do rôznych frakcií a volil každý člen študentskej únie, v ktorej som aj ja zaregistrovaný, a aj mňa prosili o hlas. My napríklad máme debatný spolok na Univerzite Komenského, ale samotných spolkov je u nás dosť málo. V Helsinkách bol skoro každý študent členom nejakého spolku. V tomto zaostávame a aj preto som si povedal, že do toho pôjdem.

Nechceli ste niečo zorganizovať sami?

Veľakrát som už v minulosti rozmýšľal nad tým, či niečo neurobiť. Vždy som si povedal, že kto by ma počúval. Už počas protestov Bonaparte. Nebol som úplne stotožnený s tým, že to organizovali politici. Nakoniec aj oni na protestoch hovorili, že by boli radi, keby to boli občianske protesty. Ja som si vtedy hovoril, že kto by mi tam prišiel, keby som to robil ako občan. Zrazu prídu Dávid a Karolína, stredoškoláci, spravia si udalosť na Facebooku a prídu im tisíce ľudí. Ja im tlieskam. To je pre mňa príklad, že niekto, kto možno ani nevedel, kam presne smeruje, dokázal svojim odhodlaním a úsilím to, že prišli tisíce. Ich protest vo mne zachoval pozitívny dojem. Keď som to videl a videl som, že chcú pokračovať, tak sme im ako vysokoškoláci ponúkli pomoc. Oni sú dvaja super aktívni ľudia, veľmi si to vážim. V ich veku som ani zďaleka nemal o veciach taký prehľad a nebol som taký občiansky aktívny. Majú môj rešpekt, uznanie a chcem byť pri tom.

Je pravda, že vy vysokoškoláci už v oblekoch a košeliach vyzeráte serióznejšie.

Uvedomil som si, že sme boli naozaj vyobliekaní. Niektorí chalani prišli rovno z kancelárií a nestihli sme sa prezliecť. Nechodíme takto vždy, ale je fakt, že študenti práva už majú návyk nosiť tieto veci. Konkrétne aj ja sa tak rád obliekam, aj keď nie som právnik, ale určite nechceme pôsobiť ako klub košielkarov.

Boli ste na všetkých protestoch pred Bonapartom?

Bol. Už vtedy ma hnevali všetky veci, ktoré ma hnevajú aj teraz. Vypukla kauza Bašternák, Rybanič zistil, čo nemal, bol som nahnevaný, frustrovaný a nechcel som mať podozrivého ministra vnútra. Tak som tam chodil a vyjadroval svoj názor. Na prvom proteste som stál vpredu, a keď sa šla spievať hymna na záver, tak organizátori vyzvali ľudí, aby prišli k nim hore spievať na pódium. Ja som išiel.

Pred posledným protestom vytiahol anonymný bloger na jedného študenta fotografiu s Igorom Matovičom. Aj vy ste sa s ním fotili?

Bol som rád, že tie protesty sú a vôbec pre mňa nebolo dôležité, kto ich organizuje. Nešiel som tam sympatizovať s politikmi, bol som však rád, že niekto toto robí a že môžem vyjadriť svoj nesúhlas s tým, čo sa deje. Ale aby som povedal všetko, tak ja sa s kamarátmi venujem historickej rekonštrukcii. Máme rôzne kostýmy a uniformy od antiky až po 20. storočie. Zrazu kamarátovi napadlo, že by sme tam mohli ísť v koloniálnych kostýmoch a k tomu sme si zobrali transparent Banánová republika. Chceli sme tým zábavne poukázať na to, že táto krajina nesmeruje tam, kam by mala a že to tu naozaj niekedy vyzerá ako v banánovej republike.

Róbert Martin Hudec v kostýme na proteste v Trnave. Foto – Nikita Slovák

Čo to znamená, že sa venujete historickej rekonštrukcii?

Existuje skupina nadšencov, ktorá sa venuje rekonštrukcii historických bitiek, bojov, odohrávaniu sa dobového života. Venoval som sa tomu hlavne na strednej škole.

A máte teda fotografie s Matovičom?

Určite áno. Aj jemu sa páčili naše kostýmy, takže sme sa odfotili, viacerí ľudia sa s nami fotili. Ale pre nás osoby politikov neboli dôležité. V našom tíme sú aj koaliční voliči, nielen opoziční, konzervatívni, aj liberálni. Toto nie je opozičná akcia. Sme študenti, ktorí si myslia, že konkrétni ľudia by nemali zastávať svoje funkcie. Špeciálny prokurátor mal 61 prípadov za posledných osem rokov a za ten čas nepodal ani jednu obžalobu. To nie sú slová Matoviča, ale ministerky spravodlivosti pani Žitňanskej, že tu už neplatí ani len teória pravdepodobnosti. Kaliňáka kritizovala rovnako. My nejdeme proti nemu osobne, ale ak je z niečoho podozrivý, potom, čo sa poriadne nevyšetrila kauza Bašternák, tak vidíme problém v tom, že je vo svojej funkcii. Ako sa to vôbec celé môže slobodne vyšetriť? Nie je to o podpore žiadnej strany.

Špeciálny prokurátor Kováčik povedal, že nemôže zo svojej funkcie odísť kvôli politickému nátlaku a považuje vás za zmanipulovaných, ktorí čerpajú informácie len jednostranne z médií.

Čo je účelové na tom, že za osem rokov nepodal ani jednu obžalobu? Navyše tieto informácie o sebe nechcel dlho sprístupniť verejnosti. Nevieme takejto osobe veriť a máme o nej pochybnosti. K účelovosti médií môžem povedať, že ich sledujeme viacero. Kováčik mal u seba kľúčové kauzy – Bašternák, Gorila, hlas podobný hlasu Roberta Fica. Ich nevyšetrenie v nás vzbudzuje veľkú nedôveru. My chápeme korupciu tak, že nie je fajn dať úplatok lekárovi, odpisovať DPH, presviedčať policajtov, aby nám za „nevšimné“ odpustili pokutu. Ako to však môžeme chcieť od bežných ľudí, keď vidíme, že sa nič nevyšetruje v najvyšších kruhoch? My nejdeme hlásať, kto má ísť do basy, ale ak sa máme rozprávať o tom ako zmeniť mentalitu ľudí, tak najprv by malo byť vidieť, že sa to mení hore.

Myslíte si, že na druhý protest 5. júna príde viac ľudí?

Verím, že viac, že prídu aj tí, čo mali pri prvom pochode ešte nejaké pochybnosti a že to bude mať dobrú účasť.

Ako ste na tom s podpismi pod petíciu?

Prvýkrát začneme zbierať podpisy v piatok na bratislavskom majálese, budeme tam aj s dobrovoľníkmi v červených tričkách. Za prvých 24 hodín si ľudia stiahli z internetu 2-tisíc petičných hárkov. Na jeden hárok sa zmestí 25 podpisov. Ak by to každý naozaj vyplnil naplno, zohnal toľko podpisov a poslal nám to, tak už máme 50-tisíc podpisov (smiech).

Protikorupčný pochod

Teraz najčítanejšie