Denník N

Marta so sestrou prežili koncentrák aj pochod smrti, domov išli cez zbombardované Drážďany

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

27. januára si pripomíname deň oslobodenia nemeckého vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, do ktorého počas vojny deportovali približne dva a pol milióna ľudí. Viac ako milión z nich zavraždili priamo tam. Osvienčim prežila Marta Szilárdová so sestrou a bratom, zvyšok rodiny sa nevrátil.

Narodenie Marty Szilárdovej bolo v roku 1923 radostnou udalosťou. Dva a pol roka po nej prišiel na svet jej brat Fridrich a o rovnako dlhú dobu od jeho narodenia do rodiny privítali sestru Brigitu.

V celých Leviciach, ich rodnom meste, žilo len veľmi málo ortodoxných židov. „Ak tam bolo päť pobožných rodín, tak veľa poviem, lebo to bola taká skutočne moderná obec.“

Ako sama pani Marta povedala, jej rodina bola jednou z tých, ktoré nedodržiavali striktne všetko, ale svätili len zopár sviatkov.

 
Od 3. do 16. mája môžete za Post Bellum hlasovať v rámci Ceny verejnosti Nadácie Orange. Podporte dobrú vec.

Maďarské Levice a deportácia

V roku 1938 boli Levice pripojené k Maďarsku. Odrazu si museli zvykať na neustále obklopenie strážami z troch strán. Maďari ich „nemali radi, lebo vždy hovorili, že buta Toth – sprostí Slováci“.

Situácia židovských rodín od tohto momentu nebola ani trochu priaznivá. Zhoršili sa im životné podmienky, potraviny sa predávali len na kupóny a stravné lístky.

„Ako Židia sme dostali len tie na základné potraviny. Napríklad topánky sa dali dostať s gumenou podrážkou, ale tie s pravou kožou, s koženou podrážkou, tie boli na poukážky.“

Nemohli si kúpiť nič navyše, nič, čo súrne potrebovali, nič kvalitnejšie.

Medzičasom sa Marta zosobášila so Štefanom Szilárdom. Čoskoro sa však začali deportácie a jej manžela odviedli do „pracovného“ tábora.

Brata zdanlivo zobrali na „predvojenské cvičenie“. „Potom prišiel domov, posledný z nás, neviem, v ktorom roku. Už ani neviem, ako sa volal tábor, v ktorom bol. Ale dlho ležal v nemocnici. Potom ho pustili domov, povedal, že tu neostane, toľko utrpenia, toľko sklamaní, že neostane. Neviem, kde organizovali pre mládež cestu do Izraela, vlastne v tom čase do Palestíny. Tak tam odišiel, zostal tam aj zomrel.“

Ani po presunutí do geta nikto z nich netušil, kam deportovaný človek poputuje a čo sa s ním udeje. V roku 1944 to však Marta, jej rodičia a sestra zistili.

„Ešte vo vagóne môj otec chudák povedal: ‚Neviem, čo na nás čaká, ale keď sa zachránim, keď budeme živí, v Leviciach sa stretneme!‘ To boli jeho slová.“

Poslednýkrát Marta so sestrou videli rodičov pri výstupe z vlaku v Osvienčime. Rozdeľovali ich do radov a práve oni sa dostali do jedného z tých, ktorý viedol do plynovej komory. Rovnaký osud malo veľa mladých žien, ktoré na rukách držali svoje malé deti.

Rodičia Marty Szilárdovej. Foto – Post Bellum

Marta spomína, že do Osvienčimu prišli v lete 1944. Hneď po príchode a sprche im dali lieky, pravdepodobne bróm, aby im zastavili menštruáciu. Tá totiž v „Osvienčime alebo druhom pracovnom tábore bola vylúčená – hygiena alebo hygienické potreby, tam nič také nebolo“.

Napriek tomu, že ich netetovali, Marta si svoje číslo vypýtala. „Takže ja som 20751. Číslo bolo, len nebolo tetované.“

V Osvienčime – tak ako milióny pred nimi – stratili mená a evidovali ich len ako čísla. Martu a jej sestru však v zime v roku 1944 pridelili na prácu.

„Nemci potrebovali ľudí do nemeckých tovární na výrobu zbraní. … Nevedeli sme, kde sme a kam ideme. Vyložili nás niekde v horách. Široko-ďaleko nič, len drevené baraky, v ktorých nás ubytovali. Nikomu nič nepovedali. To, že sme v Hessisch Lichtenau, sme si prečítali na jednej tabuli. Denne sme chodievali pešo kilometre do kopca, kde sa nachádzala podzemná továreň na výrobu granátov a mín. Každého z nás zadelili k určitej práci. Bola to trojzmenná pásová robota. Po práci nás čakali kilometre späť do barakov. Z továrne viedla jednokoľajka, po ktorej odvážali hotové zbrane, ale všetko bolo dokonale zamaskované, aby ich nenašli. Pracovali tam väzni z rôznych väzníc, politickí, zlodeji, vrahovia, slovom hrozná banda. Na vozíku nosili už hotové granáty. Dvaja muži z nich naukladali pyramídy, ktoré som musela označiť, spočítať a zapísať ich počet. Až takú ťažkú robotu som nemala. A tí dvaja muži, mimochodom politickí väzni, mi dosť pomáhali. … Po vyše dvoch mesiacoch prác sa začali diať divné veci. Nad nami bombardovali. … výroba sa pozastavila. Nevedeli sme, čo sa deje. Nikto nič nepovedal a medzi sebou sme sa tiež nemohli rozprávať. Prišiel rozkaz, že sa bude evakuovať. Vyhnali nás z barakov a išli sme nevedno kam.“

Pochod smrti a dlhá cesta domov

V čase oslobodenia Osvienčimu ich nacisti prinútili vydať sa na pochod smrti. Putovali tri dni, počas ktorých museli neustále kráčať.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Tých, ktorí nevládali, neušetrili. Ako vraví pani Marta: „A kto nevládal, zastal na kraji cesty, tak ho zastrelili. Takže my, ktorí sme boli uprostred alebo v zadnej časti zástupu, ako sme išli, tak tam už ležala kopa mŕtvych žien, čo zastrelili, pretože už nevládali chodiť.“

Ich pochod sprevádzali neustále výbuchy. V noci spávali v senníkoch alebo aj tam, kde sa dalo si sadnúť a pritisnúť sa k sebe, aby mali aspoň nejaké teplo. Každé ráno však bolo menej strážnikov, ktorí by ich dirigovali. Až „zostali skoro celkom sami bez dozoru, bezradní, nevedeli sme, kde sme, čo sme“.

Prišli k mestu Kassel, kde boli továrne, tie horeli po bombardovaní. „Tie veľké ohne viali dym. Obrovský dym nás obklopoval zo všetkých strán.“

Nad preživšími krúžili lietadlá. Jedno preletelo príliš nízko, zľakli sa a zaľahli, lebo sa báli, že ich budú bombardovať. Piloti však nad nimi krúžili a snažili sa im ukazovať smer pomocou bielych zástav. Marta ani ostatní to nepochopili. Mysleli si, „že ten vzduch tie zástavy odfúkava na jednu stranu“.

Vydali sa teda úplne iným smerom. Aj napriek tomu im však prišli oproti americkí vojaci a zobrali ich do opustených nemeckých kasární. Tam im dali hygienické vrecúška, kde bola kefa na vlasy, hrebeň, zubná kefa, pasta. „Po roku! Po roku som mala zubnú kefu. Viete si to predstaviť? Čo to bolo? No tak, tam nám bolo dobre, lebo skutočne oni sa snažili dať nás do poriadku.“

Absolvovali aj lekársku prehliadku, umyli sa, dostali najesť, rozdali im šaty a ubytovali ich. Rozdelili ich na dve sekcie, mužskú a ženskú. Museli však zostať v karanténe: „Niekto mal týfus, ďalší vši vo vlasoch, všeličo tam bolo. Chrasty. Dolámané dopukané nechty, hnisavé. No veď to bolo hrozné voľačo… chvalabohu, ja som bola taká odolná, neviem prečo.“

Svadobná. Foto – Post Bellum

Po čase v nemocnici prišli Rusi a na základe dohody prevzali hranicu. „Rusi povedali, že sme voľní, môžeme ísť. Ale ako? Ako a kam?“

Rozhodovanie sa, čo spraviť, im uľahčili muži z vedľajšieho tábora, ktorí sa rozhodli ísť domov a prišli hľadať Češky, ktoré by sa chceli vrátiť tiež. Keďže asi 12 alebo 14 žien malo s Čechmi určitú časť cesty spoločnú, pridali sa k nim. „Ale viete, to bolo také nedomyslené. My sme išli, koľajnice neboli, jeden vlak nepremával. Nič tam nebolo! Jedna vojnová krajina. No a tak sme išli, a keď sme došli k nejakej dedine alebo osade, tak skutočne s veľkým súcitom nás vždy prijali. A nakŕmili a prvé, čo bolo, tak dali lavór teplej vody. To bol sviatok! No a potom nás vyprevadili ďalej.“

Namierili si to do Drážďan, lebo to bolo veľké mesto, v domnení, že pre nich, ako bývalých väzňov, bude určite zriadený nejaký transport naspäť domov. Presúvali sa pešo alebo stopom. Kto mohol, ten ich odviezol, aby im pomohol. Počas svojej púte nachádzali aj opustené autá, do ktorých nasadli a odviezli sa potiaľ, pokiaľ im vystačil benzín.

Po príchode do Drážďan však stratili ilúzie o transporte domov. „Došli sme do Drážďan, koľajnice takto do neba, celá stanica rozbombardovaná, mesto rozbombardované. Drážďany hrozne vyzerali, široko-ďaleko žiadny vlak tam nebol. No a teraz, čo ďalej?“

Po poldňovom odpočinku a hojení rán sa vydali ďalej. Podarilo sa im dostať k nejakému mestu, kde sa rozdelili s Čechmi, pretože tí to mali domov už len kúsok. Napriek tomu, že vyzerali dosť otrhane a choro, im Česi boli počas celej cesty veľmi nápomocní a správali sa k nim milo.

„Ak bolo aj jediné miestečko v tom aute, tak pustili sadnúť si. Skutočne, to bola veľká pomoc, a pokým sme boli s nimi, mali sme pocit istoty.“

Marta a 12 alebo 14 žien, ktoré sa rozhodli s Čechmi odísť, sa napokon dostali do Nových Zámkov. Aj tam bolo všetko zbombardované. Museli preto prosiť ľudí, aby ich odviezli. Tak sa dostali do Šurian, kde sa rozišli a každá putovala ďalej svojím smerom.

Do Levíc napokon prišli Marta, jej sestra a ešte dve ženy, ktoré síce odtiaľ nepochádzali, ale rozhodli sa tam usadiť. Marta so sestrou prišli k bytu, kde predtým bývali, ale nový nájomník ich nepustil dnu. Nevítali ich veľmi vrúcne. Vravievali im: „Už sme si tak zvykli bez vás,“ a „Viacerí ste došli, než koľkých vás odviezli.“

Našli sa však aj výnimky. V Šuranoch žili stále aj srdeční ľudia, no bolo ich málo. Našťastie pre nich, americký front vtedy stál v Kalnej pri Hrone. Otvorili zopár verejných kuchýň.

„Každý deň sme dostali dobrú stravu, teplú stravu od Američanov. Lenže teraz bolo zase, že nemali sme nič, nemali sme kde bývať, bez peňazí, bez všetkého.“

Život v Československej republike

Po vyhlásení Československej republiky sa niektorí maďarskí arizátori vysťahovali z bytov a odišli do Maďarska. Marta so sestrou sa nasťahovali do jedného z opustených bytov. Mysleli si, že už nikto nepríde.

„No, ale chvalabohu to tak dopadlo, že jedna z tých majiteliek sa vrátila, dohodli sme sa a ten byt sme si podelili. Takže v jednom byte sme boli dve rodiny. A potom sa objavil môj manžel.“

Marta stála na ulici pred verejnou kuchyňou. Zrazu sa k nej blížil vysmiaty, vychudnutý, špinavý muž bez vlasov v československej vojenskej uniforme. Marta bola vystrašená, nespoznávala ho. Jej mužovi a dvom ďalším sa totiž počas bombardovania podarilo ujsť z tábora. V noci putovali a cez deň sa skrývali, až sa napokon dostali na československé územie.

Tam Štefan vstúpil do československej armády. Po demobilizovaní Prahy a Brna sa vydal domov v jediných šatách, ktoré mal.

Po zvítaní začali spolu znovu žiť. „S manželom sme si povedali, že to je zázrak, že sme sa obidvaja vrátili.“ Martin manžel si našiel prácu na úrade na pozícii vedúceho, ktorá sa uvoľnila po maďarskom úradníkovi. Mal na to aj kvalifikáciu. Marta nepracovala.

Jej sestra robila spoločníčku jednej staršej panej, s ktorou chodievala na prechádzky a starala sa o ňu. Asi po roku stretla Jozefa Noibrunga, staršieho muža, ktorý pred vojnou vlastnil obchod s galantériou v Nových Zámkoch. Boli si sympatickí, napokon sa zosobášili a odsťahovali do Nových Zámkov, kde si jej muž znovu otvoril galantériu.

Brigita mu vypomáhala. Začala sa, tak ako Marta, liečiť, pretože chceli mať deti, no vplyvom liekov, ktoré dostávali v Osvienčime a v továrni na zbrane, mali poškodené reprodukčné orgány. Po vyše roku liečby sa Brigite narodila dcéra Andrejka. Andrea žije v Nových Zámkoch. Jej rodičia už zomreli.

Marta a Štefan sa rozhodli presťahovať do Nitry, pretože sa v Leviciach už necítili dobre. V Nitre mal Martin manžel istú prácu, dokonca dostali byt, ktorý si postupne prerábali vďaka pôžičkám.

Marta sa zamestnala v Azbestovo-cementových závodoch Ferrenit ako korešpondentka pri právnikovi. „Medzitým sa nám narodila dcérka.“ Marika. Po piatich rokoch sa narodila Adriana.

S manželom sa rozhodli, že svoje deti nebudú zaťažovať zážitkami z vojny, pokým nedovŕšia vek, v ktorom budú schopné vnímať to, čo ich rodičia prežili. Tak sa aj stalo.

V detstve im však veľmi chýbala stará mama a Marta nevedela, ako by im vysvetlila, prečo iné deti majú starú mamu a ony nie. Neskôr všetko pochopili.

Marta neskôr zmenila prácu, keď sa na úrade uvoľnilo miesto referentky. „Šestnásť rokov som tam robila, predstavte si – šestnásť rokov na tom istom mieste.“

Marta zmenila prácu opäť a nastúpila do mäsokombinátu k technickému námestníkovi, ktorému robila sekretárku. Dostávala prémie a túto pozíciu zastávala až do dôchodku.

Na socializmus spomína viac-menej neutrálne. „Boli tam aj niektoré zákony skutočne v prospech ľudí. A zase na druhej, politickej strane to bol dril, ktorý bol prítomný denne, niekedy úplne zbytočný. Ťažko je to posúdiť, všetko má rub aj líce. … A nikdy som nepociťovala, či som židovka alebo nežidovka.“

Manželia Szilárdovci. Foto – Post Bellum

Spomienky a realita

Manžel zomrel na embóliu po operácii. Marta má tri pravnúčatá, všetky sú dievčatá. „U nás je matriarchát,“ smeje sa. Momentálne žije v domove Ohel David. Prvý mesiac bol pre ňu náročný, musela si zvyknúť na nové prostredie. Okrem toho, v období, keď sa tam sťahovala, s ňou nekomunikovali ani jej dcéry. Nerozumeli totiž, prečo chce od nich odísť do „starobinca“.

Dnes je spokojná a vzťah s dcérami sa dostal na pravú mieru. V sekretári má uložené rôzne spomienkové predmety. Nazýva ich haraburdami, ale viažu sa k nim spomienky, ktoré nechce alebo sa nedajú vymazať.

Ešte len pred dvomi rokmi vyhlásila svojich rodičov za mŕtvych. Stále čakali, či sa nevrátia. Po vojne Marta čakala v Leviciach, tak ako otec povedal vo vagóne.

Cez Červený kríž mohli nahlásiť, koho hľadajú, a organizácia ich vyhľadávala za nich. „Devätnásť ľudí nás bolo v rodine, no nie všetci, ale tá užšia rodina, tety, strýkovia a ich deti. Vrátili sme sa len my traja súrodenci.

Väčšinou sa ľudia vrátili s podlomeným zdravím. A aj keď sa vrátili, mnohí to psychicky nezvládali. Často sa celý život stránili ľudí. Mnoho takých bolo. Strašne veľa pevnej vôle bola treba a povedať si: ‚Chcem sa vrátiť! Ja chcem!‘“

Hoci Martu v dôsledku hrôzostrašných zážitkov viera v Boha opustila, stále verí v spravodlivosť, ktorá sa môže zjaviť v hocijakej forme. Verí, že existuje nejaká nadpozemská moc, a vraví, že ak je to Pán Boh, ktorý stvoril všetko, tak musel stvoriť aj Hitlera. Marta sa rečnícky pýta: „Dal mu tú moc, aby robil, čo robil na miliónoch ľudí? A ako? Povedzte mi, na toto nie je vysvetlenie, že to Pán Boh riadil. Neriadil to! Ale ani tomu nezabránil.“

Pani Marta Szilárdová pre Pre Post Bellum vykreslila naozaj len hrubé kontúry toho, čo prežila. Najukrutnejšie a najbolestivejšie momenty nám na nahrávku nepovedala – nechce sa k nim v spomienkach vracať.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie