Denník N

Štyridsať rokov spoločne za dobrú vec

Dreveničiarska sekcia ochranárov si pripomína 40. výročie vzniku.

Autor je iniciátor vzniku Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry
a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu

Piateho piaty 1977 o piatej popoludní sa zišlo 55 ľudí v Osvetovej besede na vtedajšej Komsomolskej (dnes Molecova) 2 a vznikla komunita s názvom Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia pri bratislavskej Základnej organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6 so sídlom v Karlovej Vsi. Takýto dlhý až krkolomný názov si nikto normálny nemohol zapamätať, a tak ho čoskoro nahradilo jednoslovné pomenovanie: Dreveničiari.

Každé okrúhle výročie vzniku sekcie si pripomíname. Piate a desiate na povestných ochranárskych stretnutiach v Osvetovej besede na Západnom rade č. 6. Od roku 1980 už ako súčasť legendárnej ochranárskej organizácie č. 6, ktorá mala „na svedomí“ také aktivity, ako bola záchrana bratislavských historických cintorínov a Devínskej kobyly či iných prírodných rezervácií, návrh na ochranu bratislavských lužných lesov a neskôr i Národného parku Podunajsko a v jeseni 1987 aj  vydanie Bratislavy/nahlas. A čoskoro na to, v novembri´89, tvorili títo bratislavskí ochranári neodmysliteľnú – ak nie priam kľúčovú – súčasť Nežnej revolúcie.

Tridsiate a štyridsiate výročie sme si pripomenuli v divadle Astorka Korzo´90, kde nám hostiteľov robili dreveničiari a dreveničiarky Juro Nvota, Peter Šimun, Maťo Landl, Zuzka Kronerová a ďalší/ďalšie.

Najbúrlivejšie sme oslavovali dvadsiate výročie vzniku sekcie, keď sa nás v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj stretlo vari 200, celú noc tam vyhrávali ľudové a folkové muziky z našich radov, pozdravný list nám poslal Maestro Satinský, teta Kolníková zarecitovala básničku Stana Štepku, obálku na reprodukcie archívnych dokumentov výtvarne zaobstaral Fero Guldan, veľa pekného povedali tesár a rezbár spod Roháčov ujo Smutniak, teoretickí i praktickí pamiatkari Peter Kresánek, Ivan Gojdič, Igor Thurzo, Agnes Snopko, Marian Minarovič, Janka Krivošová, Vladok Kohút, Marta Pichová a Boris Hochel, „mlynári“ z Oblazov v Kvačianskej doline, „novodobí kopaničiari a lazníci“ z Veľkého Borového, z Brdárky, zo Zaježovej, či z Kokávky, dreveničiari z Podšípa, Federova, Brízgaliek, od Rogoňov i Michalcov, z Bielych Vôd, Richtárovej, Hornej Marikovej, Papradna, Liptovskej Tepličky. Terteže  a mnoho ďalších účinkujúcich.

Ale filozoficky na mňa najviac zapôsobilo vystúpenie nášho dlhoročného súputnika, novinára Eugena Gindla, ktorý na margo nás a našej dreveničiarskej sekcie povedal okrem iného aj toto:

„… Sekcia vznikla ako spontánne spoločenstvo ľudí bez zaprisahávajúcich a nafúkaných deklarácií či stanov, v tichom presvedčení, že demokracia prírody je inšpirujúca a (čiastočne) prenosná aj na spoločnosť.

Členov sekcie zjednocoval zelený, vtedy v našich končinách ešte nezideologizovaný, ekologický étos, intímne obcovanie s prírodou, s materiálnymi i duchovnými hodnotami minulosti. Hľadali priestor, v ktorom by si dokázali vyhojiť neustále zraňovanú občiansku dôstojnosť, ktorá je hlavnou prísadou občianskeho sebavedomia. Uvedomili si, že étos činu je zdrojom i podmienkou legitimity názoru, nového posolstva, ktoré vtedy v nich ešte len klíčilo. Dokázali prepojiť urbánnu precitlivenosť, senzitivitu mestských ľudí s prirodzenou zelenou empatiou dočasných vidiečanov, osvojili si manuálne zručnosti, grify, fortiele domorodých remeselníkov a hospodárov, ale aj ich zdedenú schopnosť šetrného obcovania s prírodou a krajinou. Tušili, že práve táto, rukolapná skúsenosť bude najspoľahlivejším fundamentom ich postmoderných vízií. Vízií, v ktorých étos principiálneho splynie s étosom nevyhnutného.

Výpady členov sekcie na vidiek za drevenicami, senníkmi, humnami a cholvarkami neboli eskapizmom, únikom z nehostinnej, ubíjajúcej reality, ale inštinktívnou cestou za upevnením vlastnej integrity, cestou k novej kvalite života. V skupinách, v komunitách, ktoré sa vytvárali v gravitácii stavieb, ktoré obnovovali, kultivoval sa ušľachtilý egoizmus sebaobnovy na schopný niesť posolstvo o novej vízii sveta.

Domorodci i neprebudení spoluobčania ich neraz pokladali za čudákov. Nechápali sladkú chuť hodnoty, ekológiu zisku, ktorý nemôže vyvážiť vynaložený čas ani peniaze. Nechápali tento materiálne nezhodnotiteľný altruizmus, podozrivú aktivitu bez viditeľného úžitku, ktorý by ju uspokojivo vysvetlil. Sociológovia ich preto výstižne nazvali pozitívnymi deviantmi.

Sekcia sa energiou svojho príkladu stala „forfárerom‘, predchodcom dnes už i v našich končinách nádejne fungujúcich zoskupení tretieho sektora, všetkých ľudí, ktorí už pochopili, že štát o mnohých ich potrebách ešte nevie, ktorí vedia, že štát na mnohé ich potreby nemá peniaze, ktorí vedia aj to, že štát by na mnohé ich potreby peniaze aj mal, ale predbežne ich nehodlá financovať.

Pozitívni devianti už majú nasledovníkov. Verím, že nás bude čoraz viac: ľudí, ktorí odmietajú byť infantilnými konzumentmi sklamaní, ľudí, ktorí pre seba i pre svojich blížnych dokážu podľa scenárov vlastných potrieb a túžob produkovať tú najvzácnejšiu z alternatívnych technológií, technológiu ľudského šťastia a spokojnosti.“

Keď sme sa nedávno opäť po desiatich rokoch stretli v Astorke, väčšina z prítomných už nemala veľa vlasov – a ak, tak sivých. Niektorí zo zakladajúcich členov sekcie už definitívne nie sú medzi nami, iní sa rozbehli po svete a pre niektorým sú časy, keď chodili opravovať drevenice, už iba blednúcou spomienkou na romantické časy mladosti. Ale väčšina z nás nezabudla a dosiaľ nerezignovala. A tak nielen spomíname, ale snažíme sa ešte čo-to aj urobiť. Ale najdôležitejší sú potenciálni pokračovatelia: synovia, dcéry, vnuci… Aj časť z nich prišla na chuť tým nadčasovým hodnotám, tej ekológii nemateriálneho zisku a aktivite bez egoistického úžitku, o ktorých hovorí Eugen Gindl.

A tak, keď sme sa v týchto dňoch stretli v drevenej osade vysoko nad sútokom Váhu a Oravy, kde sa to celé pre nás začalo – ešte celých osem rokov pred vznikom dreveničiarskej sekcie – neboli tam len samí starci a starenky, ale aj niekoľko dvadsiatnikov a tridsiatnikov a zopár detí, z ktorých najmladšie malo osem mesiacov. A opäť to bolo to povznášajúce spojenie príjemného s užitočným ako za našich študentských čias, navyše obohatené aj o viacgeneračný rozmer.

 

Teraz najčítanejšie