Denník N

Výkrik do revu okolo Povstania

Pamätná tabuľa na mieste podpísania Vianočnej dohody z roku 1943 by nemala zveličovať úlohu komunistov v Povstaní.

Autor je publicista
Už asi rok revú šesť dní do týždňa medzi Bezručovou (Čech) a Lermontovovou (Rus) ulicou v Bratislave (Preßburg, Pozsony) stavebné stroje (slovenské). Likvidujú nemocnicu, ktorú postavila Československá republika asi v roku 1935 pre robotníkov – presnejšie: dala ju postaviť robotnícka nemocenská poisťovňa.

ČSR nadviazala v roku 1934 diplomatické vzťahy s komunistickým Ruskom a o rok-dva sem prišla na návštevu sovietska delegácia. Modrý kostolík ich nezaujímal, u nich by z neho bol perfektný veľkosklad obilia (sýpka, silo), ale nemocnicu oproti si prezreli. Informáciu slovenských sprievodcov, že slušne oblečení pacienti na chodbách vykladaných mramorom sú robotníci, považovali Rusi za sprostú propagandu. Preto sa každého z nich pýtali: „Gde ty rabotaješ?“ Rovnaké odpovede: „Vo fabrike“ považovali za nacvičené, falošné – tak to predsa chodilo u nich pred pohltením GULagom, vo Zväze sovietskych socialistických republík. (Milan Kundera raz na margo štvorslovného názvu toho štátu napísal nesmrteľný bonmot: „Čo slovo, to lož.“)

Stavebný rev počuť aj na (spojnici Bezručovej a Lermontovovej) Gajovej ulici 11, v dome, kde bola necelých deväť mesiacov pred vypuknutím SNP podpísaná dohoda o príprave tohto povstania. Keďže to bolo pred Vianocami, dostala meno „Vianočná dohoda“.
Výročia Slovenského národného povstania 1945 a 1954
Pri prvom výročí Povstania, 29.augusta 1945, sa stretli v Banskej Bystrici dvaja spolužiaci z gymnázia. (Japonsko kapitulovalo iba dva týždne predtým.) Prvý hovoril druhému: „A ty tu čo robíš? Veď si nebol v Povstaní!“ Odpoveď druhého bola jasnozrivá: „Kto si bude o desať rokov pamätať, či som bol v Povstaní, alebo na týchto oslavách?!“ Tak aj bolo.

Pri desiatom výročí Povstania, v roku 1954, bolo „ticho po pěšině“. Organizátori boli mŕtvi (Ursíny po komunistickom väzení), v emigrácii (Lettrich), v komunistickom väzení (komunista Husák), krátko pred nariadeným pražským exilom (bratislavský komunistický básnik Novomeský) atď.

Slovenskí vojenskí velitelia boli tiež mŕtvi (Goliana zabili ešte Nemci, Žingora už po vojne komunisti) alebo vo výslužbe, či nemilosti. Atď. Povstanie sa stalo „povstaním bez mien“, hovorila historička Zuzana Duhajová, moja mama.
Výročia Slovenského národného povstania 1964 a 1974
Pri dvadsiatom výročí Povstania v roku 1964 prišiel do Banskej Bystrice aj sovietsky vodca Nikita Chruščov. Československý prezident Novotný vyznamenával na námestí (tam, kde Tiso koncom októbra 1944 pripínal na hrude esesákov slovenské/maďarské dvojkríže) účastníkov Povstania. V prvom rade vyznamenávaných stál vtedajší hlavný slovenský komunistický bonz (tajomník) Dubček, inak radový partizán, ale aj Gustáv Husák. Kto nečítal jeho „Svedectvo o SNP“ , ktoré vyšlo tiež v roku 1964, si mohol myslieť, že si iba párkrát vystrelil.

Ruská okupácia v auguste 1968 všetko zmenila. Dubček a spol. podpísali v Moskve kapitulantské protokoly – hoci František Kriegel odmietol – a ani Palachova vznešená obeť národom dlhodobejšie nepohla.

17. apríla 1969 vysánkoval Husák Dubčeka z postu šéfa KSČ a sám zaujal jeho miesto. Niekedy vtedy lojálneho Novomeského navštívil jeho zať Martin Bútora s asi trojročným synom Danielom. Toto je svedectvo z prvej ruky, od Daniela. Nevedel ešte vysloviť fonému „k“, takže naučenú vetu povedal dedovi takto: „Huság je .o.ot“; bard neocenil vnúčikove jazykové pokroky.

Tridsiate výročie Povstania v roku 1974 bolo odporne pompézne. Všade boli červené plagáty à la: „Česť a sláva SNP –‚30‘. Nech žije KSČ!“ Pracoval som vtedy vo Výskumnom výpočtovom stredisku OSN v Bratislave na Patrónke, začiatkom augusta bol súdruh vedúci oddelenia na dovolenke (ale aj keby nebol), hrali sme so šéfom skupiny Andrejom Mrázom na Žabotovej ulici, pod Hlavnou stanicou, tenis. Puťo (A. M.) na chvíľu odišiel. Mal ísť na služobnú cestu na Západ a potreboval súhlas komunistov. Tí mali nejaký (miestny?, okrasný?) výbor tiež na Žabotovej. (Od roku 1990 tam bolo KDH.) Keď sa vrátil na kurt, zreprodukoval svoju krátku audienciu:

Tajomník KSS (zaneprázdnene a netrpezlivo): „Teraz nemám čas na vaše kádrové materiály, pripravujeme to výročie.“

Puťo (akože nevinne): „Aké výročie?“

Tajomník KSS (vyvalí oči): „Súdruh…!“

Tým sa audiencia skončila, Puťo nikam necestoval a v roku 1981 emigroval. Dodnes je v Mníchove.
Štyridsiate výročie Vianočnej dohody 1983
Štyridsiatemu výročiu SNP predchádzalo štyridsiate výročie podpísania Vianočnej dohody. Husák bol medzičasom prezident z vôle (zvôle) ruských tankov a zároveň jediný žijúci „pravoverný komunistický“ signatár dohody. Nuž si ktosi v Bratislave zmyslel (tajomník KSS Šlapka?, „dvorný historik“ Pezlár?, „premiér“ Colotka?, primátor Barták? – čert to ber), že sa mu zalíška.

Tak si predstavujem, že sa rozhodli zistiť, v ktorom dome sa dohoda podpisovala. Husák v pamätiach spomína Gajovu ulicu a fakt, že to bolo v Joskovom byte. Muselo to byť ľahké: stačil možno vojnový telefónny zoznam alebo – z archívu – policajné záznamy o prihlásených obyvateľoch.

Potom poverili KKK (komunistickú kreatúru Kulicha), autora o. i. sochy ľudového milicionára „Uruguajca“ – na Račianskom mýte v Bratislave (prvý „Uruguajec“ Stalin bol zo Stalinovho námestia – teraz námestie SNP – v roku 1960 odstránený, až kým ho predpredvlani nevystavila Kusá pred „Berlínkou“), aby navrhol novú bránu domu s pamätníkom uprostred nej. KKK navrhol panel 3,5 m x 1,25 m, dal ho zhotoviť a iste dostal melón.

Údajne dojatý sedemdesiatnik Husák sa dostavil na odhalenie diela. ŠtB predtým navštívila všetkých obyvateľov domu a zakázala im v príslušnú hodinu otvárať okná a vychádzať na balkóny. Všetci poslúchli, nikoho nebolo treba „picnúť“ (bohemizmus.)
Pamätník zhrdzavel
Nevedno, prečo KKK nepoužil nehrdzavejúcu oceľ, asi je drahšia ako železo. Z bronzu pamätník iste nie je, to by ho už dávno ktosi ukradol; ulica je slabo osvetlená, vo vchode nie je CCTV.

Všetci obyvatelia domu na Gajovej 11 dostali pred pár dňami prostredníctvom správcu kópiu listu Kancelárie NR SR s oznámením, že „v čase 1. apríla až 31. mája 2017 bude zabezpečované odborné ošetrenie umeleckého diela“, ktoré nateraz demontovali a odviezli.

V dome existuje spoločenstvo vlastníkov. Byty, pozemok pod domom, dvor, predzáhradka, oplotenie – a brána! – patrí nám. Nech sa teda Kancelária NR SR obráti láskavo na naše spoločenstvo, ako si budúcu podobu brány predstavujeme. Časť vlastníkov byty prenajíma (a sami sú trebárs v Austrálii), časť je ľahostajná (zvyknutá, že o všetkom rozhoduje vrchnosť), časť s akciou Kancelárie NR SR nesúhlasí. Na uznášaniaschopnú schôdzu vlastníkov si iste bude treba počkať, tak nech kancelária čaká. Poslanci Budaj, Huba, Osuský, Remišová a Šebej (iných osobne nepoznám) by tú kanceláriu mohli informovať, že nemá čo zasahovať do cudzieho majetku. (Ideálne približne 1/30 priestoru panelu je moja.)

Doterajšiu podobu pamätného panelu si môže každý vygúgliť („Vianočná dohoda Gajova“). V hornej časti je partizán so zástavou (sovietskou?), pod ním hviezda (komunistická) a potom dlhý text, ktorý vôbec nespomína jeden z dvoch hlavných bodov Vianočnej dohody: obnovenie ČSR. Celkom dole je, povedzme, zvyšok tzv. „rozvadenej rodiny“ z Námestia SNP v Bratislave.

Vlastne nemusíte gúgliť, tu je:

Kazom diela je, že historicky nesprávne – hoci „iba“ výtvarnými prostriedkami – preceňuje rolu komunistov v SNP a text na paneli je mierne konfúzny a rozťahaný.
Stručné uvedenie na správnu mieru
Od 29. augusta 1944 do konca októbra bola v bojoch s Nemcami vojensky najvýznamnejšia slovenská armáda. V nej hrali komunisti okrajovú úlohu, pokiaľ vôbec. Po páde Banskej Bystrice mnohí vojaci, čo prežili, odišli domov. Do hôr ako partizáni išli židia (nemohli ísť domov, ich vtedy esesáci a členovia PO Hlinkovej gardy rovno strieľali), ruskí výsadkári, komunisti, francúzski a iní zbehovia z nemeckého zajatia. Niektorí povstalci sa skrývali, aj Husák. Partizánom išlo najmä o prežitie, rozviedku a hlásenie pohybov nemeckých kolón vysielačkami na veliteľstvo do Kyjeva, občasné sabotáže. Reálny povstalecký vojenský význam prudko klesol, slovenské zbrojovky a iné továrne pracovali pre Hitlera až do jari 1945 na plné obrátky.
Za pravdu sa (každý) bije
Jozef Jablonický o skresľovaní histórie SNP písal štúdie už začiatkom 70. rokov. Približne v ich polovici tieto štúdie na pokračovanie vysielala mníchovská rozhlasová stanica Rádio Slobodná Európa (RFE) a komunisti Jablonického vyhodili (z práce) z Historického ústavu SAV. Komunistickí agenti v tom čase vyhodili (do vzduchu) aj časť budovy RFE v Mníchove a niekoľko slovenských zamestnancov bolo zranených. Hlásateľ Antalič prišiel o oko.

Aby bolo jasné: SNP bolo najvýznamnejší počin v dejinách novovekých Slovákov (iní ani nie sú, napriek Ficovým fikciám). Pamätná tabuľa na Gajovej 11 by mala byť, miesta vedľa brány je dosť, ale s iným znením. Napr.:

V tomto dome, v bloku A, v byte Mateja Joska, bola na Vianoce 1943 podpísaná dohoda o celonárodnom protiľudáckom odboji a o obnovení Československa. Zároveň sa utvorila Slovenská národná rada, ktorej vedenie tvorili:

Jozef Lettrich           Karol Šmidke

Ján Ursíny               Gustáv Husák

Matej Josko              Ladislav Novomeský
Kam s dinosaurami?
Na Litve a v Maďarsku sú skanzeny so všetkými tými Leninmi, Stalinmi atď. Na obrovské súsošie s Gottwaldom na čele (na Námestí slobody v Bratislave) bolo treba použiť dynamit, ale všetci Kulichovia, ostatní Bártfayovia et comp. by mohli byť presťahovaní – napr. na nejakú čistinku na Železnej studničke v Bratislave alebo blízko údolnej stanice sedačky Biela púť v Jasnej, alebo – niečo by sa už našlo. Patrí tam, samozrejme, aj Ďurčanský z Bytče, Tiso z Bánoviec, Biľak z rusínskej dediny a kadečo, na čo som si nespomenul.
Krása pre Gajovu 11
Na mieste viac-menej nepriesvitného panelu je teraz iba sklená tabuľa. Vďaka nej je vo vstupnej hale oveľa viac svetla ako doposiaľ. Poznám umelkyňu, ktorá by nám tam zo skiel rôznych farieb a tvarov urobila krásnu vitráž. Či už za prostriedky NR SR, určené na ošetrenie KKK, alebo iba za cenu materiálu. (Tento nápad je ukradnutý z poľského filmu „Ida“, kde aj kravy v maštali majú v okne farebné sklíčka.)

Hej! Obrazoborci všetkých slovenských regiónov, spojme sa! Som ochotný fungovať ako centrála; PSČ je 811 09. Teším sa na vaše výkriky do ticha.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie