Denník N

Vo vybombardovaných Drážďanoch videl horieť asfalt, na Slovensku staval fabriky. Varuje pred kotlebovcami

Josef Slepička – ako študent, dôchodca a na zábere s manželkou. Foto – archív Josefa Slepičku
Josef Slepička – ako študent, dôchodca a na zábere s manželkou. Foto – archív Josefa Slepičku

Prežil protektorát, nútené práce v nemeckej zbrojovke aj bombardovanie Drážďan, neskôr staval veľké fabriky na celom Slovensku vrátane elektrární v Novákoch. O niekoľko mesiacov bude mať Josef Slepička 95 rokov a je vo výbornej kondícii.

Na stretnutie prišiel s palicami „nordic walking“, ktorými sa udržiava vo forme. Príbeh, ktorý by vydal aj na dva životy, vyrozprával bez zaváhania perfektnou slovenčinou. Hovorí, že sa do Slovenska zamiloval na prvý raz a je rovnako krásne ako jeho manželka, „írečitá“ Slovenka.

Narodili ste sa do masarykovskej demokracie prvej Československej republiky. V akej rodine ste vyrastali?

Mamička pochádzala zo Sudet, bola zo zmiešanej rodiny. Hospodárili na prenajatých poliach a žili z ruky do úst. Dedo, otcov otec, bol robotník v kameňolome. Otec pochádzal z desiatich detí a vyučil sa za stolára. Prvú svetovú vojnu prežil ako vojak rakúskouhorskej armády. Keď padol Ľvov, zajali ho a poslali do tábora v Samarkande. Keď sa vrátil, urobil si „doškolenie“, ako sa tomu hovorilo, a stal sa z neho dôstojník. Keď vznikol takzvaný nábor na pomoc Slovensku, chceli ho poslať do Zvolena. Lenže otec bol zakorenený v Olomouci. Mal tam súrodencov, manželku, dve deti.

Odvtedy je vaša rodina na Slovensku?

Nie. Odišiel z armády do civilu a neodišiel z Olomouca. Pokračovateľom jeho osudu a pomoci Slovensku som bol ja, jeho syn.

Olomouc je krásne mesto…

No áno, ale bol známy aj ako mesto vojakov, Nemcov a ľahkých žien. (smiech)

Rozumiem mestu vojakov, pravdepodobne tam boli kasárne, chápem aj ľahké ženy, ktoré žili pri kasárňach, ale prečo Nemcov? Veľká nemecká menšina?

V tom období boli ešte celé Sudety súčasťou republiky. V Československu žilo tri a pol milióna Nemcov. Českomoravské teritórium bolo obklopené až po slovenské hranice nemeckou enklávou.

Josef Slepička (1922)

Narodil sa v Olomouci, tri a pol roka po vzniku prvej Československej republiky. Moravák z Hanej musel ísť počas II. svetovej vojny na nútené práce do Nemecka, vojnu so šťastím prežil a vrátil sa domov. Vyštudoval vysokú školu, takmer celý svoj aktívny život prežil na Slovensku. Postavil mnoho tovární na Slovensku.

V Olomouci ich žilo koľko?

V Olomouci vtedy žilo 75-tisíc ľudí. Z toho bolo asi 30-tisíc Nemcov a 35-tisíc Hanákov, Moravákov.

Aké vzťahy boli ešte pred protektorátom?

Spolužitie bolo normálne a oficiálne udržiavané v mierach tolerancie, ale istú nevraživosť bolo cítiť. Z českej strany ani nie, ale Nemci stále túžili po autonómii a po pričlenení k Nemecku. Prosto nechceli byť súčasťou Československa. Boli aj v parlamente a hlasovali v intenciách svojich záujmov. Naoko to bolo v poriadku, ale keď sa dostal k moci Hitler v Nemecku, prišlo napätie a bolo to už neúnosné.

Mladý študent. Foto – archív Josefa Slepičku

Ako sa Olomoučania správali k Židom? Bolo ich tam veľa?

Poľnohospodársky priemysel, bankovníctvo, lekári, advokáti – to boli všetko Židia. Ťažko povedať, koľko ich v Olomouci žilo, ale odhadujem, že okolo desaťtisíc. Určite nebola nenávisť, možno trošku závisť v tých nižších kruhoch. Ale tí závideli aj českej špičke.

Blížila sa okupácia a protektorát. Čím vtedy žili mladí ľudia, ako ste boli vy?

V roku 1938 som mal šestnásť rokov a chodil som na reálne gymnázium. Bolo to rok pred koncom štátu. Učili sme sa francúzštinu, páčila sa nám, tak sme si povedali s kamarátom: poďme sa doučiť jazyk v Paríži.

Bolo to také jednoduché? Čo peniaze?

Nemal som. Mali sme dosť ťažkú matematiku a deskriptívu, tak som, bohužiaľ, za menší úplatok poskytoval služby. Päť korún za jeden rys. Zvesil som okno, naň som dal rys a nazval som to „allgemeine Fenster-Methode“ (všeobecná okenná metóda). Robil som k tomu aj výkresy, tie po dve koruny.

Čo sa dalo kúpiť vtedy za päť korún?

Kilo broskýň alebo marhúľ.

Chudobný študent by začal chlebom alebo mliekom.

(Smiech) Áno, aj tri bochníky chleba. Mena bola vtedy fantastická. Keď sme si menili koruny za franky, tak francúzsky frank stál v banke 63 halierov.

Mesačne ste si takto zarobili koľko?

Tridsať-štyridsať korún, lenže to na cestu bolo všetko málo. Tak sme s kamarátom Mirkom išli za direktorom, aby nám dal nejaké štipendium. Dal nám po dvesto korún. Zachránilo nás to, lebo ja som mal ušetrených asi 450 korún. Spolu to bolo vyše tisíc frankov. V Bretónsku a v Paríži sme boli celé prázdniny a boli sme boháči.

Doniesli ste mu nejakú fľašu francúzskeho vína?

Otcovi aj riaditeľovi po litri dobrého šampanského. Vo Francúzsku vtedy stálo 3,30 v korunách.

Už rozumiem, prečo sa Francúzi mohli kúpať v šampanskom. Ale presuňme sa znovu do obdobia, keď kúsok od vás vznikal Slovenský štát a približne v rovnakom čase aj Protektorát Čechy a Morava. Ako si na to pamätáte, ako ste to vnímali?

Maturovali sme už po Mníchove, čiže Sudety už boli súčasťou reichu. Boli sme už na polovicu chlapi, takže sme to niesli dosť ťažko. V škole bol všeobecný smútok. Pamätám si, ako nám legionár, učiteľ kreslenia Smolka, rozprával, aby sme boli opatrní, že ešte nevieme, čo nás čaká. V triede boli aj traja Nemci, takže hovoril veľmi opatrne. Keď sa s nami lúčil, rozplakal sa a ušiel do kabinetu.

A Slovensko?

Keď vznikol Slovenský štát, dosť ťažko sme to niesli, lebo to bol definitívny koniec Československa. Dnes sa hovorí, že Česi boli proti Slovákom zaujatí, nadradení a neviem čo. Od obecnej školy nám pani učiteľka Límová vštepovala lásku k celej vlasti, prednášala nám slovenské básne, hovorila rovnako o slovenských ako o českých mestách a histórii.

Protektorát bola čistá okupácia. Neuvažovali ste vtedy, že sa presťahujete na Slovensko? Mali ste to kúsok k hraniciam.

Považovali sme to za možnosť, ale bolo to veľmi riskantné. Poviem vám, aká bola nálada vo všeobecnosti. Neodsudzovali sme snahy o sebaurčenie, ale to, že Tiso sa sklonil pred Hitlerom.

Hácha tiež.

Samozrejme. O Háchovi nikto nehovoril ako o váženej osobe. Keď sa hovorilo o ňom na Morave, tak vždy Háchachacha. Že Háchachacha bol v Nemecku a zas oblizoval Hitlerovi, prepytujem, zadok. Na rozdiel od Tisa sa nedožil povrazu.

Zmenil sa počas protektorátu vzťah obyčajných ľudí k Židom?

Aj od nás odvliekli Židov, ale bola to výsostne nemecká záležitosť, lebo mesto bolo totálne pod ich správou. Niektorí Židia – najmä lekári – dostali výnimku, ale len na určitý čas, a potom ich brali všetkých. Vedeli sme o koncentrákoch viac ako na Slovensku. JUDr. Žabkay, ktorý obhajoval Tisa, sedel v tomto dome o poschodie vyššie. Presviedčal nás, že Tiso nevedel, čo sa deje. Povedal som mu: „Erno, keď my sme vedeli v Olomouci o koncentrákoch, tak Tiso o tom rozhodne musel vedieť tiež.“

Prečo vás deportovali do Nemecka? Pamätáte si na ten deň?

Pamätám. Bolo to prvého februára 1942. Po maturite som robil rôzne práce, lebo bola veľká nezamestnanosť. Nakoniec som robil účtovníctvo pre jednu Nemku, až do všeobecnej mobilizácie ročníkov 1921 – 22. Všetci okrem poľnohospodárov museli nastúpiť do Nemecka na nútené práce. Aj dievky, ale tie väčšinou v protektoráte.

Kam vás poslali?

Dostal som sa, našťastie, do Drážďan, nie do Berlína alebo Hamburgu.

Hovoriť o šťastí v prípade Drážďan je minimálne problematické.

Áno, ale bolo to blízko. Nešli sme dobytčákmi, ale normálne osobnými vlakmi. V Drážďanoch ma umiestnili do firmy J. M. Lehmann. Bola to menšia fabrika na čokoládu.

Drážďany v roku 1945 a v súčasnosti. Foto – TASR

Tak to ste mali naozaj šťastie.

No dobre, ale prerábali ju na zbrojovku. Eintopf – žrádlo, žbrndu azda z trávy s trochou zemiakov – nám nosili v kanistroch. Boli sme hladní, hladní a hladní až do konca. Mohli sme dostať jeden balík mesačne z domu, ale čo mi mohli poslať, keď za lístky sa ledva oni uživili? Mal som šťastie, že otec toho Mirka, s ktorým sme boli vo Francúzsku, mal mliekareň, tak mi kamarát posielal chlieb, masť a tvaroh. Do smrti mu budem vďačný.

Zostali ste v Drážďanoch?

Nie. Presunuli nás do novej zbrojovky v Heidenau, asi trinásť kilometrov od Drážďan. Vyrábali sme delostrelecké granáty. Bola to veľmi namáhavá robota. Nohy som mal doráňané, krvavé a hnisavé, ani chodiť som skoro nemohol. Stál som hodiny v kovových šponách bosý, len v drevákoch.

Dokedy ste boli na nútených prácach?

Do marca 1945.

To ste zažili aj februárové bombardovanie Drážďan a okolia, nie?

Zažili, boli sme blízko. Na nás to, našťastie, nepadlo. Bolo to inferno, kobercové nálety. Nedá sa to ani opísať. Nás tam poslali potom upratovať. Neviete si to predstaviť. Asfalt horel na cestách, všade trosky domov a skupiny, ktoré dúfali, že nájdu medzi tehlami preživších. Z Prager Straße, najväčšieho bulváru v Drážďanoch, porovnateľného azda len so Champs-Élysées alebo s Václavským námestím, zostali len zrúcaniny v plameňoch.

Vrátili ste sa niekedy do Drážďan?

Po vojne, koncom päťdesiatych rokov, som tam išiel a nevedel som sa zorientovať. Na hlavnom námestí Postplatz boli nejaké nižšie budovy, ale ešte bolo všetko rozbité.

S kamarátom Mirkom ste sa stretli po vojne?

Stretli. Posledný raz v Žiline. Emigroval a prišiel z Ameriky, kde aj zomrel. Pôvodne sme chceli emigrovať traja. Ja, Mirek a Láďa. Chcel som urobiť najprv školu, a potom ujsť. Mirka som odviezol ku hraniciam a ohlásil sa mi z Rakúska.

Vojna sa skončila, prežili ste, išli ste študovať na vysokú školu, a potom ste sa presťahovali na Slovensko. Prečo?

Keď sme absolvovali druhú štátnu skúšku na Vysokej škole technickej v Brne, dohodli sme sa všetci, že pôjdeme na lyžovačku. Na jar roku 1949 sme sa vybrali na Ďumbier. Dovtedy som nebol nikdy na Slovensku. Zostali sme desať dní a ten pobyt ma očaroval. Keď sa po vojne spriemyselňovalo Slovensko, neváhal som. Vybral som si krásnu Žilinu a oženil som sa s krásnou írečitou Slovenkou.

Milovník hôr a lyžovania. Foto – archív Josefa Slepičku

Inak, klobúk dolu pred vašou slovenčinou.

Vďaka manželke som sa naučil po slovensky tak, že som opravoval mojej sekretárke listy a podčiarkoval som jej hrubice. (smiech)

Šéfovali ste veľkým stavbám na Slovensku, ale neboli ste v komunistickej strane. Prečo?

Už na vysokej škole v roku 1948 nás presviedčali, aby sme vstúpili do strany. Niektorí vstúpili, ale nebolo ich veľa.

Na stavbe. Foto – archív Josefa Slepičku

Mali ste s tým problémy, že ste neboli v strane?

Robil som na stavbách. Prvá bola modernizácia tehelne v Sučanoch. Projekty boli síce pripravené, ale stavbyvedúci si musel urobiť statiku sám aj doprojektovať niektoré detaily. Potom som robil na prvej plynovej tehelni na Slovensku v Žiline, ale vo vedení boli vtedy všetci nestraníci. Komunisti ma prehovárali, ale neprehovorili. Plnil som plány, tak mi dali pokoj.

Stavali ste ďalšie továrne, aj elektráreň v Novákoch. Pokračovalo ešte povojnové budovateľské nadšenie, alebo už boli problémy?

Nováky sme začali stavať v roku 1952. Počas môjho účinkovania bol riaditeľ Zeleňák; samozrejme, robotnícky káder. V tom čase som bol výrobný námestník.

V päťdesiatych rokoch stavať továreň, to ste boli jednou nohou v base. Neplnenie plánu sa rovnalo ohrozovaniu socialistického hospodárstva a zriadenia.

Veru. Na Nováky som mal dva aj pol roka, ale nemal som ľudí. Odhadoval som, že ich treba minimálne päťsto. Skúšal som všetko, aj vojakov, ale tí sa mi vysmiali. Tak som stiahol ľudí z iných stavieb. Bez požehnania strany. Okresný tajomník mi robil prednášky, čo smiem, čo nesmiem, ale z Nemecka som bol taký ostrieľaný, že mohol vyskakovať aj dva metre. Nováky sme postavili včas. Navrhli ma na Rad práce, ale povedal som im, že ho nepotrebujem, nech ho dajú niekomu inému.

Z výstavby elektrárne v Novákoch. Foto – TASR

Ale nakoniec ste do komunistickej strany vstúpili, však?

Koncom roka 1969 sme oslavovali, tuším, že nejakú stavbu. Bol som technický námestník podniku. Nepil som väčšinou, poldecáky som lial na koberec, ale pripiť som si musel. Hovorili mi: počúvaj, Jožo, veď je to formalita, chceš ísť proti Dubčekovi? Povedal som, to nie. Považovali to za súhlas a zapísali ma. Potom sme zbierali podpisy na ulici proti vstupu sovietskej armády. Generálny riaditeľ Pozemného staviteľstva poslal obežník, čítal som ho, zakazoval pomoc Rusom až po pitnú vodu.

Robili ste toto všetko proti Rusom a komunisti vás nechali v strane?

Keď boli stranícke previerky, nepreverili ma, vyškrtli, ale nevylúčili. A to som na schôdzi odborov, kde bolo asi päťsto ľudí, žiadal, aby sme prijali uznesenie, že sme proti vstupu Rusov a neuznávame aziatske spôsoby v strednej Európe.

Žili ste v 1. Československej republike, počas protektorátu, za komunistov, teraz v liberálnej demokracii. Sledujete politiku?

Áno.

Prežili ste fašistickú okupáciu aj nútené práce v Nemecku. Ako ste vnímali, keď sa fašisti nedávno dostali do slovenského parlamentu?

Je to veľké nebezpečenstvo. Ani politici si možno neuvedomujú, čoho sú schopní ľudia Kotlebovho razenia. Na presadenie svojej ideológie sú ochotní využiť najtemnejšie stránky ľudskej povahy. Zvolili ich, ale len málo ľudí sa poučilo z histórie.

Slovensko

Teraz najčítanejšie