V Sudáne dostal doživotie: Mučenie členmi Islamského štátu vnímam ako Bohom danú milosť

PETR JAŠEK sa narodil v roku 1963, dvadsať rokov pôsobil v zdravotníctve, z nich desať ako riaditeľ nemocnice, v 90. rokoch bol zástupcom starostu mesta Počátky. Je členom Cirkvi bratskej. Od roku 2002 pracuje pre českú pobočku organizácie Hlas mučeníkov, ktorá pomáha prenasledovaným kresťanom vo svete. Pôsobil v Nigérii, kde sa venoval obetiam teroristov z Boko Haram, od roku 2011 sa naplno zaoberal Sudánom. Koncom roka 2015 ho tam zatkli a koncom januára 2017 za špionáž a protištátnu činnosť odsúdili na doživotie, čo v tamojšom práve znamená 20 rokov. Vo väzniciach strávil 14 a pol mesiaca, vo februári 2017 sa ho českej diplomacii podarilo dostať domov. Je ženatý, má dve dospelé deti, v Bratislave bol na pozvanie festivalu Bratislavské Hanusove dni.

Baví vás ešte odpovedať na otázky o tom, čo ste prežili v Sudáne?

Bola to silná skúsenosť, a keďže je o čom hovoriť, neprekáža mi to. Stále prichádzajú aj originálne otázky, takže každý rozhovor je iný. A ja som veľmi vďačný za to, že to ľudí stále zaujíma.

Zo Sudánu už v januári 2013 vyhnali všetky západné kresťanské organizácie s tým, že dostali len krátke ultimátum na opustenie krajiny. Ich majetky skonfiškovali. Nebolo z vašej strany nezodpovedné ísť tam?

Nie, nebolo. Viem, čo sa stalo koncom roka 2012 a v januári 2013. Viem aj to, že to ultimátum trvalo 24, respektíve 48 hodín. S mnohými ľuďmi, ktorých sa to dotklo, som sa stretol, takže informácie som mal.

Cestu som zvažoval pomerne dlho. Odporučili mi ju aj viacerí Sudánci, ktorí museli utiecť z krajiny, dokonca mi dali kontakty na miestnych kresťanov. Niektorí z nich mali zjavné obavy, lebo mi ani neodpovedali na e-mail, hoci sme im zabezpečili, aby bol kódovaný.

V každom prípade svoje rozhodnutie nepovažujem za ľahkovážnosť ani rozmar. Bolo treba zistiť, ako na tom tamojší kresťania sú. Tobôž po tom, čo režim pred pár rokmi vyhnal už spomínané organizácie.

Dlhé roky ste v Česku pôsobili ako riaditeľ nemocnice. Čo rozhodlo, že ste relatívne pohodlný život manažéra vymenili za prácu humanitárneho pracovníka v problémových krajinách?

S prácou Hlasu mučeníkov som sa zoznámil ešte počas hlbokej totality. Môj otec, evanjelický farár, aj s mamou organizovali podzemné stretnutia mládeže, vďaka čomu sa dostali do hľadáčika ŠtB. Oboch ich zatkli a po výsluchoch mi otec podal knihu s názvom V Božom podzemí od Richarda Wurmbranda. Vraj posilní moju vieru. Tak sa aj stalo.

Po revolúcii som bol pri zakladaní českej pobočky Hlasu mučeníkov s názvom Pomoc prenasledovanej cirkvi, pre ktorú som najskôr pracoval ako dobrovoľník. Nakoniec som po dvadsiatich rokoch práce v zdravotníctve a desiatich rokoch šéfovania v nemocnici pochopil, že Boh má pre mňa inú cestu.

Keď vás v sudánskych väzniciach týrali členovia a sympatizanti Islamského štátu, keď ste si tam za údajnú špionáž a protištátnu činnosť odpykávali doživotný trest, nepýtali ste sa, kde je Boh, že dopustí takú nespravodlivosť?

O viere som nezapochyboval. Už predtým som mal mnoho stretnutí s prenasledovanými kresťanmi. Z ich zjavných svedectiev viery som pochopil, že prenasledovanie je neoddeliteľnou súčasťou evanjelia. Kristus hovoril, že „prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás“.

Evanjelium predsa nie je o prosperite, ako sa nám to snaží vnútiť západné kresťanstvo, že každý človek by mal byť zdravý, krásny, úspešný, bohatý, ale práve o prenasledovaní. Kresťania, ktorí si vytrpeli oveľa viac ako ja, mi pritom vraveli, že to nevnímajú ako kríž, ale ako Bohom danú milosť. V Krista totiž treba nielen veriť, ale pre neho aj trpieť.

Nechce sa mi veriť, že človek sa dokáže okamžite po zatknutí v diktátorskej krajine nastaviť tak, že všetky následné útrapy vníma ako milosť.

Jasné, že začiatky neboli ľahké, lebo keď človeka zatknú, vypočúvajú, pričom nevie, kedy a či vôbec sa dostane na slobodu, netuší, čo je s jeho rodinou, trápi sa. Na druhej strane postupne naozaj prichádza pocit, že ide o Bohom danú milosť.

Rozumiem, že pre neveriacich je takéto vysvetlenie ťažko uchopiteľné. Faktom je, že som dospel k poznaniu, že to, čo sa mi práve deje, je v Božích rukách, že ide o súčasť Božieho plánu. Tam, kde som bol, som tak mohol vydávať svedectvo nielen spoluväzňom, ale aj dozorcom, žalobcom, sudcom či vyšetrovateľom.

Do Sudánu ste šli na štyri dni na turistické víza. Zadržali vás na letisku pri pokuse vrátiť sa. Hrozil vám trest smrti. V piatich väzniciach ste strávili 14 a pol mesiaca. Domov vás priviezol minister zahraničných vecí vládnym špeciálom. Ako vás vnímajú v Česku? Ako obeť? Hrdinu? Nezodpovedného človeka, za ktorého musel intervenovať štát a míňať peniaze daňovníkov?

Som celkom milo prekvapený záujmom všetkých možných médií o rozhovory. Z pohľadu toho, ako relácie a články o mne dopadli, musím povedať, že až na drobné výnimky boli spracované objektívne a pravdivo. Tuším len jedno tlačené periodikum malo snahu to celé posúvať inam.

Keď hovorím s ľuďmi osobne na verejných miestach, na diskusiách a besedách, vravia, že môj čin chápu, že nešlo o nezodpovednú cestu za exotikou, lebo som nemal čo robiť, ale o dôležitú humanitárnu prácu pre špecifickú skupinu ľudí – prenasledovaných kresťanov.

Môj mediálny poradca mi poradil, aby som zásadne nečítal diskusie o mne na internete, lebo tam sa pod rúškom anonymity vyskytuje naozaj všeličo. Je to dané tým, že ľudia si tam často riešia svoje osobné komplexy, čo môže celkový pohľad na mňa skresľovať.

V Sudáne ste okrem dokumentovania prípadov prenasledovaných kresťanov a získavania dôkazov o demoláciách kostolov mali odovzdať aj peniaze na liečbu popáleného študenta, ktorý utrpel zranenia počas demonštrácie povstalcov. Ako na tom vlastne sú kresťania v moslimskom Sudáne?

Miera slobody tamojších kresťanov veľmi úzko súvisí s tým, ako sa ich osobná viera prejavuje v praxi. Ak je niekto kresťanom len tým, že to zdedil po rodičoch, pričom tento údaj je zaznamenaný aj v tamojších občianskych preukazoch, a chodí do kostola, pričom vieru obmedzuje len na jeho steny, môže žiť relatívne pokojný život.

Narážať môže iba pri hľadaní zamestnania, prípadne jeho deti zažívajú príkoria v štátnych školách. Ak s tým nemá problém, štát mu dá pokoj. Že sa niekto prejavuje maximálne v kostole, ho netrápi, tajná služba tam má totiž svojich informátorov. To isté platí pre kazateľov – ak počas kázní nevybočujú z povolených medzí, dajú im pokoj.

Ak však chce niekto žiť skutočným kresťanským životom a prežije živé stretnutie s Kristom, pričom si uvedomí jeho slová „choďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkým stvoreniam, čiňte z nich učeníkov a krstite ich v mene Otca, Syna i Ducha Svätého“, má vážny problém.

V moslimskom prostredí okamžite tvrdo narazí a začne si ho všímať nielen tajná polícia, ale aj niektoré islamské organizácie vrátane členov Islamského štátu, ktorí tam pôsobia v ilegalite. Problém teda nastáva, ak chce niekto reálne žiť podľa slov Krista.

Stále sa tam vypaľujú kresťanské dediny, stále za sobáš s kresťanom hrozí trest smrti?

Jednoznačne. K systematickej genocíde kresťanov tam dochádza od 80. rokov minulého storočia, len svet vrátane médií to ignoroval. Začalo sa to teda dávno pred rozdelením Sudánu na Južný Sudán a Sudán. Paradoxne, situácia kresťanov v severnej časti pôvodného Sudánu sa po rozdelení ešte zhoršila.

Dôvod?

Argumentovalo sa, že pre kresťanov je určený Južný Sudán, hoci ten ani zďaleka nie je len kresťanský. Faktom je, že moslimovia v ňom sú v menšine. Treba tiež pripomenúť, že Sudán veľmi štedro dotujú krajiny ako Saudská Arábia či Katar.

Čiže diktátorské režimy, podporujúce terorizmus.

A Sudán sa im prenasledovaním kresťanov snaží zapáčiť, hoci oficiálne nejde o islamský štát s právom šaría. Uplatňujú sa z neho len niektoré prvky. V praxi to však znamená, že ak dôjde k zmiešanému sobášu, prípadne ak moslim konvertuje k inej viere, hrozí mu trest smrti aj pri civilnom procese.

V tamojších väzniciach ste si prešli kalváriou, pričom vás týrali výhradne moslimovia. Neovplyvnilo to váš vzťah k nim? Nezvádza vás to k nebezpečnej generalizácii typu, že čo moslim, to zlý človek?

Vďaka svojim cestám do prevažne moslimských krajín – lebo od roku 2002 som mal na starosti Strednú Áziu, Blízky a Stredný východ plus Afriku – mám o islame dobrý prehľad. Svedectvá ľudí, ktorí tam žijú a zakúsili prenasledovanie zo strany islamistov, sa oklamať nedajú.

Hovorím pritom aj o časoch, keď sa o Boko Haram, Islamskom štáte, al-Nusre a im podobných organizáciách ani nevedelo. Moje skúsenosti z väzenia teda neboli ničím novým.

Lenže hoci som na vlastnej koži spoznal najradikálnejšie prvky islamu v podobe členov, sympatizantov aj nových adeptov Islamského štátu, nemôžem poprieť, že som tam prežil čas aj s moslimami, ktorí boli ku mne veľmi priateľskí. Keď sa priebežne dozvedali, ako ma mučia, uisťovali ma, že radikáli nereprezentujú skutočný islam.

V podstate som sa len utvrdil v tom, že prístup islamu ku kresťanstvu veľmi záleží na tom, ako je percentuálne zastúpený v spoločnosti.

Dá sa to ukázať na číslach?

Áno. Ak moslimovia tvoria do 10 percent spoločnosti, vždy sa správajú ako mierumilovné náboženstvo. Po prekročení hranice 15 percent sa však začne objavovať prvé násilie na skupinách, ktorí s nimi nesúhlasia, prípadne sú ich hlavnými oponentmi.

Ak ich je v spoločnosti 30 percent a viac, dochádza k otvorenému boju. Sledujem to dvadsať rokov, mohol by som siahodlho rozprávať, ako a kde to prebiehalo, najmä v Afrike.

Existuje pritom jeden zvláštny efekt – ak niekde dôjde k tvrdému útoku zvonku, vtedy sa k drancovaniu, vypaľovaniu a zabíjaniu pridávajú aj dovtedy mierumilovní moslimovia.

Dôvod?

Často sa tak deje zo strachu, lebo radikálni islamisti sú schopní zaútočiť aj na moslimov, ktorí majú iný názor. Koniec koncov, pamätáte si na prípad, keď členovia Boko Haram zabili jedného významného moslimského duchovného. Kto sa nepridá k nim, dopadne ako ostatní nepriatelia. Že je moslim, ho nezachráni.

Ľudia v Európe sú rozdelení v tom, ako sa postaviť k téme utečencov. Jedni tvrdia, že v mene súcitu im treba pomôcť, iní majú obavy z toho, že medzi skutočnými obeťami z vojnových zón sú aj teroristi.

Poviem len jedno – priamo členovia Islamského štátu sa mi nepokryte chválili, ako im utečenecká kríza nahráva do karát. S reálnymi žiadateľmi o azyl totiž prichádzajú aj ich bojovníci. V rôznych svetských médiách som zachytil, že sa hovorí o piatich percentách, podobné percentá mi spomínali aj ľudia z Dáišu. Treba sa k tomu postaviť realisticky.

Netreba zabúdať ani na slová prvého alžírskeho prezidenta po tom, čo jeho krajinu začiatkom 60. rokov minulého storočia opustila posledná noha francúzskeho vojaka. Povedal, že dobyjú Európu, nie však so zbraňami v rukách, ale maternicami žien.

Mali ste možnosť hovoriť s množstvom islamistov. Bavili ste sa o tom, prečo zabíjanie vnímajú ako správnu vec?

O tomto sme mali veľa diskusií, ale pozor, nie takých, kde som mal možnosť klásť otázky. Bol som povinný akurát tak poskytovať odpovede. Do nich som sa však vždy snažil zahrnúť to, čo je podstatou evanjelia a kresťanstva.

Pochopil som, že za ich názormi je vždy nejaký islamský duchovný. Koniec koncov, jeden z nich sedel so mnou v cele. Práve títo duchovní moslimov radikalizujú. Možné je to vďaka tomu, že čítajú najmä druhú časť Koránu, ktorá je, na rozdiel od prvej, mierumilovnej, mimoriadne bojovná. Džihád sa tam opisuje ako boj s mečom v ruke.

Sedel som aj s jedným z vrahov, ktorí sa podieľali na poprave 20 egyptských kresťanov v Líbyi. Práve takýchto tam uctievajú a nazývajú „mužmi meča“. Korán si totiž vykladajú doslovne.

Je to niečo podobné, ako keby si kresťania doslovne vykladali Starý zákon?

Starý zákon je svojím spôsobom dosť podobný Koránu. Vyzýva totiž Židov, že ak by ich syn alebo dcéra odpadli od Hospodina, rodičia a svedkovia tohto odpadnutia ich majú ukameňovať.

Rozdiel je však v interpretácii Kristových slov. Ten Židom povedal: „Počuli ste, že vašim vodcom bolo povedané, aby milovali svojho blížneho a nenávideli svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím – milujte svojich nepriateľov.“ To je zásadný obrat, ktorý nachádzame výhradne v kresťanstve.

Keď vás na letisku zatkli, tušili ste, že máte problém?

Na začiatku som to považoval za bežnú predletovú kontrolu. Keď však odmietali prijať moje vysvetlenie, že som len turista, a začali mi ukazovať fotografie zo všetkých stretnutí, ktoré som v Sudáne mal, dokonca aj s nočným videním, bolo mi jasné, že domov sa tak skoro nedostanem.

Zlomom, keď sa ich tajná služba vlastne uistila, že som špión, bolo objavenie môjho druhého pasu. Vždy totiž cestujem s dvomi pre prípad, že by mi jeden ukradli. Že ma mali za špióna, neskôr dokladovalo čítanie rozsudku na súde, kde zaznelo, že „Petr Jašek sa odsudzuje za doživotie, lebo pracuje pre výzvednú americkú organizáciu Hlas mučeníkov“. Chápete, humanitárna kresťanská organizácia je pre nich výzvedná.

Doživotie v Sudáne znamená v praxi maximálne 20 rokov, k tomu mi však pripočítali ďalšie roky za iné veci a vo výsledku to bolo takmer 24 rokov. Platí tam však absorpčný princíp, že najdlhší trest absorbuje tie menšie, reálne som tak dostal 20 rokov.

Hrozil vám aj trest smrti?

Áno, jednak za špionáž, jednak za vlastizradu, teda protištátnu činnosť. Vrátim sa však k téme – len čo na letisku našli môj druhý pas, okamžite začali detailne prehľadávať aj moje pamäťové nosiče, hoci údaje z počítača som mal bezpečne uložené na úložiskách.

Dokázali si však obnoviť zmazané súbory z fotoaparátu. V tom som ich podcenil. Našli tak nielen záznamy z rozhovoru s popáleným študentom. Nakoniec mi v rozsudku pripísali aj nezmysly, že informácie, ktoré som o Sudáne rozširoval, spôsobili štátu ekonomické škody. Znie to humorne, ale krásne to ilustruje, akú silu pre totalitné režimy má obyčajné slovo.

Popálenému študentovi ste mali odovzdať finančnú pomoc na jeho liečbu. Podarilo sa?

Utrpel popáleniny na 80 percentách tela. Prešiel už nejakými liečeniami, mojím cieľom bolo zdokumentovať jeho aktuálny stav a podať fundovanú správu pre tím plastických chirurgov tak, aby mu mohli ďalej pomáhať.

Peniaze som neodovzdal priamo jemu, ale pastorovi, ktorý sa o neho stará. Žiaľ, aj toho popáleného študenta zatkli a na päť mesiacov uväznili. Bolo to pre neho nepríjemné, lebo pre nefunkčné prsty nemohol nič chytiť do rúk.

Popáleniny utrpel na demonštrácii povstalcov. Čo sa vlastne stalo?

Tu vás zastavím. Vzhľadom na prebiehajúce odvolacie konania s pastorom aj s týmto študentom nemôžem verejne hovoriť detaily. Mohlo by ich to ohroziť.

Vystriedali ste päť väzníc. Do cely pre jedného vás natlačili siedmich. Istý čas ste držali hladovku, bol problém s vodou, mlátili vás po hlave, šírilo sa tam malomocenstvo, malária, cholera, tuberkulóza, svrab, plesne. Nazývali vás špinavým prasaťom a krysou, islamisti vám chystali waterboarding. Zachránil vás dozorca presunutím na inú celu. Ako sa to dá prežiť?

S vierou sa to dá. Svoj život som už dávno predtým odovzdal do rúk Krista, ktorý vstal z mŕtvych. Snažím sa žiť podľa jeho slov. A ak niekto ide nekompromisne za Kristom, Boh mu v extrémnej situácii dodá silu.

V najhorších chvíľach pri mučení a bitkách som bol na tom po psychickej stránke, paradoxne, najlepšie. Prežíval som totiž zvláštny pokoj. V podstate mi bolo milosťou, že ma Boh uchránil pred cholerou či maláriou, čo tam boli bežné veci. Mal som Božiu ochranu, preto som dnes doma živý a zdravý.

Jedným z najhorších tamojších trestov je vraj vloženie väzňa až po krk do otvorenej kanalizačnej nádrže plnej splaškov z väznice. Dialo sa to?

Dvakrát som to videl na vlastné oči, ponárali ich na pol hodiny. Koniec koncov, to je dôvod, pre ktorý sa tam šíri cholera. Politickým či náboženským väzňom sa to nerobilo, ale kriminálnikom áno. Tobôž, ak opakovane porušovali tamojšie pravidlá, napríklad napadli a zranili dozorcu.

Keď ste vo väznici islamistom spomínali teroristické útoky v Paríži, o ktorých nevedeli, začali oslavovať. Tamojší proces s vami ste prirovnali k procesom u nás v 50. rokoch minulého storočia. A vy ste napriek všetkému nepocítili hnev?

Ľudsky sa to nedá vysvetliť, lebo som prežíval nadprirodzený pokoj. A to je čosi iné, než poskytuje náš svet. Tento pokoj chráni myseľ bez ohľadu na to, akými nepríjemnými situáciami prechádza telo. Sú to veci za obzorom nášho chápania, ktoré však dokazujú Božiu existenciu.

Z histórie predsa poznáme aj kresťanov, ktorí za svoju vieru položili život. Kristus hovorí svojim učeníkom, že „príde čas, keď vás budú zabíjať a myslieť si, že tým slúžia Bohu“. Ak by som to celé neprežil, malo by to svoj dôvod.

Ste ženatý, máte dve deti. Predstavte si, že by ste sa odtiaľ tých 20 rokov nedostali, prípadne to neprežili. Dokázala by takéto vysvetlenie vášho obetovania sa mentálne prijať rodina?

Mentálne sa to zvládnuť nedá, duchovne áno. Ľudská sila na zvládnutie takých situácií nestačí. Kto však vie, čo znamená narodiť sa z vody a ducha, teda narodiť sa znovu tak, aby mohol vidieť Božie kráľovstvo, berie to inak.

Manželka aj deti so mnou cestovali často, kde tiež pomáhali, napríklad v Nigérii, nebezpečenstva sú si teda vedomí. Nechcem tvrdiť, že ak niekto stratí svojho blízkeho, je ľahké to zvládnuť a vyrovnať sa s tým. Niekedy to aj s odpustením trvá pomerne dlho. Takých ľudí však poznáme, hovorili sme s nimi o tom a vieme, že to je možné.

Príbeh vášho prepustenia je trochu zvláštny. Sudán tvrdí, že milosť od prezidenta Umara al-Bašíra ste dostali v nedeľu, vy ste však o nej vedeli už od štvrtka. Myslíte si, že naozaj rozhodoval al-Bašír?

Ťažko povedať, zrejme to celé bola len hra tajných služieb a on to vôbec neriešil. Jeden z vyšetrujúcich dôstojníkov mi naozaj povedal, že milosť prezidenta som dostal už vo štvrtok, tamojší minister zahraničných vecí však nášmu ministrovi Zaorálkovi tvrdil, že až v nedeľu. Osobne pochybujem, že prezident niečo podpisoval.

Že však o mne vedel, nepochybujem, lebo keď mu naša veľvyslankyňa v Káhire v máji 2016 odovzdávala poverovacie listiny, hovorila s ním aj o mojom prípade. Tajná služba jej však nedala povolenie, aby ma vo väzení navštívila. To len dokladuje, kto v krajine skutočne vládne – nie ministri a vláda, ale dôstojníci.

Komické bolo, že keď vás prepúšťali, ostrihali vás, oholili, dali vám tri pleťové masky a poslali vás do sauny.

Sudánskemu režimu veľmi záleží na tom, ako a čo sa o ňom píše, chce mať dobrú povesť. Od začiatku mi bolo jasné, že vlasy a bradu si nebudem môcť ponechať, hoci som si chcel najskôr zachovať tvár väzňa. Podarilo sa to aspoň na fotografiách.

Celé to dokladuje snahu režimu kamuflovať a zakryť skutočnú pravdu. Nechce priznať, že človek vo väzení vôbec nejako trpel. Ukazuje to aj iná vec – na každé pojednávanie nás viedli v okovách, keď však zbadali, že tam sú zástupcovia európskych ambasád, dali nám ich dole ešte pred vstupom do súdnej siene. Zakrývanie stôp je bežné.

Tvrdíte, že Česko za vás Sudánu určite nezaplatilo výkupné. Čo mu mohlo ponúknuť?

V časoch pred mojím zatknutím prebiehal reštart diplomatických vzťahov vyjadrených tým, že sa otvárala sudánska ambasáda v Prahe. Môj prípad všetky ďalšie aktivity zmrazil.

Sudánu však veľmi záleží na tom, ako je prezentovaný, mimoriadne si potrpí na oficiality bez ohľadu na to, že jeho prezident je medzinárodne hľadaným vojnovým zločincom. Jednoducho chce mať nadviazaných čo najviac diplomatických stykov.

Preto bola dôležitá osobná návšteva ministra Zaorálka priamo v Sudáne. Bez nej by ma nepustili, lebo chceli, aby s nimi niekto osobne hovoril. Takto získali prísľub reštartu diplomatických vzťahov.

Je v poriadku zmäkčovanie postojov k diktátorským režimom?

Na obhajobu českej diplomacie, ktorá ma vytiahla von, chcem pripomenúť, že sankcie voči sudánskemu režimu zmiernili aj USA. Je to celosvetový trend, hoci v Sudáne stále dochádza k porušovaniu ľudských práv a masívnym útokom na civilné obyvateľstvo dokonca aj chemickými zbraňami, ako sme to nedávno videli v Dárfúre.

Budete ešte pokúšať osud a cestovať do podobných krajín?

Vzhľadom na nechcenú publicitu, ktorá nasledovala po mojom odsúdení a neskoršom návrate domov, sa charakter mojej práce musí zmeniť. Diktátorské režimy už poznajú moju tvár, množstvo krajín by mi ani nedalo vízum.

Cestovať síce budem, a budem aj riešiť prenasledovanie kresťanov vo svete, s ľuďmi sa však budem stretávať na neutrálnych miestach v tretích krajinách. Rozhodne znovu nepocestujem do Sudánu, lebo by som znevážil to, čo pre mňa urobila česká diplomacia.

Dokázali ste odpustiť svojim trýzniteľom?

Pre mňa to nebol až taký veľký problém. Za svojich vyšetrovateľov, dozorcov, sudcov či žalobcov sa modlím. Mám v srdci aj mysli pokoj, hoci moje srdce je neustále v Sudáne. Myslím najmä na dvoch spoluväznených kolegov, ktorí sú stále zavretí a stále sa nezačalo ani ich odvolacie konanie.

Som v kontakte s ich rodinami, právnikmi, ale aj s politikmi v Európe a v USA, ktorí nepoľavujú v tlaku, aby ich pustili na slobodu. Je to však v Božích rukách, kľúče od väzenia má Kristus. Ak tie dvere otvorí on, nik ich už nezavrie.