Macron, kandidát nádeje i zúfalstva

Emmanuel Macron sa v predvolebnej kampani prezentoval ako kandidát nádeje a po zvolení za francúzskeho prezidenta sľúbil spájať rozdelenú spoločnosť. Nie je to nič nové a je to úplne v poriadku. S tým prvým vyhral voľby, čo je veľké šťastie i pre nás s ohľadom na jeho hlavnú protivníčku. To druhé patrí po divokej volebnej kampani k povinnostiam nového prezidenta.

Po opadnutí napätia a eufórie si však treba uvedomiť, že Macron je kandidátom zúfalstva minimálne v rovnakej miere ako kandidátom nádeje. A že spájanie nielen vo Francúzsku už dlho nebolo také ťažké ako teraz.

Obaja kandidáti druhého kola v tom prvom dohromady získali iba 45 percent hlasov. Vo Francúzsku to minimálne od začiatku 80. rokov nie je nič mimoriadne a môže za to i prebytok kandidátov. Ešte horšie to bolo v roku 2002, keď z prvého kola postúpili Jacques Chirac a Jean-Marie Le Pen, pričom ani jeden z nich nezískal ani dvadsať percent. Viac ako štyri percentá však vtedy dostal i kandidát strany Lov, rybolov, príroda a tradícia. Macron musí počítať s tým, že ho pôvodne v jeho novej funkcii chcel len zlomok Francúzov a pre veľkú väčšinu je riešením z núdze.

Nie je to nič prekvapivé. Macron by správne voľby vyhrať nemal. Nie preto, lebo nebol dobrý kandidát, ale preto, lebo v podstate nevieme, aký bol kandidát, okrem toho, že je lepší ako Le Penová. Voliči o Macronovi skoro nič nevedeli a mali s ním minimálnu skúsenosť. Ak vyhral vďaka nádeji, tak je to nádej, že je možno lepší ako tí, o ktorých si Francúzi, naopak, myslia, že ich poznajú až príliš. Ani to však nestačilo, aby volebná účasť nebola rekordne nízka a nerozhodnutých hlasovacích lístkov nebolo rekordne veľa.

Macrona tak nečaká len presadenie svojho programu do praxe, ale aj to, čo v štandardných podmienkach mal urobiť ešte pred voľbami: aby Francúzov s programom vôbec zoznámil. Dnes je stredobodom navzájom sa vylučujúcich očakávaní, takže zákonite príde sklamanie veľkej časti tých, čo ho volili. Na druhej strane má Macron dosť času, aby ich presvedčil, že aj keď nerobí presne to, čo chceli, Francúzsku a väčšine jeho občanov tým pomáha.

Na Slovensku by sme si mali najviac všímať jednu z mála vecí, ktoré v predvolebnej kampani zo svojich plánov predsa len prezradil: Macron je rozhodným prívržencom viacrýchlostnej Európy. Hoci túto koncepciu sám presadiť nedokáže a Berlín je voči nej, naopak, oveľa zdržanlivejší, znamená to, že debata o viacrýchlostnej integrácii naberie na obrátkach a rastie pravdepodobnosť, že sa práve táto budúcnosť Únie presadí.

Aj my si teda musíme čo najskôr vyjasniť, kam v prípadnej viacrýchlostnej Únii chceme patriť a čo urobíme pre to, aby sme sa dostali tam, kam patriť chceme.