Zo zvedavosti zašla do väzenia, s odsúdenými začala vydávať časopis

„Alžbetka, nechcela si ísť radšej na nejaký jazykový kurz?“ spýtala sa jej stará mama, keď sa dozvedela, že jej vnučka chodí každý piatok do košického väzenia, kde vedie redakčný krúžok s odsúdenými.

Mužom v rodine o tom radšej ani nepovedala. „Veľmi by sa báli. Navyše, som jedináčik,“ hovorí študentka žurnalistiky Alžbeta Hudáková. A čo keď sa to dozvedia z tohto článku? „Tak sa s tým budú musieť zmieriť,“ pokrčí plecami a usmeje sa.

Pred dvoma rokmi Alžbeta pracovala v Rádiu Košice, ktoré sídli oproti väznici. Raz pred Vianocami premýšľala, ako asi vyzerá Štedrý deň odsúdených a tak sa tam vybrala spraviť reportáž. Vtedy ju oslovili, či by im nechcela pomôcť s vydávaním väzenského časopisu Okno.

„Keď sme sa prvýkrát stretli, z jednej aj z druhej strany bolo cítiť, že nám to nejako reže a tá spolupráca má byť,“ spomína na začiatky Alžbeta. Do košickej väznice chodila niekoľko mesiacov, až kým neodišla študovať žurnalistiku do Bratislavy.

Odhovárali ju

S príchodom Alžbety do väznice sa z debatného krúžku stal redakčný. Najprv preberali rôzne mediálne témy, čítali si noviny, knihy, učili sa, ako napísať text a aký žáner si zvoliť. „Keď sme si čítali, zaujímalo ich v podstate všetko. Sú oddelení od diania, ktoré považujeme za každodennú vec. Čítali o tom, aká kultúra sa deje v danom meste, o politike aj rôznych kauzách,“ spomína Alžbeta.

Do redakčného krúžku chodilo do desať väzňov odsúdených za mimoriadne závažné trestné činy. Išlo o mužov odsúdených za distribúciu drog, za fyzické napadnutie aj usmrtenie. Časopis vychádza nepravidelne a zvyčajne má viac ako 20 strán.

Často počúvala, že väzenské prostredie je príliš depresívne a bude z neho unavená. „Áno, je to negatívne, ale ja som si to domov nikdy neodniesla, nikdy ma z toho nebolela hlava. Práve naopak. Mne to dodávalo energiu a mala som to rada.“

Bez politiky

Väzenské noviny majú veľmi špecifické pravidlá. Nemôže sa v nich uverejniť čokoľvek a takisto si ich ktokoľvek nemôže ani čítať. Ľudia by nemali vedieť, kto sa nachádza vo väzení, pretože by to bolo v rozpore s právami väzňov. „Ide v podstate o to, aby táto činnosť spoločensky nestigmatizovala zainteresovaných odsúdených,“ hovorí Monika Nižníková z Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach.

Do väzenského časopisu môžu prispievať aj ľudia zvonka. Jeden košický historik pre nich napríklad napísal potulku popri väznici a opísal im minulosť neďalekého cintorína a kaplnky.

Väzenský časopis je podobný školskému. „Mal by byť prevažne o dianí v ústave a povzbudiť ich, ukázať im pozitíva aj vo výkone trestu a nejako im pomôcť,“ definuje Alžbeta.

„Jeden drogovo závislý napísal úvahu o drogách. O tom, aké to je byť závislý, a opísal aj celý proces odvykacej kúry,“ opisuje. Myslí si, že na odsúdených tento príbeh pôsobil odstrašujúco.

Časopis je apolitický a kritiku ústavu by ste tam hľadali márne. Alžbeta to chápe, politika by vraj medzi väzňami zbytočne mútila vodu. „Jeden odsúdený chcel reagovať na stravu a životný štýl vo väznici, a tak spracoval rubriku o zdravom životnom štýle. Písal o tom, že majú k dispozícii rôzne ovocie a zeleninu, z ktorých si vedia pripraviť aj domáce lieky a nehnať sa hneď za lekárom.“ 

Väzenské rádio

Najobľúbenejšou rubrikou je Okienko knihovníka. Vo väznici sa čítajú najmä detektívky. Dominik Dán je číslo jeden. „Ale veľmi fičala aj rubrika o cvičení s vlastnou hmotnosťou,“ dodáva Alžbeta.

Ďalší obsah vypĺňajú informácie o rôznych besedách a prednáškach, ktoré pre väzňov pripravili. Píšu aj reportáže z futbalových a stolnotenisových turnajov, ktoré si usporiadajú. Podstatnú časť tvoria úvahy na najrôznejšie témy, duchovné texty, básne a poviedky.

V minulosti vo väznici vysielalo aj rádio Florián. Viedol ho odsúdený, ktorý je už dnes na slobode a rádio po ňom nemal kto prebrať. „Boli určené časy, keď sa relácie odvysielali cez ústavný rozhlas pre všetkých v premiére a následne bolo aj niekoľko repríz,“ spomína na fungovanie rádia Monika Nižníková z ústavu.

Pre väzňov je podľa Nižníkovej redakčný krúžok veľkým prínosom. „Akákoľvek tvorivá činnosť pôsobí počas výkonu trestu terapeuticky a pomáha aj k osobnostnému rozvoju odsúdeného a efektívnemu využívaniu voľného času.“ Takéto aktivity sú aj prevenciou pred psychickou degradáciou.

Väzni v sebe navyše môžu objaviť talent, o ktorom ani netušili, že ho majú. „Bol tam odsúdený, ktorý píše knihu, takže sa veľmi tešil z toho, že môže prispievať aj do časopisu,“ dodáva Alžbeta.

Ak ma vyhľadajú, pôjdeme na kávu

Väčšinu textov odsúdení odovzdávali napísané rukou na papieri. Alžbeta si ich nosila domov a prepisovala. „Bola som prekvapená, že ich pravopis bol bez chýb. Nemusela som opravovať žiadne ypsilony, malé ani veľké písmená.“

Počas stretnutí sa však nehovorilo len o tom, kto a čo napísal. Prišlo aj na osobnejšie veci, tak ako v každej redakcii. Väzni sa Alžbety pýtali aj na to, ako vlastne vyzerá jej život.

„Asi aj preto, že som mladá žena, som z ich mesta. Zaujímalo ich, čo študujem, čo robím, čo ma zaujíma. Ale aj oni mi povedali veľa o sebe. Ako sa dostali k trestnej činnosti, aký viedli život, kým boli vonku, aký je ich život teraz.“

Priatelia sa jej často pýtali, či sa nebojí, že ju neskôr väzni, keď sa dostanú na slobodu, vyhľadajú. „Keď si ma nájdu, tak si ma nájdu. Pôjdeme na kávu, pokecáme. Toto som naozaj neriešila. Lebo ak by som dala na všetky rady všetkých ľudí, tak by som tam nechodila,“ hovorí Alžbeta.