Denník N

Všetci chceme vyššie platy. Dajú sa prikázať zákonom?

V Belgicku je 13. plat bežný, ale neprikazuje ho zákon. V Latinskej Amerike je to, naopak, častá prax.

Autor je publicista

Tlak na zvyšovanie platov je legitímny, debata by sa však mala sústrediť na spôsoby, akými toto zvyšovanie dosiahnuť a nenarobiť pritom viac škody než úžitku. Rýchle možnosti sú len dve: buď znížime daňové a odvodové zaťaženie a marketingovo to nazveme trebárs trinástym platom, alebo to dáme „na cháveza“.

Platy na Slovensku síce rastú, ale stále sú nízke, ak ich teda porovnáme s vyspelou Európou a nie napríklad s balkánskymi krajinami. Ľudia na Slovensku zarábajú menej než na Západe, a to nielen v absolútnom vyjadrení, ale aj po prepočte na kúpnu silu (ktorá zohľadňuje rozdielne cenové hladiny). Ak by sme sa v disponibilnom príjme porovnávali s našimi susedmi, vyzerá to hneď lepšie – v kúpnej sile už sme štatisticky predbehli Maďarsko aj Poľsko a dobiehame Česko. A máme tiež vyššie disponibilné príjmy (prepočítané cez kúpnu silu) než Pobaltie, balkánske štáty Európskej únie a Grécko.

Štatistiky hovoria…

Dojem, že platy by mali rásť, nemôžu príliš spochybniť ani ekonómovia, ktorí abstrahujú od pocitu, „že ľudia si to zaslúžia“, a rozmýšľajú o probléme analýzou štatistických údajov.

Jeden z najdôležitejších údajov pri úvahách o raste platov sa týka produktivity práce. A v tej sme sa prepracovali na čelo krajín V4, hoci ešte stále sme len na necelých 77 percentách priemeru Únie. Na druhej strane, najvyššie v regióne sú aj naše priemerné hodinové náklady práce (teda hrubé mzdy s odvodmi).

Ďalším dôležitým údajom s vplyvom na vývoj miezd je nezamestnanosť, ktorá opäť výraznejšie klesla. Keďže okrem rastu ekonomiky má na vývoj nezamestnanosti výrazný vplyv aj demografia (do dôchodku odchádzajú veľmi silné ročníky z 50. rokov, na trh práce nastupujú oveľa slabšie ročníky rokov 90.), zdá sa, že vysoká nezamestnanosť by nemala byť v blízkej budúcnosti vážnejšou hrozbou. To je dobre aj pre výšku platov, pretože čím menej (lacných) alternatív budú zamestnávatelia k zamestnancom mať, tým viac im budú musieť platiť, aby ich získali alebo udržali.

A potom je tu ešte prepočet platov cez veľkosť ekonomiky, kde Slovensko výrazne zaostáva (momentálne ide u nás na platy zhruba 38 percent HDP, kým napríklad v Nemecku vyše 50). Vyzerá to tak, že na platy vynakladajú zamestnávatelia na Slovensku oveľa menšiu časť vyprodukovanej hodnoty než inde.

Môže to byť pravda (a podľa štatistík aj je), ale je to trochu optický klam. HDP je na Slovensku významne tvorený ekonomickou činnosťou s vysokou kapitálovou náročnosťou. Preložené do ľudskej reči, mnoho veľkých firiem musí veľmi veľa investovať (do strojov, zariadenia, technológií), aby mohlo zamestnať ľudí a vyrábať napríklad autá alebo televízory. Tieto investície sú zarátané do HDP, ale musia sa splácať. Takže ak na rozdelenie medzi platy zamestnancov a zisky vlastníkov zostáva oveľa menej, než by sa zo štatistiky mohlo zdať, nie je to vždy len pre lakomosť „kapitalistov“.

Na druhej strane je fakt, že výnosy z kapitálu sú na Slovensku atraktívne, čo sa prejavuje aj tým, že investori sem stále prichádzajú. A to je dobre, pretože aspoň toto bola dlho jedna z mála našich konkurenčných výhod, keď už kvalita nášho školstva, vymáhateľnosti práva, inštitúcií či odvodové zaťaženie našou výhodou teda naozaj nie sú.

Čiže: platy na Slovensku síce regionálne (v rámci V4) nezaostávajú, ale vzhľadom na pomerne vysokú slovenskú produktivitu práce, nízku nezamestnanosť a ekonomický rast je legitímne debatovať o tom, ako dosiahnuť ich ďalší rast. Otázka je, ako to urobiť rozumne.

Čo bude ten „trinásty plat“?

Zatiaľ najsilnejší impulz má marketingové meno „trinásty plat“. Ako konkrétne by mal vyzerať, zrejme zatiaľ nevedia ani tí, čo by si z tohto opatrenia radi urobili svoj nový totem. Zatiaľ sa dá len tušiť, že výsledná podoba tohto „13. platu“ bude mať podobu špeciálnej odmeny, oslobodenej od daní a odvodov. Aby sa predišlo špekuláciám, súčasťou finálneho návrhu takmer určite bude aj obmedzenie výšky tohto nezdaňovaného trinásteho platu, zrejme so stropom na úrovni priemerného platu zamestnanca v danom roku.

Ak to takto dopadne, potom sa stane zhruba toto: Časť zamestnávateľov sa so zamestnancami dohodne, že výmenou za o čosi nižšie platy v priebehu roka dostanú na jeho konci vyšší trinásty plat, čiže celkové (ročné) náklady zamestnávateľa nestúpnu a čistý príjem zamestnanca áno.

Podľa čerstvého prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska medzi zamestnávateľmi to takto chce urobiť 22 percent z nich. Až 35 percent zamestnávateľov chce reagovať tým, že zabrzdí pravidelné zvyšovanie platov v priebehu roka a nahradí ho trinástym platom. Niektorí by asi museli niektorých zamestnancov prepustiť, aby mohli ostatným dať viac. A zhruba štvrtina avizuje, že by to zvýšilo ich celkové mzdové náklady. Ako by si s trinástym platom poradil verejný sektor, to zatiaľ nikto netuší. Je možné, že to bude prebiehať podobne ako v súkromnom.

Ak teda má byť cieľom zvýšenie čistého príjmu zamestnancov, potom sa to môže podariť. Ak je cieľom donútiť zamestnávateľov, aby sa v prospech zamestnancov vzdali väčšej časti svojich výnosov, potom budú zrejme výsledky veľmi zmiešané. Prinajmenšom to však firmám (aj štátu) zvýši náklady na účtovníctvo, v tomto je úspech zaručený, ak teda išlo o to.

Príklady zo sveta

Občas sa v debate objaví nejaký inšpiratívny príklad zo zahraničia. Rezonuje napríklad „belgický trinásty plat“ s argumentom, že čo funguje vo svete, môže fungovať aj u nás. Je pravda, že napríklad v Belgicku je trinásty plat viac-menej bežný, ale ide o výsledok historického vývoja na základe kolektívnych zmlúv (odbory sú tam neporovnateľne silnejšie a lepšie organizované ako na Slovensku) a nie zákonom vnútenej povinnosti. Niektorí belgickí zamestnávatelia poskytujú v priebehu roka dokonca aj ďalší príspevok na úrovni platu za „0,92 mesiaca“ ako príspevok na dovolenku; opäť ide o rozšírenú prax, upravenú podľa odvetví kolektívnymi zmluvami.

Podobne je to aj vo Francúzsku, a v menšom rozsahu v Nemecku či Rakúsku. Sú aj iné príklady, napríklad v Latinskej Amerike majú v mnohých štátoch povinné trináste platy vyplývajúce zo zákona, vrátane veľkých ekonomík ako Brazília, Mexiko či Argentína. Ako vo všetkom, aj v otázke „trinástych platov“ je diabol vždy ukrytý v detailoch a kontexte.

Budú to práve tie detaily, ktoré rozhodnú, či na Slovensku zavedieme trináste platy, ktoré budú „len“ marketingovým obalom pre mierne zníženie daní a odvodov pre zamestnancov (čo by dokázali ako svoj úspech uviesť minimálne dve z troch strán súčasnej vládnej koalície), alebo sa vyberieme chávezovskou cestou aj s jej dôsledkami.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie