Denník N

Nikdy ich neopustila naivná viera, že to nakoniec dajú. Po 6 rokoch otvárajú žilinskú synagógu

Synagóga od Behrensa sa za roky stala v Žiline takmer neviditeľnou. Teraz opäť žiari. Foto – Dalibor Adamus
Synagóga od Behrensa sa za roky stala v Žiline takmer neviditeľnou. Teraz opäť žiari. Foto – Dalibor Adamus

Stavba od slávneho architekta Petra Behrensa v Žiline je opäť krásna. Rekonštrukčné práce sú takmer na konci, tento piatok priestor otvorí slávnostný koncert.

V malej žilinskej galérii Plusmínusnula bola posledná vernisáž trochu nudná. Švajčiarsky umelec Ramon Feller tam totiž vytvoril inštaláciu, ktorú si v prvom momente človek takmer ani nevšimol. Hliníkové konštrukcie zvnútra kopírovali línie galérie.

Ktosi by pokojne mohol odísť aj s pocitom sklamania alebo priam oklamania, keby uprostred toho celého nestál jeden malý motor. Ten motor v pravidelných intervaloch navíja dva povrazy. A tie povrazy k sebe pomaly, takmer nepatrne priťahujú hliníkové rúrky. Keď stojíte vnútri, je to ako živý organizmus. Nikdy neviete, kde a kedy sa čo pohne, ani ktorým smerom. A okrem toho aj zaznamenáva všetky zvuky, ktoré tu od vernisáže zazneli a každých päť minút ich púšťa.

V tomto momente je z nich už hluk, kým sa kovová konštrukcia každým ďalším dňom nepredvídateľne vťahuje do­vnútra a robí z galérie takmer nepreniknuteľný priestor. Je v tom trochu deštrukcie, improvizácie aj novej krásy z výsledku, ktorý sa nedá dopredu úplne odhadnúť.

Takto nejako, ale v oveľa väčšej mierke, možno opísať to, čo sa udialo v tesnej blízkosti galérie, ktorá je prakticky súčasťou žilinskej synagógy. Pred šiestimi rokmi ju zobralo do rúk občianske združenie Truc Sphérique. Kedysi táto stavba od slávneho architekta Petra Behrensa, ktorá bola dokončená v roku 1931, dostala mesto na mapu sveta, postupom času sa však aj pre domácich stala takmer neviditeľnou.

Dnes je späť. Behrensova architektúra v plnej kráse a ešte aj nová kultúrna inštitúcia, v ktorej je dôležitejšia improvizácia a hľadanie toho najlepšieho možného modelu, než slepá stávka na nejakú istotu.

Budova synagógy dnes, po obnovení omietok a strechy. Združenie Truc sphérique doteraz získalo a investovalo približne milión eur. Foto – Dalibor Adamus

Behrensova synagóga slúžila obradom iba necelé desaťročie po jej dokončení v roku 1931. Potom tam bola divadelná sála, prednášková aula aj kinosála. Rekonštrukčné práce sa začali v roku 2012. Foto – Dalibor Adamus

Postupne sa odkrývali pôvodné vrstvy a reštaurovali omietky. Foto – Dalibor Adamus

Jeden z prvých koncertov, keď bola synagóga ešte bez kúrenia a podlahy, rok 2013 – Iva Bittová s orchestrom. Foto – Richard Kohler

Aktuálny stav zreštaurovaných omietok s kupolou, ktorá bola roky zakrytá a odkryla ju až rekonštrukcia. Foto – Dalibor Adamus

V piatok večer tu zaznie slávnostný koncert s menami takmer troch tisícov darcov, ktorí prispeli na rekonštrukciou stavby. Súčasťou večera je výber z fotografií Dalibora Adamusa, Mareka Jančúcha, Natálie Zajačikovej, Petra Snadíka, Richarda Köhlera, Kathrine Thude, Martina Tisa a Moniky a Ľuba Stacha dokumentujúci šesť rokov stavebných a reštaurátorských prác a prvých pootvorení. Foto – Dalibor Adamus

Duch predbieha hmotu

„Asi by sme už teraz mali byť šťastní a zrejme aj budeme, ale najprv si potrebujeme trochu oddýchnuť,“ hovorí šéf združenia Truc Sphérique Marek Adamov presne tak, ako to je. Po šiestich rokoch na stavbe má pocit, že by potreboval rekvalifikáciu. „Cítim sa ako stavbár, ale s profesionálmi sa porovnávať nemôžem. A za ten čas som už asi aj zabudol robiť to, čo som robil predtým,“ hovorí so smiechom.

Predtým, pred viac než desiatimi rokmi, zakladal a rozbiehal spolu s ostatnými členmi Truc Sphérique v rodnom meste kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie, ale toto – toto bolo niečo úplne iné. „Oveľa zaväzujúcejšie,“ hovorí Adamov.

Behrensova synagóga patrí medzi najvzácnejšie zachované pamiatky na našom území. Z pôvodného plánu, a teda, že z nej bude kunsthalle, sa však časom stala najmä otázka: ako rekonštruovať pamiatku. Vrátiť ju do pôvodnej podoby z tridsiatych rokov, alebo ponechať aj nánosy ďalších desaťročí, keď z nej bola prednášková aula aj kinosála.

Nateraz je odpoveď jasná a pozrieť si ju môžete už tento piatok, 12. mája, hoci rekonštrukčné práce budú pokračovať aj po otváracom večeri. „Otvárame teraz, lebo sme sa na tomto dátume dohodli pred mesiacmi v naivnej viere, že to dovtedy stihneme. Naivná viera, že to dáme, nás úspešne sprevádza od spustenia tohto megaprojektu. Keby sme neboli takíto optimistickí, asi to vzdáme hneď na začiatku. Radšej vždy veríme, že to pôjde – aj keď to potom trvá dlhšie a stojí dvakrát viac,“ hovorí Fedor Blaščák, jeden z iniciátorov rekonštrukcie Novej synagógy, unikátneho priestoru v centre Žiliny.

Aby sa nezabudlo

V piatok večer zaznie v Novej synagóge skladba skladateľa Mareka Piačeka s takmer troma tisíckami mien ľudí – darcov, ktorí synagóge finančne pomohli v zbierke. A hoci to nebude žiadna definitívna bodka za rekonštrukciou, dôvod na oslavu to veru rozhodne je.

„Synagógu sme opravovali, aby sme ju zachránili a zreštaurovali ako výnimočnú modernú architektúru, a súčasne jej vdýchli život v podobe nového kultúrneho centra. Pomohli nám všetci, ktorí mohli, prispeli nórske i európske fondy, ministerstvo kultúry, ústredný zväz židovských obcí, mesto, nadácie, futbalisti, veľkí i menší sponzori, výrobcovia stavebných materiálov… ale ľudia, ktorých mená v piatok zaspievame, prispeli najviac. Nie sumou, ale tým, že naozaj ukrojili zo svojho súkromného rozpočtu alebo času. Preto sme im sľúbili „nesmrteľnosť“, a preto bude táto skladba znieť v múroch Novej synagógy navždy – stačí priložiť ucho k stene,“ hovoria iniciátori rekonštrukcie.

Snažili sa zachytiť každé meno darcu, podporovateľa alebo dobrovoľníka za posledných šesť rokov. V skladbe Mareka Piačeka tieto mená zaspievajú členovia zboru Octet Singers a členovia Štátneho komorného orchestra Žilina. Sú tam ľudia, ktorí darovali päť eur, ale aj ľudia, ktorí prispeli tisícmi či pracovali mnoho dní na stavbe. „Veríme, že za každú, aj malú dobrú vec, človek môže získať nesmrteľnosť – nezabudne sa na neho. Hudobná skladba ako zoznam ľudí, ktorí nám s rekonštrukciou pomohli, je poďakovaním a mnemotechnickou pomôckou – aby sa nezabudlo.“

Na obnovu synagógy zohnalo občianske združenie okolo milión eur vrátane Nórskych fondov (Grant EHP), a vybudovalo „inštitúciu“ v tom najlepšom slova zmysle, sami si však neberú žiadne právo na „príklad hodný nasledovania“

„Ostatní nech si podobné projekty robia po svojom. Len nech nikto nepoužije náš postup ako príklad,“ hovorí Marek Adamov a zdá sa, že to myslí naozaj vážne. „Na Stanici doteraz nemáme mnohé veci dokončené, ale tu sme si povedali, že to urobíme úplne. Dokonale. Akurát, že s takýmto rozpočtom sa to nedá. Zišlo by sa mať oveľa viac peňazí. Na prvý pohľad by ich možno nebolo vidno, ale nerobili by sme to v takom strese a necítili sa pred otvorením na konci so silami,“ dodáva.

Pôvodné nákresy Petra Behrensa z roku 1928.

Jeden z prvých architektonických návrhov rekonštrukcie od Martina Jančoka. Ten sa však viackrát menil. Foto – Dalibor Adamus

Keď bola synagóga približne v polovici rekonštrukcie, vystavoval tu aj Dan Perjovschi – známy rumunský umelec. Svoje Vybrané správy vpísal priamo do stien. Foto – Dalibor Adamus

Máj 2016, Noc literatúry v niekdajšej Zimnej modlitebni, ktorá sa premení na bar. Foto – Dalibor Adamus

Koľko umenia je akurát

„Marek už prišiel aj s nápadom, že to iba dokončíme, skryjeme všetko, čo by sa dalo ukradnúť a otvoríme dvere vpredu aj vzadu, nech môžu ľudia iba prechádzať ako kedysi československým pavilónom v Benátkach, keď ho otvoril Roman Ondák,“ hovorí so smiechom umelec, súčasný kurátor a šéf galérie Plusmínusnula Ján Gašparovič, keď sa ho pýtam, aký bude mať synagóga ďalší program.

Že z nej nebude kunsthalle, ako znel pôvodný plán, je zrejmé už dlho. „Bolo jasné, že púšťať sa do inštitúcie takého typu bol príliš premrštený nápad. Veľmi triezvo zvíťazilo to, čo robiť vieme – hybridný priestor, v ktorom každý prispeje tým, čo vie najlepšie a spolu to všetko dáva zmysel.“

Tak funguje aj Stanica, v synagóge by však predsa len malo prevažovať výtvarné umenie. „Myslím, že už doterajšie výstavy ukázali, že umenie to tu dokáže zvládnuť. Akurát to chce o trochu viac práce s divákmi. Aj prvotný záujem o budovu časom opadne, a potom treba pripraviť dobrý sprievodný program, ktorý ľuďom priblíži aktuálne výstavy. Keď ich už však čosi vtiahne dovnútra, zväčša sú veľmi otvorení a pripravení vnímať, čo sa dá využiť,“ hovorí.

Dokazujú to aj skúsenosti z galérie Plusmínusnula. „Skupina návštevníkov je tu naozaj špecifická. Pravidelne chodia deti, mladí rodičia, a čo je pre mňa prekvapivé, sú to aj starší ľudia – nie je to teda úplne typická skupina návštevníkov, ktorá chodí do galérie. Často prídu počas týždňa aj starší ľudia, ktorí iba nazrú dnu, ale radi sa porozprávajú a zaujímajú sa,“ hovorí kurátorka Zlatka Borůvková.

Improvizácia ako metóda

Spolu s Ivanou Rumanovou, Jánom Gašparovičom, Kamilom Mihalovom a ďalšími pracujú na dramaturgii a výstavnom pláne. Prvá výstava bude Pracovná.

„Pracovná preto, že doplní finišujúci kolotoč prác o pohľad z odstupu. Zároveň budeme riešiť otázky spojené s minulosťou synagógy aj budúcnosťou novej kultúrnej inštitúcie v Žiline,“ hovorí Ivana Rumanová.

„Zatiaľ nikto nevie presnú odpoveď na otázku, aký program tu bude, stále sa o tom rozpráva celý tím ľudí. Doteraz bola všetka energia sústredená najmä do samotnej stavby, teraz sa presúva na tvorbu programu, lenže my ešte vždy nevieme, ako rýchlo budú napredovať dokončovacie práce, a v akom stave bude budova v čase, keď niečo naplánujeme. Naplánovať to však musíme,“ hovorí so smiechom Zlatka Borůvková. „Ale ten hipisácky model, ktorý funguje na Stanici, bude tu musieť trochu ustúpiť do úzadia, predsa len, synagóga má inú mierku a aj očakávania sú odlišné.“

Doteraz tie očakávania Nová synagóga dokázala splniť skôr, než s nimi ktosi prišiel. Iba na máloktorom stavenisku sa totiž konalo toľko výstav, koncertov, trhov a rôznych iných akcií. Vlastne, zrejme na žiadnom inom stavenisku to nežilo tak ako tu.

Po šiestich rokoch by sa teda mohlo zdať, že sa otvorením nedeje nič výnimočné, že iba plynule pokračuje to, čo sa už dávno začalo. A tak to aj je, iba pokračuje to, čo Truc Sphérique a ľudia okolo neho začali pred rokmi v Žiline. Ako taký malý motor uprostred k sebe priťahujú ďalších ľudí a vytvárajú celkom nový priestor, nepredvídateľný, neštandardný, no fungujúci, životaschopný, a teda vlastne výnimočný.

Teraz najčítanejšie