pondelok

Prácu nemajú, Gréci ich nevítajú. Utečenci zostali uväznení na Rodose

Udo chcel ísť do Nemecka za kamarátmi. Zostal však na viac ako rok sám na gréckom Rodose, ktorý je mimo sezóny vyľudnený. Jeden z ostrovov najmenej zasiahnutých krízou si tiež nevie poradiť s ľuďmi na úteku.

Utečenka pred sebou tlačí kočík so svojím majetkom. Foto – Noel Rojo

Pláže sú prázdne. Iba jeden blázon sa aj vo februári kúpe v mori, priamo v prístave hlavného mesta Rodos.

Tu je aj miesto určené pre utečencov. Hneď naproti nemu lákajú na návštevu do miestneho striptízového klubu. Primátor Rodosu niekoľkokrát zdôrazňuje, že nejde o tábor, ale o „dočasné miesto“.

„Ide o starú budovu, ktorú vlastní magistrát. Vybrali sme ju, pretože je blízko prístavu, takže bolo pre utečencov jednoduchšie zostať tam jeden-dva dni a potom ísť na pevninu. Bol to úspešný projekt, lebo aj novoprišelci sa tak dozvedeli o mieste a mohli tam ísť,“ vysvetľuje primátor Fotis Chatzidiakos.

To bolo ešte v auguste 2015. Na Rodose však nepočítali s tým, že po podpísaní dohody medzi EÚ a Tureckom tu zostanú utečenci dlhodobo.

Dočasné miesto určené pre utečencov na Rodose slúžilo kedysi ako bitúnok. Naproti nemu sa dnes zabávajú v stripklube. Foto – Noel Rojo

Na bráne je zákaz vstupu, ale aj ceduľa oznamujúca, čo ľudia na úteku potrebujú. Ak máte, môžete priniesť jedlo i oblečenie. Kúsok od brány sedí na lavičke mladý pár, dievčina má na hlave hidžáb.

Starší Grék má zjavne na starosti zabrániť, aby sa do tábora dostali nepovolaní. Upozorňuje zvedavé deti, vybiehajúce spoza brány iba vo svetríkoch, aby išli za mamami, a nás, aby sme ich nefotili.

Jedna z mám vychádza von. Pred sebou tlačí detský kočík, v ktorom akoby mala svoj majetok: rukavice, deku, mlieko aj škatuľu od džúsu.

Na veľkom dvore sušia ženy bielizeň, rozložených je tam niekoľko plastových stoličiek. V pozadí lode, ktoré by boli súce na vyfotenie pri západe slnka, nebyť neporiadku pred nimi.

Bremeno

Dobrovoľníci z miestnej solidárnej skupiny OASIS už prestali ľudí na úteku v prístave navštevovať. „Na začiatku tam nebolo nič, nie je tam priestor na učenie, na jedenie. Nechceme, aby žili v takých podmienkach. Rozhodli sme sa odísť, aby sme im neškodili,“ vraví rozhorčene Michael Karanikolas.

„Hneď na začiatku som navrhol, aby sme ich dali do hotela, ktorý je prázdny, na magistráte to nechceli,“ tvrdí.

„Toto je miesto, ktoré zaobstarávame bez akejkoľvek podpory, takže mať tu ľudí na desať mesiacov je pre nás trochu bremeno,“ reaguje na zmenenú situáciu v pohybe ľudí na úteku primátor. Na Rodose pritom bolo naraz najviac 487 utečencov, a to iba štyri dni, celkovo ich Rodosom prešlo viac ako 20-tisíc. Sú ostrovy, kde sa dlhodobo zdržiavajú tisícky ľudí.  

Primátor Rodosu Fotis Chatzidiakos priznáva, že sú pre nich utečenci bremeno – to, že budú na ostrove zotrvávať celé mesiace, neočakával. Foto – Noel Rojo

Primátor ďalej vysvetľuje, že v bývalom bitúnku už zabezpečujú aj upratovanie a dobrovoľníci sú na mieste prítomní 24 hodín denne. „Práve tu mám správu od miestneho supermarketu, ktorý sa nám rozhodol darovať 50 kilogramov jedla tento týždeň,“ pochvaľuje si Chatzidiakos spoluprácu s miestnymi biznismenmi.

„Jedlo nie je problém, toho máme od rôznych prispievateľov aj na rok,“ vraví Michael. „My chceme pre týchto ľudí dôstojnosť,“ dodáva, keď sedíme v priestoroch OASIS.

Muž bez práce

Rodoský magistrát napokon ponúka aj náhradné ubytovanie, avšak iba pre ženy s deťmi. Sýrska rodina, ktorej sa začiatkom roka narodilo dieťa, sa tam podľa slov primátora odmietla bez otca presťahovať.

„Dom je iba pre ženy a deti, žiadni muži tam nie sú prítomní. Ide o ochranu žien a detí pred nepríjemnými situáciami. Rodiny však preferujú zostať v tábore namiesto toho, aby šli do domu,“ vysvetľuje primátor.

„Poskytovanie pomoci musí byť kultúrne citlivé a musí sa dbať na to, aby bolo rovnomerne rozložené. Medzi ľuďmi na úteku sú ohrozenejšie skupiny, ale treba vnímať, aký dôsledok takto poskytovaná pomoc má,“ upozorňuje Monika Svetlíková z organizácie Človek v ohrození, ktorá poskytuje pomoc na ostrove Lesbos i v Solúne.

Pomoc zameraná iba na vybrané skupiny sa prejavuje aj na frustrácii tých opomenutých – v tomto prípade mužov.

„Pre tých, ktorí sú slobodní, je situácia komplikovaná,“ potvrdzuje Michael a dáva za príklad Uda, 21-ročného Sýrčana.

Už má azyl, ba dokonca už nežije v prístave, nemenovaný Angličan ponúkol jemu i ďalším pár ľuďom na úteku bývanie v jednom z neobývaných domov. „Mal som šťastie, dostal som azyl ešte pred podpísaním dohody, po tom, ako si overili, že som z Damasku,“ vraví hanblivo.

Udov príbeh je podobný tisícom ďalších. „Najprv som sa dostal na ostrov Kastelorizo. Je to asi polhodina od Turecka, takže je jednoduché sa tam dostať,“ opisuje záverečnú časť svojej trasy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102151 z vás dostáva správy e-mailom