Denník N

Most medzi bolo a bude

Americkí vojaci vztyčujú vlajku nad Iwodžimou. Jedným z nich je Michal Strank. Foto - Wikipédia
Americkí vojaci vztyčujú vlajku nad Iwodžimou. Jedným z nich je Michal Strank. Foto – Wikipédia

Máme plné ústa európskych hodnôt, ale kde v Európe sú ulice a sochy Lavala, Quislinga alebo toho mizerného maliara?

Zvláštne májové mediálne ticho. Nechýbajú mi pompézne oslavy konca vojny éry socializmu, ale mlčanie nie je riešenie. Ikony nie sú zbytočné, pripomínajú. Sú mostom medzi bolo a bude. Prebehla konferencia o Tisovi nie ako rozporuplnej postave prezidenta, ale o Tisovi kňazovi. Aj o mizernom maliarovi viedenských obrázkov, ktorého neprijali na akadémiu (škoda, všetko by bolo možno inak), sa dá hovoriť.

RTVS odvysielala film Dušana Hudeca Chlapec, ktorý sa chcel stať prezidentom. Prezidentom sa nestal, ale anonymnou súčasťou americkej ikony áno. Narodil sa na Slovensku a ako dieťa sa s rodičmi vysťahoval do USA. Po útoku na Pearl Harbour sa dal k Marine Raiders. Chlapík, za ktorým ľudia idú. Jeho čata sa vylodila na ostrove Iwodžima v Pacifiku, kde po krvavých bojoch s Japoncami vztýčili zástavu s hviezdami na sopke Suribači. O pár dní neskôr seržanta Michala Stranka zabil granát. Vojakov zo slávnej fotky pozná málokto, fotku Joea Rosenthala všetci. Dostal za ňu Pulitzerovu cenu. Je ikonou vojny, rovnako ako fotografie Roberta Capu alebo „sovietskeho Capu“, Baltermanca.

Dušan Hudec natočil výborný film. Ako povedal Capa, „vojna sa nedá fotografovať, vojna sú predovšetkým emócie“. Aj poprava a martýrstvo, hoci falošné, sú o emócii, a preto racionálne argumenty, fakty a seriózne štúdie historikov – i keď prekvapujúco – nepresvedčia. Príbeh trochu pripomína román Normana Mailera Nahí a mŕtvi. Rovnaký čas, podobný ostrov. Drsný život prieskumnej čaty, džungľa, všadeprítomná smrť. Kniha sa hojne čítala a vyvolávala emócie. Ak je kultúra sebavedomá, pravdivá a hlasná, pôsobí na lži profylakticky.

Pár mladých sa 8. mája cez Facebook stretlo pri pamätných tabuliach slušných ľudí. Existujú, denne chodia okolo mnohí bez toho, aby vedeli, kto boli ľudia ako generál Petrák, hrdina od Dunquerku, alebo pilot Smik. Sú to úžasné príbehy, vznešené aj noblesne humorné, ako Petrákovo stretnutie v Británii s dievčaťom v uniforme. Opravovala defekt na nákladnom aute. On, čsl. vojak, galantne ponúkol pomoc, ona zdvorilo odmietla. „Ďakujem, som na to školená.“ Bola to princezná Alžbeta, budúca britská kráľovná.

Pamätné tabule iného druhu vyvolajú mediálny záujem – a nič. Máme plné ústa európskych hodnôt, ale kde v Európe sú ulice a sochy Lavala, Quislinga (hoci za pokus zmierniť hladomor v Rusku by si ju zaslúžil) alebo toho mizerného maliara? Ešteže nemáme jazdeckú sochu Bélu Tuku s ostrohami. Nesmejte sa, fakt ich nosil.

Že načo to pripomínať? Lebo treba. S demokraciou je to ako s anglickým trávnikom. Kosiť denne a minimálne tristo rokov. A začať včera.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie