Denník N

Macron ako nádej z románu

Karikatúra N – Vizár
Karikatúra N – Vizár

Medzi dvoma kolami volieb sa zdalo, že Francúzsko váha a zdráha sa. Teraz je to však preč. Teraz sa začína otvorený boj medzi tými, ktorí veria, že sloboda žije, a tými, ktorí ju už pochovali.

Autor je francúzsky filozof a spisovateľ

Víťazstvo Emmanuela Macrona vo francúzskych prezidentských voľbách je ako príbeh románu, ktorý nechcel vydať žiaden vydavateľ a potom to nakoniec jeden predsa len urobil a zistil, že má v ruke bestseller.

Bolo to takto: Úradujúci prezident François Hollande sa po prvýkrát v moderných francúzskych dejinách rozhodne, že sa nebude uchádzať o znovuzvolenie.

Skupina konzervatívnych veľkých zvierat, vrátane bývalého prezidenta, sa navzájom vyblokuje a otvorí cestu pre kandidáta Françoisa Fillona, o ktorom si myslia, že to zvládne, až kým ho nedobehne jeho minulosť.

Vládni socialisti zničia svojho vlastného premiéra Manuela Vallsa, aby potom rozdelili svoju podporu medzi aparátčikov Benoîta Hamona, ktorý to v prvom kole dotiahne na jednociferný výsledok, a radikálneho ľavičiara Jeana Luca Melenchona, ktorý sa klania diktátorom a svojmu vlastnému hologramu a láka aj popudzuje svojou revolučnosťou, ale narazí na prahu druhého kola.

Kandidátka extrémnej pravice Marine Le Penová spácha na konci hlavnej prezidentskej diskusie niečo ako verejnú samovraždu. Ako postavička vo fraške, odloží masku úctyhodnosti, ktorú jej nasadili jej spindoctori, a po trápnom rétorickom striptíze odhaľuje tvár vodkyne tvrdo fašistickej strany.

Potom, na poslednú chvíľu hackli Macronove počítače a vyvrhli e-maily, ktoré odhalili, že členovia jeho strany sa zapájali do takých hanebných aktivít, ako platenie zamestnancov, rezervovanie stolov v reštauráciách a posielanie súborov na čítanie. A nakoniec smrteľný tweet: jeden z hlavných poradcov Le Penovej sa v ňom prihlási ku kybernetickým útokom, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pripravili, ak už nie vykonali, niekoľko tisíc kilometrov na východ.

A na konci týchto nepravdepodobných zvratov a obratov, v okamihu pravdy v dráme, ktorá dostala na novú úroveň absenciu nevedomosti, ktorá, ako veril Coleridge „tvorí poetickú vieru“, stáva sa mladý muž, pred rokom prakticky neznámy, prezidentom Francúzska.

Moru nerozkáže

Kým napíšu podrobnú históriu tejto kampane – katastrofálnej a nádhernej, nezmyselnej a zázračnej – francúzsky prezident bude musieť čeliť výzvam vyplývajúcim z okolností svojho víťazstva. Musí veľa urobiť a zároveň nás presvedčiť, že robiť vie. A bude musieť mať na pamäti, že odmietnutie Le Penovej nie je to isté ako potvrdenie jeho programu.

Od prvých hodín svojho funkčného obdobia sa Macron musí oddať úlohe pravdy a jednoty, na čo sa ako vnímavý čitateľ kresťanského filozofa Paula Ricoeura práve zameral vo svojej kampani. A bude musieť odolávať tým podporovateľom, ktorí by v opojnej žiare víťazstva od neho chceli, aby bol súčasne stvoriteľom aj divotvorcom.
Macron sa však bude musieť správať skromne. Rovnako ako vikingský kráľ Knut z 11. storočia, ktorý chcel rozkazovať moru. Keď sa mu to nepodarilo, na znak krehkosti svojej moci prestal nosiť korunu, aby ukázal svojim lichotníkom a rojkom, že nie je pánom sveta, ako si to predstavovali.

Macron to už raz dokázal, keď v kampani počúval a upokojil nahnevaných robotníkov z fabriky Whirpool v severnom Francúzsku. Musí vrátiť politiku späť do správnych a primeraných proporcií.

Opojná mladosť

Ale zatiaľ tam nie sme. Zatiaľ je mojím jediným želaním pozdraviť muža, ktorý hodením kociek skoncoval s rizikom a stal sa najmladším prezidentom Európy.

Nie že by mladosť sama osebe bola niekedy presvedčivým argumentom. Som si vedomý varovania Knihy Kazateľ pre krajinu, ktorej vládne dieťa.

Ale viem aj to, ako vedel Machiavelli, že v nadšení mladosti, v jej odvahe, v jej zanietenosti a túžbe je niečo, na čo môže ľahšie počúvať aj osud. Nebol to ten prípad v roku 1789 s francúzskymi revolucionármi Hochem a so Saint-Justom, s Bonapartom prvým a Napoleonom III. (až po Macrona najmladší prezident v dejinách Francúzska)? Nebol to prípad Benazir Bhuttovej, Johanky z Arku, Johna F. Kennedyho a Theodora Roose­velta?

A viem aj to, že v tejto krajine existuje príliš veľa podôb konzervativizmu, príliš veľa potenciálnych blokád a trombóz, príliš veľa fanatikov, ktorí pred voľbami prisahali ako jeden, že odmietnu bankára, ktorý by bol prezidentom, a zhodia ho zo skaly ako v starovekom Ríme. Viem, že tu máme príliš veľa populistov, na ľavej strane predovšetkým zatrpknutý Mélenchon a na pravej patetický Nicolas Dupont-Aignan, ktorý sa uhýbal kamerám, keď odchádzal z katedrály v Remeši, kde boli korunovaní francúzski králi. Pod figovým listom pohŕdania financiami zrádzajú pravého ducha Francúzska.

Viem, že smutné vášne driemajúce v týchto formách sú také zlomyseľné, že je pre ne takmer nemožné vytvoriť priestor pre spoločné ideály, ktoré sú sociálnymi väzbami republikánskej demokracie. A viem, že v nadšení víťaza, v jeho radosti, v jeho mladistvom optimizme je niečo, čo reaguje na neduhy francúzskej civilizácie.

Medzi dvoma kolami volieb sa zdalo, že Francúzsko váha a zdráha sa. Teraz je to však preč. Teraz sa začína otvorený boj medzi tými, ktorí veria, že sloboda žije, a tými, ktorí ju už pochovali.

Obe strany ukázali svoje karty. Demokratický svet potrebuje, aby Macron uspel.

© Project Syndicate

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Emmanuel Macron

Komentáre

Teraz najčítanejšie