Otázniky nad Mestským súdom v Bratislave (Košiciach?)

Autor je profesor Právnickej fakulty UPJŠ, poradca prezidenta SR

Prečo ma zaujíma zriadenie mestského súdu?

V roku 1982 som sa stal námestníkom predsedu Mestského súdu v Košiciach pre trestný úsek; neskôr, po piatich rokoch, som bol námestníkom pre občianskoprávny úsek a napokon necelý rok 1990 som tomuto súdu predsedal. Nuž a tri roky som bol členom odvolacieho senátu, ktorý mal v referáte civilné odvolania proti rozhodnutiam Mestského súdu v Košiciach.

Súd v Košiciach bol (po Brne) druhý najväčší v Československu.

Mestský súd v Bratislave bol v tom čase na úrovni krajského súdu; bol druhostupňovým, odvolacím súdom, takže skúsenosti s prvostupňovým mestským súdom mal len súd v Košiciach.

Preto som zbystril pozornosť, keď som zachytil informáciu, že ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská otvorila otázku zriadenia prvostupňového mestského súdu v Bratislave. Košice zostávajú otvorené, hoci tam sú tiež tri okresné súdy (Košice-okolie je súčasť košickej justície).

Je táto myšlienka nosná?

Som presvedčený, že ide o iniciatívu, ktorá si zaslúži pozornosť a sústredenejšiu úvahu.

Nejde o zjednodušený návrat k predošlým organizačným štruktúram súdnictva. Napokon, ako som spomenul, Mestský súd v Bratislave bol krajským súdom. Predpokladám, že sa skôr hľadá taký spôsob garantovania základného práva na súdnu ochranu, ktorý začne efektívne bojovať s dnešnými, už takmer neriešiteľnými ťažkosťami, najmä so zbytočnými prieťahmi, ktoré nadobúdajú značné rozmery.

Prínos takého nápadu spočíva najmä v tom, že ak by sa uskutočnil, iste, po dôkladnej diskusii vo vnútri súdnictva, tak by slúžil ľuďom, spoločnosti a štátu. Profitovali by z toho aj samotní sudcovia.

Aké sú rozhodujúce klady?

Vznik jediného organizačného média, akým bude vedenie budúceho mestského súdu, povedie k efektívnejšiemu riešeniu každodenných problémov výkonu spravodlivosti. Okrem toho, pribudnú viacerí sudcovia na rozhodovanie, pretože zákonite sa zníži počet predsedov a podpredsedov. Namiesto piatich predsedov a podpredsedov bude jeden predseda a, dajme tomu, štyria podpredsedovia. Rovnako sa usporia ľudské zdroje aj na administratívnych riadiacich pozíciách.

Zdalo by sa, že značný počet sudcov mestského súdu, presahujúci určite číslo sto, by mohol byť komplikáciou. Mal by byť výhodou. Takéto množstvo sudcov je schopné bez väčších problémov zabezpečiť náhradu za kolegu, vyriešiť mimoriadnu záťaž, napríklad pre stúpajúci počet žalôb alebo obžalôb, ako aj podobné denné výzvy. Bez ujmy na inštitúte zákonného sudcu.

Všetci sudcovia by boli, zásadne, rovnomerne zaťažení (kto nesúdil, ani nevie, aká je to, pre ľudí v talároch, žiarlivo sledovaná veličina). Veci, ktoré by došli na mestský súd, by sa prideľovali všetkým sudcom bez ohľadu na to, z ktorého obvodu vznikol dôvod na začatie súdneho konania.

Vo vnútri kolégií takého súdu by sa veci prideľovali aj naďalej náhodným výberom. Taký výber by sa mal spojiť so špecializáciou sudcov. Príklad na porozumenie. V občianskoprávnom kolégiu by boli, dajme tomu, desiati sudcovia špecializovaní na pracovnoprávne veci. Ak by došla taká vec, tak by ju náhodne pridelili tým sudcom, ktorí, podľa rozvrhu práce, sú špecialisti na veci podľa Zákonníka práce a iné pracovnoprávne spory.

Odbočím, ale musím to napísať. Celý projekt by mohol zlyhať, ak by sme paralelne nezaviedli špecializáciu. Predovšetkým na súde prvého stupňa, ktorý musí zisťovať skutkový stav, je to jediná cesta, ako zabezpečiť konanie bez zbytočných prieťahov. Právo je dnes také komplikované, že žiadať od sudcu, aby vedel „všetko“, je to isté, ako žiadať od všeobecného lekára, aby operoval mozog a popri tom liečil zlomeniny. Nemožné. Špecializácia by však neznamenala, že by sudca bol obmedzený len na ňu; ak by vznikli nerovnomernosti v pracovnom zaťažení, každý sudca by mal rozhodovať aj iné veci. Po zmene rozvrhu práce.

Odchýlky v judikovaní jednotlivých okresných súdov v Bratislave naberajú trend sústavnosti. Tejto hrozbe spravodlivosti sa dnes takmer nikto účinne nevenuje. Na mestskom súde by sa, časom, dosiahlo jednotné a predvídateľné rozhodovanie vo všetkých jeho agendách. Jednoducho, viac právnej istoty. Priamym dôsledkom by bolo, ako dokazuje prax, aj zníženie počtu podávaných opravných prostriedkov.

Argumenty proti?

Poznám, ako tak, situáciu na okresných súdoch v Bratislave. Niekde je lepšia, inde horšia. Problémová je však všade. Ukazuje sa, že sa táto organizačná štruktúra prežila a bude generovať len ťažkosti, ktoré sa bez novátorského prístupu stanú trvalou brzdou výkonu spravodlivosti v hlavnom meste.

Zásadné argumenty proti zriadeniu mestského súdu ako prvostupňového súdu v Bratislave nevidno. Hádam by mohla súhlasiť aj väčšina bratislavskej justície. Osihoteným dôvodom je iba, zatiaľ, nedostatok diskusie o navrhovanom riešení. Súdnictvo, najmä na prvom stupni, je komplikovaný systém, ktorého doladenie nie je len otázkou politického alebo rýdzo právnického riešenia. Funkčnosť takého systému závisí od mnohých faktorov, v neposlednom rade od kvality sudcov a celej administratívy. Verím však, že po otvorenej debate a úprimnej snahe všetkých zúčastnených sa tieto, prevažne logistické problémy, dajú zvládnuť.

Z historickej skúsenosti opatrný optimizmus

Mestský súd v Košiciach mal na konci svojej existencie viac ako päťdesiat sudcov, čo predstavovalo takmer tretinu krajského súdneho obvodu (pripomínam, že boli len tri kraje). Riadili ho predseda a traja námestníci. Zvládalo sa to bez nejakých podstatnejších výkyvov. Ešte podčiarknem. Bez počítačov, bez súdnych úradníkov, asistentov a iných vymožeností.

Z tohto historického poznatku pramení môj opatrný optimizmus. Súdnictvo je konzervatívne organizovaný systém. Ak sa určité organizačné schémy osvedčili, tak návrat k nim, za nových, moderných a lepšie vytvorených podmienok, by mal poskytnúť ľuďom viac spravodlivosti a spoločnosti viac právneho štátu.