Denník N

Sudca Čirč: Bez Harabina sa mi zdajú niektorí členovia súdnej rady slobodnejší

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rudolf Čirč po piatich rokoch v súdnej rade končí. Je unavený aj sklamaný z niektorých hlasovaní. Najmä tých, ktoré sa týkali volieb našich zástupcov do medzinárodných inštitúcií.

Prečo nebudete opäť kandidovať za člena súdnej rady?

Je síce možné kandidovať dvakrát po sebe a aj ma v tom najbližší kolegovia podporovali, ale cítim únavu. Možno, ak by som si mohol na rok oddýchnuť a potom mal možnosť kandidovať, uvažoval by som inak. I keď kandidovať neznamená byť aj zvolený.

Mnohí možno nechápu, prečo hovoríte o oddychu. Veď rada zasadá len raz do mesiaca. To bolo také náročné?

Je pravda, že zasadnutia sú len raz do mesiaca. Ale popri práci na súde to bola pre mňa určitá záťaž. Považoval som však za poctu byť členom rady za sudcov. A aj do budúcnosti by takáto funkcia mala byť tak vnímaná, teda že je cťou byť členom rady, ak vám kolegovia zvolením do nej vyslovia takú dôveru. Na druhej strane to znamená vykonávanie tejto funkcie s maximálnou zodpovednosťou, čiže pristupovanie ku všetkým kompetenciám rady veľmi rozvážne. Pred každým zasadnutím sa treba pripraviť a sú body, ktoré si vyžiadajú aj hlbšie štúdium problému.

Ako sa spätne pozeráte na týchto päť rokov?

Určite ma členstvo v rade obohatilo. Už len samotná možnosť byť členom tohto ústavného orgánu bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Napríklad aj to, či som schopný pohotovo reagovať v diskusii. Inak najmä diskusie o práve a právnych problémoch mi budú chýbať.

Diskusie o hodnotových otázkach nemali konca. Ako ste ich videli vy?

Keď sa vyskytne nejaký hodnotový právny problém, tak postoj členov rady a ich vstupy do diskusie sú podľa môjho názoru ovplyvnené tým, ako chápu právo. Má to vplyv najmä na vyslovené názory a na predstavy o navrhovaných riešeniach.

Vaše vnímanie práva je aké?

Právo je o slušnosti. Je diskutovaná otázka, či právo ako pojem je len to, čo je napísané v zákone, alebo zahŕňa aj iné normatívne systémy, teda napríklad aj morálku. A tu si pomôžem knihou Prípad Marie Navarovej od Arnošta Lustiga, napísanou na poctu advokátom, ktorí vykonávali toto svoje povolanie v čase Protektorátu. Začína sa mottom, že mravnosť a právo sú matka a dcéra.  V tejto myšlienke je vystihnutá podstata práva. Právo sa zrodilo z mravnosti. Tá v ňom jednoducho musí byť. Je aj o morálnych pravidlách, ktoré sa nevynucujú, no ktoré sa v konkrétnych okolnostiach stávajú právnymi, teda vynútiteľnými pravidlami.

Na tomto vnímaní práva sa teda väčšinou lámalo rozhodovanie súdnej rady?

Odpovedal by som konkrétnou témou. Napríklad riešením nezlučiteľnosti funkcie predsedu súdu s členstvom v súdnej rade. Už vyše roka je tu platný právny stav, ktorý zakazuje, aby člen rady vykonával funkciu predsedu súdu. Keď sme túto otázku na rade otvorili, niektorých členov vo funkciách predsedov súdov sa to dotklo. Mali vysvetlenie, že keď boli zvolení do rady, tak tento zákaz neplatil. Nemalo by sa ich to teda týkať. Je pravda, že vzniknutá situácia nie je nikde výslovne riešená. Preto sme niektorí navrhli, že aj keby táto situácia nebola právne riešiteľná, prejdime do oblasti etiky sudcov. Tí, ktorých sa problém týkal, ho mohli dobrovoľne odstrániť, aby sa dostali do súladu s platným právom. Žiaden z nich to neurobil. Rozumiem, že majú právo na iný názor. Skúšam sa však zamýšľať nad tým tak, čo asi očakáva nejaký nestranný pozorovateľ od sudcu v takejto situácii. Ako by sa sudca mal zachovať?

Aký signál vyslali verejnosti?

Negatívny.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Rudolf Čirč (1957)

Vyštudoval Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach, ktorú ukončil v roku 1980. V tom istom roku začínal ako justičný čakateľ na Krajskom súde v Košiciach. Sudcom sa stal v roku 1983, pôsobil na Okresnom súde Košice – vidiek. Po štyroch rokoch odišiel na Obvodný súd Bratislava II, kde bol do roku 1987. Potom odišiel z justície a stal sa právnikom v Agrostave Galanta. Po roku 1989 sa do talára vrátil, začínal na Okresnom súde v Galante, odkiaľ v roku 1995 prešiel na Krajský súd v Bratislave, neskôr Krajský súd v Nitre a napokon v roku 2000 sa stal sudcom Najvyššieho súdu. Pred piatimi rokmi ho sudcovia zvolili za člena súdnej rady, kde sa mu 29. júna končí funkčné obdobie.

Toto bol jeden z tých bodov, pri ktorých si pozorovateľ povedal, že sa po odchode Štefana Harabina z čela rady zmenil tón jej rokovania, ale zmýšľanie jej členov ostalo. Z vášho pohľadu došlo k nejakej zmene?

Aj vy ste už skonštatovali, že rokovania sú vecnejšie. Vnímam situáciu pozitívnejšie. Možno sa mýlim, ale mám pocit, ako keby sa zvýšilo zapájanie členov do diskusie. Ako keby boli slobodnejší. Predtým ako keby sa niektorí ľudia obávali ísť s bývalým predsedom rady do kontroverzie.

Ak si však zoberieme personálne rozhodnutia, voľby do medzinárodných súdnych inštitúcií či navrhovanie 65-ročných sudcov na odvolanie, sú všetky témy, pri ktorých sa zdalo, že nič sa v rade nezmenilo.

Áno, to sú témy, pri ktorých som nemal najlepší pocit z rozhodnutí rady. Napríklad pri voľbách do medzinárodných súdnych inštitúcií sa rada nezhostila svojej úlohy v súlade so všeobecným očakávaním. Neponúkla kandidátov, ktorí by boli skutočne najlepší po odbornej aj charakterovej stránke.

Pri hlasovaní o Radoslavovi Procházkovi mala verejnosť pocit, že to je o politickej objednávke. Aký je pohľad zvnútra rady na výsledok tejto voľby?

Pre mňa bol do poslednej chvíle výsledok voľby zahalený tajomstvom. Keď však bol taký, aký bol, potom si spätne spomeniete, že v tlači sa predtým písalo, že desať hlasov bude, a desať hlasov napokon aj bolo. Nemôžem z toho ďalej nič vyvodzovať, ale i na samotnom zasadnutí rady niektorí zástupcovia verejnosti vyjadrili pri odchode z miestnosti slovne veľkú nespokojnosť. Na žiadnom inom zasadnutí rady som sa s takýmto prejavom verejnosti nestretol. Aj niektorí kolegovia sudcovia, ktorých som stretol, boli výsledkom prekvapení. Neočakávali ho.

Toto však nebola jediná voľba do medzinárodných inštitúcií, pri ktorých nedokázala súdna rada zvoliť kandidáta na prvý raz. Ešte horšie to bolo pri kandidátovi na Európsky súd pre ľudské práva.

K tomu poviem len toľko, že ma stále mrzí, že neprešli kandidáti, ktorí spĺňali všetky kritériá, a som presvedčený, že ak by prešli, mohli by sme ako Slovenská republika byť na nich hrdí.

Môžete byť konkrétny?

Či už Ján Mazák, Peter Kresák, bývalý ústavný sudca Juraj Babjak, alebo sudca Najvyššieho súdu Miroslav Gavalec. Považujem ich za ľudí na vysokej odbornej, ale aj charakterovej úrovni. Očakával som, že prejdú. No som len jeden z osemnástich členov súdnej rady.

Hanbili ste sa po takých hlasovaniach, že ste členom súdnej rady? Pretože aj v novinách píšeme o takýchto výsledkoch ako o kolektívnom rozhodnutí, nevieme, kto ako hlasoval.

Skôr by som povedal, že som bol z tých volieb sklamaný. Zároveň som mal pocit, že súdna rada neprispela k zvýšeniu dôveryhodnosti justície, ale naopak, k jej zníženiu. O to viac, ak zoberieme do úvahy, čo sa očakáva od sudcov, ktorí mali  v rade vždy väčšinu.

Aké sú tie očakávania?

Že budú vždy objektívni, nestranní a budú prihliadať práve aj na charakter kandidátov so všetkým, čo do toho spadá. Tu pripomeniem už známu myšlienku, že u sudcu až 80 percent má byť charakter a 20 percent odbornosť, ktorá sa dá aj postupne získavať. A čo je charakter? Napríklad aj to, že si stojím za slovom. Je to aj o hovorení pravdy. Možno sú situácie, keď človek nemusí povedať všetko, no nemal by klamať. Prečo napokon tie voľby dopadli tak, ako dopadli, je ťažké povedať. Boli tajné, takže aj spätne zisťovať súvislosti je ťažké.

Je správne, že pri personálnych veciach rada hlasuje tajne? Vy osobne sa cítite slobodnejší?

Po uvoľnení funkcie predsedu Najvyššieho súdu prvá voľba bola verejná a som presvedčený, že to bolo správne. Potom sa zmenil zákon a na ďalšej voľbe sa hlasovalo tajne. Tam, kde zákon stanovuje voľbu s tajným hlasovaním, ako je napríklad aj voľba do medzinárodných súdnych orgánov, to musíme rešpektovať. No my sme začali uplatňovať tajné hlasovanie, prakticky tajnú voľbu, pri rozhodovaní o všetkých personálnych otázkach, hoci nejde o voľbu. Napríklad aj pri rozhodovaní, či sa podá návrh prezidentovi na vymenovanie sudcu, alebo pri návrhoch na odvolanie 65-ročných sudcov. Rovnako aj pri voľbe členov disciplinárnych senátov. Myslím si však, že by bolo lepšie, keby sa pri tomto rozhodovaní hlasovalo verejne. I keď treba povedať, že členovia rady by sa tým mohli dostať aj do nepríjemných situácií.

Čo tým myslíte?

Sú situácie, keď kandidáti sú vám bližší a ak ich verejne nepodporíte, tak to nemusia prijať s pochopením.

To si predsa musí každý z členov vnútorne vyriešiť.

Presne. Aj sa mi to stalo. Napríklad pri rozhodovaní o prekladaniach sudcov na vyššie súdy. Od členov rady sa právom očakáva, že ak je nejaké pravidlo, tak sa nemá robiť výnimka len preto, že niekto je nám bližší. Prikláňam sa k verejnému hlasovaniu. Veď predsa aj tí, ktorí nás zvolili, by mali mať možnosť nás konfrontovať, či aj pri takýchto rozhodnutiach sme v zhode s ich očakávaniami.

Spomenuli ste, že musíte dodržiavať určité pravidlá. Ale napríklad pri návrhoch na odvolanie 65-ročných sudcov sa zdá, že súdna rada žiadne pravidlá nemá. Sú nejaké?

Zvlášť pri rozhodovaní o týchto návrhoch nadobúdam presvedčenie, že tajné hlasovanie umožňuje diskriminačné výsledky. U niektorých návrh na odvolanie prejde, u iných nie.

Čiže žiadne pravidlá?

Verejnosti, ale aj kolegom právnikom to zjavne musí prekážať. A je tým poškodzovaná dôveryhodnosť súdnej rady, v ktorej sú všetci členovia právnici. Nie je zodpovedaná otázka, prečo niekto prejde a niekto nie. Zákon nám pritom ukladá povinnosť návrhy na odvolanie predložiť. I keď musím priznať, že aj ja som si prešiel obdobím váhania.

Prečo?

Súčasná zákonná úprava nie je dobrá. V minulosti to bolo tak, že súdna rada predkladala návrhy na odvolanie sudcov z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov, ale prezident (Ivan Gašparovič, pozn. redakcie) sudcov neodvolával, nerozhodoval o nich. Až kým nerozhodol o odvolaní sudcu Najvyššieho súdu Jozefa Štefanka potom, ako tento sudca poskytol médiám rozhovor, v ktorom sa kriticky vyjadril na adresu rozhodovania súdu. Vtedy som si uvedomil, že nie je dobré, ak súdna rada navrhne niekoho odvolať a prezident nekoná. Sudca je v jeho rukách. A pritom hlavným zmyslom, prečo súdna rada vznikla, je chrániť nezávislosť sudcov a súdnej moci. Pokiaľ prezident nastaví odvolávanie transparentne a povie, že ak dostane návrhy, tak sudcov bude odvolávať, v takom prípade mám dôveru, že návrhom na odvolanie sa neohrozí nezávislosť sudcu.

Malo by sa tak diať automaticky bez hlasovania, koho áno a koho nie?

Je zvláštne, o čom vlastne v rade hlasujeme. O tom, či niekto má 65 rokov? Nehlasujeme o zdravotnom stave a ani o tom, kto je aký sudca. Dôvodom na odvolanie je totiž dosiahnutie 65 rokov. Možno iní kolegovia z rady majú iný názor, ale podľa mňa výsledkom hlasovania je, že niekto má 65 rokov a druhý nemá 65 rokov, hoci zjavne má. Každopádne by bolo najlepšie tento stav ústavne zmeniť.

Prikláňate sa teda k riešeniu, aby po dosiahnutí istého veku, hovorí sa o 67 rokoch, bol sudca odvolaný?

Áno. Privítala by to súdna rada aj prezident. A aj sudcovia, ktorí by vopred vedeli, že po dovŕšení istého veku im funkcia zanikne.

Prezident nedávno odmietol vymenovať dvoch sudcov do Spišskej Novej Vsi pre pochybenie v zložení výberovej komisie. Diskusia na súdnej rade trvala veľmi dlho. Ako keby si niektorí členovia nevedeli priznať chybu. Bolo to tak?

Zdá sa, že v tomto prípade nesie každý kus zodpovednosti. Pre súdnu radu je to poučenie, že naozaj treba všetko precízne preštudovať. Stala sa chyba, a to tým, že sme si dôsledne neurobili kontrolu predložených dokumentov. No druhá vec je, ako to teraz riešiť.

Ako?

Zodpovedanie tejto otázky je neľahké. Diskusia v rade bola najmä o tom, či môžeme zrušiť svoje pôvodné uznesenie o tom, že oboch kandidátov predkladáme prezidentovi na vymenovanie. Neexistuje totiž zákonná úprava, či môže súdna rada rušiť svoje uznesenia. Ja som začal váhať pri tejto otázke aj z toho dôvodu, či by sme tým zrušením vlastne celú situáciu ešte viac neskomplikovali. Ak by pôvodné uznesenie bolo zrušené, návrh na vymenovanie by ostal na súdnej rade a výberové konanie by bolo zmarené. A okrem toho, v právnom štáte platí zásada, že občan nemá byť sklamaný v dôvere v právny akt štátu. Teda ak raz súdna rada ako orgán verejnej moci rozhodla, že návrh na vymenovanie predloží, kandidáti mohli tomu dôverovať a myslieť si, že všetko je v poriadku. Ak sa až následne zistila chyba, je správne, aby na to doplatili?

Ako to vyriešiť?

Jednoznačnú odpoveď nemám. Na zasadnutí som presadzoval názor, že keď nám prezident kandidátov vrátil, tak sme mali priznať chybu a aj skonštatovať to, že to riešiť nevieme. Zároveň povedať, že je na prezidentovi, aby sa rozhodol, čo urobí.

Ako vnímate spor prezidenta o vymenovanie ústavných sudcov. Mal by už konať?

Tak, že z princípu deľby moci prejavujúceho sa vo vzájomnej kontrole jej zložiek (brzdy a protiváhy), v tomto prípade zákonodarnej (parlament) a výkonnej (prezident), možno vyvodiť, že prezident je oprávnený posudzovať, či pri navrhnutých kandidátoch je splnený silný verejný záujem na požiadavke ich najvyššej a porovnateľnej kvality, a že možnosť daná prezidentovi na výber v podobe dvoch kandidátov navrhnutých Národnou radou na jedno miesto ústavného sudcu nemá byť len formálna, zdanlivá, ale v právnom štáte skutočná, teda materiálna. Čiže má mať reálnu možnosť si vybrať.

Doposiaľ sme hovorili skôr o negatívnych skúsenostiach zo súdnej rady. Čo pozitívne vám však napadne?

Súdna rada má mnoho kompetencií a pravdou je, že na mnohých bodoch sme sa dokázali zhodnúť. Zvlášť oceňujem, že pri rozhodovaní o kandidátoch na sudcov sa upustilo od kladenia im odborných otázok, teda akéhosi preskúšavania, pretože takáto praktika bez pravidiel by mohla byť diskriminačná.

Zažili ste v súdnej rade aj predsedu Štefana Harabina, ktorý pred dvomi rokmi kandidoval za člena. Vydýchli ste si, keď v tomto súboji uspel váš kolega Dušan Čimo?

Som rád, že podporu získal práve Čimo. Zaujímavé na tom bolo, že on bol členom rady aj predtým, za parlament, ale ten ho z tejto funkcie odvolal. Sudcovia ho vlastne voľbou do rady vrátili. Je to iný mandát. Rozlišujem medzi sudcami volenými a nominovanými.

Je správne, ak majú sudcovia v rade väčšinu a sú aj nominantmi za vládu, prezidenta, či parlament?

Už dlho majú sudcovia väčšinu, a ak ich môže byť v rade pätnásť, tak ich môže byť aj všetkých osemnásť. Pôvodne som sa nad tým nepozastavoval a nevidel som v tom žiadnu chybu. Dokonca sám som zvažoval kandidatúru za parlament. Až postupne som prišiel na to, že to môže byť problém. Naštartovala ma česká analýza súdnych rád v Európe, v ktorej autori pri našej rade akoby naznačovali isté počudovanie, že podľa ústavy by malo byť v rade rovnaké zastúpenie sudcov aj nesudcov, no v skutočnosti je to inak.

Čiže iné moci v štáte by nemali nominovať sudcov?

Nemali. Prečo chceme, aby nás bolo viac, keď aj v ústave sa píše o rovnom zastúpení? Očakávam, že diskusia na túto tému ešte bude. Veď zmyslom bolo, aby súdnu radu kreovali všetky tri moci v štáte a aj sa podieľali na jej kompetenciách. Niekto môže povedať, že sa to deje a ústava nezakazuje, aby nemohli nominovať sudcu. To je však veľmi zjednodušený výklad ústavy. Zoberme si napríklad len to, že pri nominantoch zákonodarnej a výkonnej moci, teda aj pri sudoch nominovaných týmito mocami, ak takúto nomináciu pripustíme, sa vyžaduje 15-ročná prax, no pri sudcoch zvolených sudcami žiadne takéto obmedzenie neexistuje. Aká je v tom rozumnosť? Každá z mocí má nominovať svojho zástupcu. Ako môže sudca zastupovať výkonnú, či zákonodarnú moc? Sudca prirodzene má zastupovať sudcov.

Takže potom asi schvaľujete návrh ministerky spravodlivosti, ktorá do zákona priamo píše, že by to mali byť nesudcovia?

Tým sa to ešte viac komplikuje. V návrhu novely zákona sa hovorí, že ostatné moci majú v zásade poslať do rady nesudcov. Ak sa to schváli, tak zákon dáva za pravdu doterajšej praxi, teda že vlastne sudcovia môžu byť do rady nominovaní aj inými mocami.

Čo si myslíte o tom, že prvostupňový disciplinárny senát nepotrestal Štefana Harabina za jeho výroky? Aký je to signál pre verejnosť, ak ostane bez trestu výrok na adresu predsedníčky súdu, o ktorej povedal, že je svojím spôsobom chudera?

Keďže konanie nie je právoplatne skončené, tak to priamo komentovať nebudem. Vo všeobecnosti by som však chcel povedať, že právo na slobodu prejavu sudcu nie je totožné s právom na slobodu prejavu bežného občana. Obmedzené je napríklad aj zákonnou úpravou, podľa ktorej sudca má na verejnosti a i v súkromnom živote vystupovať tak, aby nevyvolával nedôveru v súdnictvo a pochybnosti o svojej nestrannosti a nezávislosti. Súvisí to aj s etikou, ktorá vyžaduje, aby sa sudca vyjadroval slušne a nie spôsobom, ktorý by mohol prejsť do roviny akéhosi urážania.

Do osobného sporu s Harabinom ste prišli aj vy. Aj ste zažalovali Najvyšší súd pre nevyplatené odmeny. Prečo? Neobávali ste sa, že vašu žalobu budú prirovnávať k toľko kritizovaným žalobám pre platy špeciálnych sudcov?

Uvedomoval som si to riziko a veľmi dlho som zvažoval, či žalobu podám. V mojom mene som dovtedy nikdy žiadnu nepodal. Vedel som, že odmeny sú o peniazoch, čo nikdy verejnosť neprijíma pozitívne. No reálne na Najvyššom súde nastala situácia, ktorá mi pripadala taká skrivodlivá, že som rozmýšľal, čo urobiť. Nakoniec ten pocit krivdy prevážil. Je len málo prípadov, keď traja či viacerí robia prácu, ktorej výsledok je spoločný. Neporovnával som sa s inými sudcami, len so svojím senátom, a tam bol ten rozdiel v odmenách obrovský.

Vo všeobecnosti sa prikláňate k odmenám? Istý čas boli zrušené práve z dôvodu, aby si nimi predsedovia súdov nezískavali priazeň kolegov.

Mali sme viaceré príklady, keď rozdeľovanie odmien bolo vnímané ako spravodlivé. Zažili sme, keď nikto nemal pocit diskriminácie, ale aj opak. Pomôžem si Českou republikou, kde odmeny už dávno zrušili a všeobecne sa zdá, že to bolo prijaté ako dobré riešenie. Riziká možného zneužitia tu môžu byť a u sudcov je to absolútne neprijateľné. Prikláňam sa teda k názoru, aby odmeny neboli.

Diskusia s členmi súdnej rady pred voľbou nového predsedu Najvyššieho súdu v máji 2014.  Foto – TASR

Vrátim sa k téme volieb do súdnej rady. Via Iuris píše, že ich výsledok ovplyvní ďalšie smerovanie súdnictva. Súhlasíte?

Súhlasím s tým, že ich výsledok môže ovplyvniť smerovanie súdnictva. Podstatnou obmenou členov sa vytvára predpoklad, aby sa tak prípadne v budúcnosti stalo.

Kandiduje 17 sudcov na osem miest. Čo najviac budete pri výbere zvažovať?

Budem zvažovať, či ide o sudcovské osobnosti, teda o takých sudcov, ktorých by sudcovia mohli považovať za svoje vzory, a to po etickej i odbornej stránke. Malo by ísť o sudcov, ktorí sú zodpovední, objektívni, rozvážni, zachovávajúci rovnaký prístup, teda majúci schopnosť pristupovať rovnako ku každému bez ohľadu na to, na ktorom súde vykonávajú svoju funkciu, a ktorí svojou doterajšou činnosťou podali svedectvo, že je pre nich potešením aktívne napĺňať ideály právneho štátu.

V minulosti ste sa neúspešne pokúsili uchádzať aj o post na Ústavnom súde. Ten čaká veľká obmena o dva roky. Prijali by ste opäť kandidatúru na ústavného sudcu?

Neviem, aktuálne sa touto otázkou nezaoberám. Ale inak si myslím, že je dosť lepších kandidátov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie