nedeľa

Spisovateľ John Boyne: Ak dieťa nebaví čítanie, možno len ešte nenašlo tú správnu knihu

„Nemyslím si, že deti môžu byť na rozhovor o vojne alebo holokauste primalé,“ hovorí írsky spisovateľ John Boyne.

Spisovateľ John Boyne. Foto – Martina Cimermanová

V knihe Chlapec na vrchole hory je hlavným hrdinom malý Pierrot, ktorý má v detstve židovského priateľa, ale neskôr si osvojí fašistickú ideológiu. Máte priateľov, ktorí majú takéto názory?

Nie, nemám. Ak by som mal, neboli by veľmi dlho mojimi priateľmi. Chcel som, aby deti videli, aké je jednoduché niekoho pokaziť, vymyť mu mozog a urobiť z neho krutého človeka. Presne to sa stalo Pierrotovi, ktorý začínal ako veľmi slušný chlapec s dobrým srdcom, ale jeho túžba po otcovi a túžba niekam patriť ho nakoniec priviedla k uniformám a skazila ho.

Premýšľali ste pri písaní príbehu, že dnešný svet takéto príbehy potrebuje?

Písal som ho pred dvoma rokmi a už vtedy som nad tým premýšľal. Keby som ho písal dnes, tak by bol ten odkaz ešte dôležitejší vzhľadom na vzostup fašizmu, krajnej pravice a brexit. Niečo sa muselo zmeniť, keď sú ľudia ochotní voliť ľudí ako Marine Le Penovú alebo Donalda Trumpa, aj keď im v mnohých prípadoch klamú a vôbec im na nich nezáleží.

Môžeme si povedať, že ak by sme mali počas druhej svetovej vojny pätnásť rokov, tak by sme nerobili také veci ako Pierrot. Je jednoduché to povedať teraz, ale nie, ak by sme v tom čase naozaj žili. Ktovie, na ktorú stranu by sme sa priklonili. Podobné rozhodnutia medzi dobrom a zlom musíme robiť aj teraz.

John Boyne (1971) je írsky autor, ktorý je známy najmä vďaka svojej knihe Chlapec v pásikavom pyžame, ktorej sa predalo už viac ako 9 miliónov výtlačkov po celom svete. Kniha bola aj sfilmovaná. V slovenčine mu vyšli aj knihy Zostaň, kde si, a potom odíď, Chlapec na vrchole hory, Noe na útekuÚžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta. Slovenskí čitatelia ho poznajú ako autora kníh pre deti, napísal však aj viacero kníh pre dospelých. Keď sa nevenuje svojim knihám, píše napríklad recenzie pre Irish Times. Vyštudoval anglickú literatúru a kreatívne písanie.

Prvý koncept knihy Chlapec v pásikavom pyžame ste napísali za 60 hodín. Čo ste mali v hlave v momente, keď ste začali písať?

Večer predtým, než som začal písať, som mal pred očami iba obrázok dvoch chlapcov na dvoch stranách plota, ktorí sa spolu rozprávajú. Jeden chlapec bol židom a mal oblečené pásikavé pyžamo a druhý chlapec mal oblečené šortky. Jeden z nich zažíval hrozné veci, ale ani jeden z nich o tom nechcel hovoriť, lebo sa stretávali najmä preto, aby sa spolu hrali. Keď som sa ráno zobudil, tak mi tá myšlienka prišla taká silná, že som si vravel, že to musím napísať. Tak som si sadol a začal písať. Písal som nepretržite, lebo som sa bál, že ak zaspím, tak ten príbeh stratím. Jednoducho to zo mňa išlo. Musel som to využiť. Veril som tomu nápadu. A nakoniec mi zmenil život. Myslím, že kniha je dobrá práve preto, že som ju napísal v tak krátkom čase a nemal som ten luxus premýšľať, čo sa stane ďalej. Jednoducho som písal a predo mnou sa otváral príbeh. Bol to skvelý zážitok.

Napísali ste tak rýchlo aj inú knihu?

Nie, to sa už nestalo. Prvý koncept sa však snažím dať dokopy pomerne rýchlo, zvyčajne v priebehu niekoľkých mesiacov. Vždy začínam len s nejakou myšlienkou alebo postavou a uvidím, kam ma zavedie. Nechcem o svojej knihe vedieť všetko hneď. Každý autor pracuje inak. Môže sa stať, že začne písať o jednej veci, ale keď skončí, tak zistí, že ho príbeh zaviedol na nečakané miesta a nakoniec napísal niečo úplne iné. Užívam si to dobrodružstvo pri budovaní príbehu.

Predtým, než svoje texty pošlete editorovi, dávate ich čítať aj deťom?

Nie. A nielen deťom – nedávam ich čítať nikomu. Editorovi ich posielam, keď si myslím, že už ich sám neviem vylepšiť. On mi povie to, čo už ja nevidím, lebo s knihou pracujem pridlho. Nechcem, aby mi rodina alebo priatelia knihu pred vydaním pripomienkovali. Chcem, aby to zostalo v profesionálnej rovine, medzi mnou a mojím editorom. Je to naša práca, nie práca mojej mamy.

Keď sa na diskusiách o svojich knihách stretávate s deťmi, hovoríte s nimi o druhej svetovej vojne?

Áno, čiastočne. Hovorím o knihách, o príbehoch, ktoré som napísal, a čo ma k nim priviedlo. A áno, často sú to vojnové príbehy. Snažím sa najmä o to, aby ich bavilo čítanie a písanie. Na detských festivaloch sa ich vždy pýtam, nech zdvihne ruku ten, kto chce byť spisovateľom. Boli by ste prekvapení, koľko detí zodvihne ruku a koľko detí stále zbožňuje čítanie a príbehy. Je na nás, aby sme im dali tie správne knihy. Čítanie je zábava, je to o emóciách a nie o učení. Ak dieťa nebaví čítať, možno ešte nenašlo tú správnu knihu, ktorú by si cenilo a bavila ho. Vtedy musí skúsiť ďalšiu, a ďalšiu, a ďalšiu… Možno narazí na knihu o Kórei a v tom momente sa začne zaujímať o Kóreu a začne o nej čítať ďalšie knihy.

Aké otázky sa vás deti na besedách pýtajú?

Koľko zarábam. Aké mám auto. Chlapci sa vždy pýtajú hlavne na toto. Dievčatá zasa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |