Denník N

Spisovateľ John Boyne: Ak dieťa nebaví čítanie, možno len ešte nenašlo tú správnu knihu

Spisovateľ John Boyne. Foto – Martina Cimermanová
Spisovateľ John Boyne. Foto – Martina Cimermanová

„Nemyslím si, že deti môžu byť na rozhovor o vojne alebo holokauste primalé,“ hovorí írsky spisovateľ John Boyne.

V knihe Chlapec na vrchole hory je hlavným hrdinom malý Pierrot, ktorý má v detstve židovského priateľa, ale neskôr si osvojí fašistickú ideológiu. Máte priateľov, ktorí majú takéto názory?

Nie, nemám. Ak by som mal, neboli by veľmi dlho mojimi priateľmi. Chcel som, aby deti videli, aké je jednoduché niekoho pokaziť, vymyť mu mozog a urobiť z neho krutého človeka. Presne to sa stalo Pierrotovi, ktorý začínal ako veľmi slušný chlapec s dobrým srdcom, ale jeho túžba po otcovi a túžba niekam patriť ho nakoniec priviedla k uniformám a skazila ho.

Premýšľali ste pri písaní príbehu, že dnešný svet takéto príbehy potrebuje?

Písal som ho pred dvoma rokmi a už vtedy som nad tým premýšľal. Keby som ho písal dnes, tak by bol ten odkaz ešte dôležitejší vzhľadom na vzostup fašizmu, krajnej pravice a brexit. Niečo sa muselo zmeniť, keď sú ľudia ochotní voliť ľudí ako Marine Le Penovú alebo Donalda Trumpa, aj keď im v mnohých prípadoch klamú a vôbec im na nich nezáleží.

Môžeme si povedať, že ak by sme mali počas druhej svetovej vojny pätnásť rokov, tak by sme nerobili také veci ako Pierrot. Je jednoduché to povedať teraz, ale nie, ak by sme v tom čase naozaj žili. Ktovie, na ktorú stranu by sme sa priklonili. Podobné rozhodnutia medzi dobrom a zlom musíme robiť aj teraz.

John Boyne (1971) je írsky autor, ktorý je známy najmä vďaka svojej knihe Chlapec v pásikavom pyžame, ktorej sa predalo už viac ako 9 miliónov výtlačkov po celom svete. Kniha bola aj sfilmovaná. V slovenčine mu vyšli aj knihy Zostaň, kde si, a potom odíď, Chlapec na vrchole hory, Noe na útekuÚžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta. Slovenskí čitatelia ho poznajú ako autora kníh pre deti, napísal však aj viacero kníh pre dospelých. Keď sa nevenuje svojim knihám, píše napríklad recenzie pre Irish Times. Vyštudoval anglickú literatúru a kreatívne písanie.

Prvý koncept knihy Chlapec v pásikavom pyžame ste napísali za 60 hodín. Čo ste mali v hlave v momente, keď ste začali písať?

Večer predtým, než som začal písať, som mal pred očami iba obrázok dvoch chlapcov na dvoch stranách plota, ktorí sa spolu rozprávajú. Jeden chlapec bol židom a mal oblečené pásikavé pyžamo a druhý chlapec mal oblečené šortky. Jeden z nich zažíval hrozné veci, ale ani jeden z nich o tom nechcel hovoriť, lebo sa stretávali najmä preto, aby sa spolu hrali. Keď som sa ráno zobudil, tak mi tá myšlienka prišla taká silná, že som si vravel, že to musím napísať. Tak som si sadol a začal písať. Písal som nepretržite, lebo som sa bál, že ak zaspím, tak ten príbeh stratím. Jednoducho to zo mňa išlo. Musel som to využiť. Veril som tomu nápadu. A nakoniec mi zmenil život. Myslím, že kniha je dobrá práve preto, že som ju napísal v tak krátkom čase a nemal som ten luxus premýšľať, čo sa stane ďalej. Jednoducho som písal a predo mnou sa otváral príbeh. Bol to skvelý zážitok.

Napísali ste tak rýchlo aj inú knihu?

Nie, to sa už nestalo. Prvý koncept sa však snažím dať dokopy pomerne rýchlo, zvyčajne v priebehu niekoľkých mesiacov. Vždy začínam len s nejakou myšlienkou alebo postavou a uvidím, kam ma zavedie. Nechcem o svojej knihe vedieť všetko hneď. Každý autor pracuje inak. Môže sa stať, že začne písať o jednej veci, ale keď skončí, tak zistí, že ho príbeh zaviedol na nečakané miesta a nakoniec napísal niečo úplne iné. Užívam si to dobrodružstvo pri budovaní príbehu.

Predtým, než svoje texty pošlete editorovi, dávate ich čítať aj deťom?

Nie. A nielen deťom – nedávam ich čítať nikomu. Editorovi ich posielam, keď si myslím, že už ich sám neviem vylepšiť. On mi povie to, čo už ja nevidím, lebo s knihou pracujem pridlho. Nechcem, aby mi rodina alebo priatelia knihu pred vydaním pripomienkovali. Chcem, aby to zostalo v profesionálnej rovine, medzi mnou a mojím editorom. Je to naša práca, nie práca mojej mamy.

Keď sa na diskusiách o svojich knihách stretávate s deťmi, hovoríte s nimi o druhej svetovej vojne?

Áno, čiastočne. Hovorím o knihách, o príbehoch, ktoré som napísal, a čo ma k nim priviedlo. A áno, často sú to vojnové príbehy. Snažím sa najmä o to, aby ich bavilo čítanie a písanie. Na detských festivaloch sa ich vždy pýtam, nech zdvihne ruku ten, kto chce byť spisovateľom. Boli by ste prekvapení, koľko detí zodvihne ruku a koľko detí stále zbožňuje čítanie a príbehy. Je na nás, aby sme im dali tie správne knihy. Čítanie je zábava, je to o emóciách a nie o učení. Ak dieťa nebaví čítať, možno ešte nenašlo tú správnu knihu, ktorú by si cenilo a bavila ho. Vtedy musí skúsiť ďalšiu, a ďalšiu, a ďalšiu… Možno narazí na knihu o Kórei a v tom momente sa začne zaujímať o Kóreu a začne o nej čítať ďalšie knihy.

Aké otázky sa vás deti na besedách pýtajú?

Koľko zarábam. Aké mám auto. Chlapci sa vždy pýtajú hlavne na toto. Dievčatá zasa vždy viac zaujíma samotný proces písania, aké to je byť spisovateľom a ako sa z textu v počítači stane kniha. Chlapci chcú vedieť, koľko na tom dokážu zarobiť.

Vôbec sa nepýtajú na dej vašich kníh?

Nie, zaujímajú ich len peniaze. (smiech) Ale myslím si, že dievčatá sú všeobecne lepšie čitateľky. Pritiahnuť chlapcov ku knihe je oveľa zložitejšie. Chlapci sa pýtajú, aké to je nakrútiť film, odkiaľ beriem nápady a ako z toho vznikne 300-stranová kniha. Deti sa však často pýtajú otázky, ktoré by sa dospelí nespýtali, pretože sa pred publikom hanbia. Deťom na tom nezáleží a občas sa spýtajú niečo celkom zvláštne, ale v podstate veľmi bystré.

Napríklad?

Pamätám si, ako sa ma nedávno jedno dieťa spýtalo, či bol Bruno z knihy Chlapec v pásikavom pyžame autistom. Nikdy som o tom nepremýšľal. Ale uvedomil som si, že tá otázka má zmysel. Chápal som, prečo z neho mohol čitateľ mať taký pocit. To dieťa možno má autistického brata alebo sestru. Začal som premýšľať o Brunových dialógoch a reakciách a uvedomil som si, že možno je autistom.

Dospelí, ktorí vedia o druhej svetovej vojne a holokauste, zrejme vaše knihy čítajú inak ako deti. Viete, ako ich vnímajú oni?

Dospelí sa pri čítaní tých kníh zvyčajne snažia hľadať faktické chyby a dokázať si, že sú múdrejší ako autor. Ale ja si nemyslím, že v beletrii je možné urobiť faktickú chybu. Deti sa viac dokážu zahĺbiť do postáv, do deja a do toho, čo sa v knihe deje.

Kritizovali vás historici za nejaké chyby vo vašich knihách?

Áno. Napríklad pri Chlapcovi v pásikavom pyžame. V Osvienčime boli v skutočnosti domy dozorcov postavené priamo v tábore. Ja som ich však presťahoval trocha ďalej, aby som vytvoril plot, pri ktorom sa chlapci mali stretávať. Ale nebolo to preto, že by som to nevedel, ale preto, že som sa rozhodol ho posunúť inde. Niektorí ľudia mi hovoria, že sa niečo také nemohlo stať. Ale ja predsa nehovorím, že sa niečo také skutočne stalo. Je to román, beletria. Keď čítame Zvieraciu farmu, tiež sa nepýtame, prečo tie prasatá rozprávajú.

Prečo by deti vlastne mali čítať knihy o vojne a holokauste?

Raz sa o tom budú musieť dozvedieť. Je to jedna z hlavných historických udalostí. Nemyslím si, že deti môžu byť na rozhovor o vojne alebo holokauste primalé. Len sa o tom s nimi musíme rozprávať správnym spôsobom. Ak vyjdete na školské ihrisko, bude tam aspoň jedno dieťa, ktoré je šikanované, a aspoň jedno dieťa, ktoré ho šikanuje. Mali by sme sa pýtať, prečo je to dieťa zlé na iné deti a prečo si to to druhé dieťa nechá. Toto sa deje od útleho detstva a nedá sa urobiť jasná deliaca čiara medzi týmto a významnými historickými udalosťami. Myslím si, že by sme o tom mali s deťmi opatrne hovoriť odmala. V knihe Chlapec v pásikavom pyžame napríklad nie je žiadne násilie, nie je to strašidelné, až kým sa na konci nestane niečo dramatické, ale tiež to nechávam na detskej predstavivosti. Asi by som to nedal čítať šesťročnému dieťaťu, ale deväťročné dieťa si to už môže prečítať a porozprávať sa o tom s niekým dospelým. Ak sa dieťa pred týmito vecami snažíme ochrániť pridlho, môže byť pre nich obrovský šok, keď si začnú uvedomovať, čo sa vlastne stalo a čo sa deje.

Nepíšu vám nahnevaní rodičia, že v knihách pre deti píšete o vojne a holokauste?

Niektorí rodičia mi slušne povedali, že by svoje dieťa nenechali čítať moju knihu v takom mladom veku. Ale nebolo to nepriateľské.

Píšete o vojne a holokauste, čo sú dnes pomerne citlivé témy. Nedostávate agresívne maily alebo komentáre, v ktorých sa vám niekto vyhráža, že vás zbije?

Nie je to až také extrémne. Internet je miestom, kde človek utŕži najdrsnejšie slová, lebo je možné zostať v anonymite. Sú to ľudia, ktorí mi hodnotia knihy na Amazone alebo mi komentujú príspevky na Twitteri a skrývajú sa za klávesnicu. V skutočnosti ma to neobťažuje. Posielajú mi veľa antisemitských vecí. Snažím sa to nebrať vážne. Ak ich berieme vážne, len ich výrokom zvyšujeme relevantnosť. Neodpovedám im, nechcem sa zapliesť s hlúposťou. Ak sa niekto chce rozprávať o knihe a o literatúre, skvelé. Ale ak mi niekto nadáva do milovníka židov, tak nereagujem. Pretože oni chcú práve to, aby som reagoval a aby mali pocit, že na ich názoroch záleží.

V ktorej krajine sú vaše knihy najznámejšie?

Myslím, že v krajinách, kde sa hovorí po španielsky – v Španielsku, Južnej Amerike. Dokonca sa tam veľmi dobre predávajú aj moje ďalšie knihy.

Predávate milióny kníh. Ste spisovateľom na plný úväzok alebo popritom robíte aj niečo iné?

Už trinásť rokov si zarábam písaním. Po mojej tretej knihe, ešte pred Chlapcom v pásikavom pyžame, som si mohol dovoliť odísť z práce.

Ako vyzerá váš deň?

Vstávam a začínam písať skoro ráno, za písacím stolom som už pred ôsmou. Píšem celé ráno. Potom čítam alebo píšem ďalej. Píšem recenzie pre Irish Times, veľa cestujem. Rád pracujem sám doma. Možno to znie trocha osamelo, ale necítim sa tak, je to moja práca a baví ma. Som šťastný, že môžem písať, pretože som o tom vždy sníval. Teraz som tu, na Slovensku, a rozprávam o svojich knihách. Je to splnený sen.

Študovali ste kreatívne písanie. Napísali ste niekoľko románov z obdobia druhej svetovej vojny. Neštudovali by ste dnes radšej históriu?

Pred kreatívnym písaním som študoval anglickú literatúru. Počas roka, keď som si robil magistra z kreatívneho písania, bolo skvelé, že sme boli malá skupina asi dvanástich mladých ľudí, ktorí chceli písať. Každý týždeň sme sedeli za veľkým stolom a hovorili o svojich textoch. Najväčším prínosom pre mňa bolo nie to, keď ľudia hodnotili moju prácu, ale keď sme hodnotili cudzie texty a sledovali, čo funguje a čo nie. Vždy sme mali pripravené poznámky na diskusiu. Učili sme sa, ako spoznať rozdiel medzi dobrým a zlým textom a ako sa zlepšiť. Bolo skvelé stráviť rok v univerzitnom kampuse a písať.

Akú najlepšiu radu vám dali pri štúdiu kreatívneho písania?

Že autor by mal viac čítať ako písať. Hovoril som s mnohými študentmi kreatívneho písania a mnohí z nich takmer nečítali, literatúra ich nezaujímala, ale chceli byť spisovatelia. Ale tak to nefunguje. Ten, kto chce písať, musí čítať súčasnú literatúru, aby vedel, čo sa v nej deje, musí chodiť do kníhkupectiev, kupovať si knihy a čítať ich. Musí byť disciplinovaný, dennodenne písať a nečakať na inšpiráciu.

Spolupracovali ste s režisérom pri nakrúcaní filmu Chlapec v pásikavom pyžame?

Áno, bola to veľmi blízka spolupráca a stali sme sa pri tom celkom dobrými priateľmi. Režisér dokonca napísal aj návrh scenára. Bol som priamo na pľaci ako poradca a mohol som pripomienkovať scenár. Viem, že množstvo spisovateľov má pomerne negatívnu skúsenosť s nakrúcaním filmov, ale pre mňa to bolo veľmi pozitívne.

Máte ten film rád?

Áno, som naň hrdý. Je to dobrý film.

Pamätáte si, aké knihy ste čítali, keď ste boli malý?

Čítal som veľa klasických dobrodružných románov ako Ostrov pokladov alebo Traja mušketieri. Trávil som veľa času v knižnici a rodičia ma v čítaní veľmi podporovali.

Pre Irish Times ste napísali text o svojom detstve, v ktorom ste opísali, ako vás v škole ponižovali a telesne trestali kňazi. Nedávno ste to opísali aj v knihe História samoty (A History of Loneliness). Prečo ste o tom začali hovoriť až teraz?

Pretože som starší. Ak by som tú knihu napísal ako dvadsiatnik, nebola by to literatúra, ale len čistý hnev. Musel som ten hnev utíšiť a nájsť si miesto v živote, kde sa cítim sebaisto, aby som mohol hovoriť o tom, čo sa mi stalo, keď som bol dieťaťom, o svojich pocitoch a o tom, ako mi to zmenilo život. Kto ide písať o zneužívaní detí, musí sa o tom naučiť hovoriť, lebo budú ľudia, ktorí si tú knihu prečítajú alebo ktorí si vypočujú rozhovor s autorom v rádiu a ktorí si možno prešli niečím podobným a nikdy o tom nikomu nepovedali. Treba nájsť spôsob, ako im dať silu o tom hovoriť.

Keď som váš text o zneužívaní a o bití pred spolužiakmi čítala, pýtala som sa, kde boli v tom čase vaši rodičia.

Treba pochopiť, že v tom čase mala cirkev v Írsku obrovskú moc nad školami, nad rodičmi. Nemal som krutých ani nevľúdnych rodičov – boli to skrátka časy, keď si cirkev mohla robiť, čo chcela, a nikto sa proti nej nechcel postaviť. Keď sa spätne pozriem na toto obdobie, svojich rodičov ani rodičov iných detí neviním z toho, čo sa stalo. Viním ľudí, ktorí to robili. Oni sú za to zodpovední, nikto iný.

Napísali ste však, že k týmto ľuďom cítite istý typ empatie.

Keď som tú knihu písal, snažil som sa pochopiť, ako niektorí ľudia mohli robiť také hrozné veci. Rozprával som sa s množstvom kňazov a pochopil som, že viacerí mali v 50. alebo 60. rokoch asi pätnásť alebo šestnásť rokov a nevedeli nič o svete, o vzťahoch, o ženách, o ničom. Odrezali ich od sveta a nenaučili nič o sexualite. Potom sa zrazu stali autoritami, ľudia ich oslavovali a oni nevedeli, čo majú robiť. Potrebovali sa nejako vyventilovať a hľadali niekoho zraniteľného, teda deti. Nie je to ospravedlnenie, ale skôr vysvetlenie toho, prečo je množstvo kňazov tiež obeťami toho, že im ako deťom ukradli ich vlastný život. Šli za kňazov proti svojej vôli, lebo rodiny vtedy zo svojich synov chceli vychovať učiteľa, lekára alebo kňaza. Neospravedlňuje ich to. Ale nemá zmysel stráviť zvyšok svojho života obviňovaním ľudí za to, čo urobili. Musíme sa snažiť pochopiť, prečo sa to stalo. A ak to pochopíme, môžeme tomu v budúcnosti zabrániť. Ale ľudia, ktorí to páchali, musia prevziať zodpovednosť za svoje činy.

Ste aj po tom všetkom veriaci?

Nie. Navyše si nemyslím, že som niekedy skutočne bol veriaci. Vyrastal som v katolíckej rodine, v katolíckom kraji, ale nepamätám si, že by som sa niekedy cítil byť veriacim. Jednoducho som chodil na omše, tam som pozeral do stropu a sníval s otvorenými očami. Ale nepovažujem sa ani za niekoho, kto je protinábožensky naladený. Jednoducho sa mi nikdy nepodarilo nájsť spojenie s vierou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie