Denník N

Dankovi ide o politický kartel

Teoretický svet politických strán je Andrejovi Dankovi zatiaľ vzdialený na hony, on chce v prvom rade zvýšiť svoje šance nielen v prideľovaní poslaneckých mandátov, ale aj štátnej finančnej dotácie.

Autor je politológ

Iniciatívu Andreja Danka podmieniť existenciu politických strán hranicou minimálneho počtu členov možno vnímať v dvoch rovinách. V teoretickej a praktickej – mocensko-politickej.

Prvá perspektíva, oficiálne zdôvodnenie predsedu parlamentu, je pozitívna. Politické strany boli pred desiatkami rokov skutočne masovými politickými organizáciami s mimoriadne bohatou členskou základňou. Tá im umožňovala napĺňať všetky funkcie organizácie stojacej na pomedzí štátu a spoločnosti. Od reprezentačnej cez rekrutačnú, integračnú, artikulačnú až po kontrolnú.

Desaťtisíce členov (samozrejme, v závislosti od počtu obyvateľov) a ešte väčšie množstvá sympatizantov napĺňali členskými poplatkami a malými darmi stranícke pokladnice, keďže štátne dotácie ešte neexistovali. Politická participácia prostredníctvom členstva v politickej strane bola prirodzeným spôsobom na presadenie nielen svojich vlastných záujmov, ale rovnako záujmov celého socioekonomického segmentu, ktorý politická strana zvyčajne reprezentovala. Strany boli obzvlášť silno ideologicky vyhranené, čo na jednej strane odrádzalo príslušníkov iných sociálnych skupín, ale na strane druhej dostatočne motivovalo vlastných voličov.

Dávno nereálne

V tomto kontexte možno vnímať aj prvú perspektívu Andreja Danka. A na prvý pohľad jej nemožno nič vyčítať. Mať v súčasných moderných podmienkach ideologicky jasne čitateľné politické strany s bohatou členskou základňou, s ukotveným elektorátom, s dostatočným zastúpením vo všetkých regiónoch, so schopnosťou nominovať vlastných členov do ktorejkoľvek verejnej funkcie, prípadne strany, ktoré by napríklad neboli odkázané na štátne financovanie, je mimoriadne pozitívny, hoci buďme k sebe úprimní, už dávno nereálny prístup.

Korózia masových strán sa totiž v západnej Európe začína už začiatkom druhej polovice 20. storočia. Zánik tohto a vznik nového typu straníckych organizácií bol podmienený v prvom rade výraznými zmenami spoločnosti. Okrem iných aj zmenou sociálnej štruktúry, sekularizáciou spoločnosti, rozširovaním poznatkovej spoločnosti, zmenami hodnotových preferencií, ale aj rastom významu médií.

Nový prototyp politickej strany, takzvanej všeľudovej, je síce na jednej strane charakterizovaný spájaním ľudí pôvodom z rôznych socioekonomických segmentov, na strane druhej je však zaznamenaný postupný úpadok záujmu o stranícko-politické angažovanie.

Teória politických strán pozná ešte jedno vývojové štádium straníckych subjektov, tzv. kartelových politických strán, hoci niektorí kritici mu vyčítajú, že ide len o prehĺbenie znakov všeľudovej strany, a nie o novú vývojovú etapu. Sú charakterizované pokračujúcim poklesom významu členskej základne a členských poplatkov a, naopak, nárastom vplyvu straníckeho vedenia a významu štátnych príspevkov na stranícko-politickú činnosť. Vďaka štedrým verejným dotáciám je subjekt, ktorý ešte stále nesie oficiálne pomenovanie politická strana, prakticky schopný prežiť aj bez členskej základne. Igor Matovič by o tom vedel dlho rozprávať.

Keby bol Dankov záujem úprimný

A práve tu sa dostávame k meritu veci. Ak by bol záujem Andreja Danka o charakter slovenských politických strán skutočne úprimný, musel by svoj legislatívny zámer nasmerovať do úplne inej oblasti. Konkrétne do systému dotovania straníckych subjektov. Malé subjekty sa už totiž vyjadrili, že pre ne nebude problém formálne túto požiadavku splniť. Zvýši to síce ich náklady na administratívnu činnosť, ale pre prácu v regiónoch to môže byť pre ne prínosom. Dankova iniciatíva obmedziť pôsobenie Matovičovej eseročky sa v konečnom dôsledku môže obrátiť práve v prospech šéfa Obyčajných.

Ak by však výška poskytnutej štátnej dotácie závisela od objemu peňazí získaných zo súkromných zdrojov (podobne, ako je to napríklad v Nemecku), politické strany by nielenže museli hľadať členov formálne, ony by od nich museli získať aj pravidelný ročný (prípadne mesačný) príspevok. Tento systém financovania by tak skomplikoval život nielen stranám ako OĽaNO, Sme rodina alebo SaS, ale rovnako aj Dankovej SNS. A Smer by možno konečne vo svojom účtovníctve začal vykazovať aj príjmy z darov od súkromných osôb.

Lenže predseda slovenského parlamentu prišiel s požiadavkou, ktorá skomplikuje život iba iným straníckym formáciám, SNS však nie. Preto možno vysloviť tézu, že teoretický svet politických strán je Andrejovi Dankovi zatiaľ vzdialený na hony – jemu ide v prvom rade o druhý pohľad na svoju iniciatívu. Mocensko-politickú.

Súčasť kartelu

V tejto perspektíve je SNS súčasťou kartelu politických strán, ktoré sledujú spoločné úsilie obmedziť stranícku súčasť iným subjektom s cieľom zvýšiť svoje šance nielen v prideľovaní poslaneckých mandátov, ale rovnako štátnej finančnej dotácie.

Ak by Andrejovi Dankovi totiž naozaj išlo o konsolidáciu politických strán a návrat k tradičnej politickej organizácii, ktorá je schopná plniť všetky svoje vyššie uvedené funkcie, nemohol by mať ako predseda vládnej strany s viac ako 500 členmi problém menovať svojich straníckych členov do ministerských funkcií, prípadne by nemal mať problém získať aspoň dve miesta županov v regionálnych voľbách. Samozrejme, kandidátmi z radov vlastnej partaje.

Lenže ani jeden nominant SNS vo Ficovej vláde III nepochádza z prostredia SNS a vyzerá to tak, že ani jeden nový župan nebude mať vo vrecku členský preukaz národniarov. Nielenže to potvrdzuje domnienku, že Dankovi ide o obmedzenie straníckej súťaže, ale rovnako zvýrazňuje protiargumenty opačného názorového tábora, že ani strana s väčšou členskou základňou nie je potentná dosadiť do verejných funkcií svojich vlastných členov, takže je úplne irelevantné, či eviduje niekoľko desiatok alebo niekoľko tisícok straníckych knižiek.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie