Denník N

Fico, Kotleba a Hitlerov nacistický hospodársky zázrak

Marian Kotleba. Foto N – Tomáš Benedikovič
Marian Kotleba. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kotlebovo trestné oznámenie na premiéra je absurdné. Mýli sa však i premiér Fico.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora historyweb.sk

Vodca fašistickej strany Marian Kotleba podal trestné oznámenie na predsedu vlády SR Róberta Fica za vyjadrenie o tom, že „aj Hitler mal dobrý ekonomický program“ (povedal to aj s dôvetkom „a dobre vieme, ako to dopadlo“, 28. 1. 2017 v relácii Sobotné dialógy RTVS). Kotlebovo trestné oznámenie je z kategórie absurdných. Mýli sa však i premiér Robert Fico. Adolf Hitler a NSDAP totiž nielenže nemali dobrý ekonomický program, oni v podstate nemali žiaden.

Legendami opradené zázračné zotavenie

Za vlády NSDAP došlo v 30. rokoch v Nemecku k výraznému hospodárskemu oživeniu, predovšetkým v porovnaní s obdobím niekoľkých rokov medzi začiatkom hospodárskej krízy a nástupom Führera k moci. Hitler a jeho NSDAP to však podľa všetkého nemali príliš na svedomí – Hitler sa o otázky hospodárstva a ekonomiky v podstate nestaral, a zatiaľ čo väčšina nemeckých strán mala pripravený ekonomický program, NSDAP bola výnimkou. Podobne ako Kotlebova ĽSNS, či iné fašistické strany v minulosti i dnes, v oblasti hospodárstva a ekonomiky si vystačili s vágnymi sľubmi o obnovení národnej sily a zlikvidovaní nezamestnanosti. Ako to chceli dosiahnuť, nikde nevysvetlili.

Kľúčovou témou nacistickej vlády po nástupe Hitlera k moci bola otázka nezamestnanosti (nezamestnaných boli približne štyri milióny). Významná časť NSDAP si v socialistickom duchu priala znárodnenie podnikov. Hitler to však odmietol – uvedomoval si, že z hľadiska vojenských príprav bude dôležité priemyselné podniky potrebovať nedotknuté a ich majiteľov na svojej strane. V podstate mu však bolo jedno, ako bude hospodárstvo fungovať, pokiaľ bude rešpektovať zúrivú snahu o znovuvyzbrojenie.

Hitler preto toleroval rôzne ekonomické štruktúry. Zatiaľ čo takmer vo všetkom dbali nacisti na ideologickú čistotu, v hospodárstve sa správali pragmaticky. Vzniklo tak niečo, čomu sa hovorilo hybridné hospodárstvo. Veľké súkromné spoločnosti nechali nacisti na pokoji a Hitler vyhlasoval, že „absolútne trvá na tom, aby bolo súkromné vlastníctvo chránené“. Zároveň však bolo nemecké hospodárstvo čiastočne socialistické a vláda kontrolovala kľúčové oblasti výroby. Hitler tvrdil, že nacisti sú „socialisti, nepriatelia kapitalistického ekonomického systému“. Je jasné, že v tom mal zmätok. Koniec koncov, aj to sám potvrdil (a ešte to považoval za výhodu): „Základnou charakteristikou našej ekonomickej teórie je, že žiadnu teóriu nemáme!“

Nenacista v kresle ministra hospodárstva

Aby si získal najvplyvnejších majiteľov priemyslových podnikov, Hitler menoval do pozície prezidenta Ríšskej banky vynikajúceho a i vo svete uznávaného ekonóma Hjalmara Schachta. Veľký rešpekt si Schacht vyslúžil už v 20. rokoch, keď úspešne bojoval proti inflácii, stabilizoval nemeckú menu a dokonca sa mu podarilo vyjednať lepšie podmienky splácania reparácií (Dawesov plán). Schacht nikdy do NSDAP nevstúpil, aj keď mu bolo v roku 1934 udelené čestné členstvo. Nacista však nebol.

Spoluprácu s Hitlerom komentoval slovami: „Prajem si vytvorenie silného Nemecka, a aby som to dosiahol, spojím sa pokojne aj so samotným diablom.“ Norimberský súd s nacistami v roku 1946 ho úplne oslobodil. Bol to však on, kto mal najväčší vplyv na chod a úspech nemeckého hospodárstva. Po tom, čo ho začiatkom augusta 1934 Hitler vymenoval za ministra hospodárstva (zostal i v pozícii prezidenta Ríšskej banky), prišiel s programom, ktorý nazval Nový plán. Viacerí historici (napríklad populárny A. J. P. Taylor) ho porovnávajú s Rooseveltovým programom New Deal.

V skratke bol Nový plán komplexný program riadenia dovozu a vývozu, pohybu meny a presunu kapitálu. Ekonomika ostala z väčšej časti založená na súkromných podnikoch, nacisti sa však snažili zvýšiť centralizáciu a zaviedli rozsiahly systém hospodárskych zoskupení, korporácií a tiež Ríšsku hospodársku komoru, ktorá dozerala na činnosť najväčších skupín. Postupne nacisti likvidovali voľný trh. Niektorí bádatelia hovoria i o riadenom hospodárstve.

Výsledky sa začali prejavovať takmer okamžite. Nezamestnanosť klesla, hospodárstvo posilňovalo a začal sa masívny program verejných prác. Najznámejším bol projekt výstavby diaľnic. Mimochodom, ani to nebol Hitlerov nápad. Plány vznikli za Weimarskej republiky a Hitler diaľnice dlho považoval za buržoázny výstrelok a bol zásadne proti ich výstavbe. Až po nástupe k moci pochopil ich propagandistickú hodnotu a Goebbelsovo ministerstvo propagandy vytvorilo dodnes živý mýtus o „Führerových cestách“.

Zbrojenie

V roku 1936 už dávalo Nemecko desať percent svojho HDP na zbrojenie – viac než ktorákoľvek iná európska krajina. Nebolo to však dlhodobo udržateľné. Hitler stál pred rozhodnutím: dať na radu Schachta a jeho technokratov z ministerstva hospodárstva, zachovať „voľný trh“, znížiť výdavky na armádu a tiež štátne zásahy do hospodárstva, alebo sa vydať cestou zvýšeného zbrojenia smerujúceho k jedinému možnému výsledku – vojne. Ktorú možnosť si asi vybral?

V auguste 1936 vydal memorandum, v ktorom poveril Hermanna Göringa vypracovaním štvorročného plánu (spočiatku to boli štyri ročné plány, až neskôr im prischol názov štvorročný plán). Britský historik Richard Overy pripisuje memorandu zvláštnu dôležitosť, pretože ho Hitler napísal sám – čo robil len výnimočne. Cieľom plánu bolo mobilizovať celú ekonomiku a za štyri roky pripraviť Nemecko na vojnu. Schacht protestoval. Neúspešne.

Štvorročný plán síce navonok vyzeral dobre, hospodárstvo šliapalo, nezamestnanosť prestala existovať a i medzi bežnými Nemcami boli opatrenia populárne (a to napriek začínajúcemu nedostatku niektorých spotrebiteľských predmetov). V skutočnosti však bol tento systém neudržateľný a krajinu priviedol na hranicu bankrotu.

V rokoch 1933 až 1939 dosiahli vládne výdavky 101,5 miliardy mariek (z ktorých šlo približne 60 percent do zbrojenia). Vládne príjmy v tomto období však dosiahli len približne 62 miliárd mariek. Nacisti tak hospodárili s extrémnym deficitom. Ten sa čiastočne darilo pokryť tzv. Mefo-weschel, systémom štátnych úverov, ktoré vymyslel a ešte v roku 1934 zaviedol Hjalmar Schacht. V jednoduchosti predstavovali formu utajeného deficitného financovania, ktoré umožnilo nacistom platiť svoje zbrojné nákupy na úver.

Schacht síce nemecké zbrojenie v princípe podporoval, uvedomoval si však, že to, čo chcú Hitler a nacisti, je neudržateľné. Vedel, že v podstate vojnový režim, v ktorom bolo nemecké hospodárstvo, ho v dlhodobej perspektíve mrzačí, že nemecké zdroje nie sú nevyčerpateľné a že nebudú schopné poskytnúť súčasne nové zbrane i životnú úroveň. S Göringom sa dostával neustále do konfliktov, až nakoniec koncom novembra 1937 rezignoval na post ministra hospodárstva. Hitler, uvedomujúc si Schachtovu popularitu v zahraničí, ho nechal vo vláde ako ministra bez portfeja. Nový minister Walther Funk sa plne podriadil Göringovi. O necelé dva roky Nemecko rozpútalo druhú svetovú vojnu.

Dlhodobo neudržateľné hospodárstvo

Aby sme sa však vrátili na začiatok – výsledky nacistickej hospodárskej politiky 30. rokov boli z krátkodobého hľadiska skutočne úspešné. Nezamestnanosť zmizla, inflácia bola nízka, mzdy boli stabilné. Bez vojny by sa však tento hospodársky rozkvet v 40. rokoch zrejme skončil. Zhoduje sa na tom väčšina historikov. Niektorí (napríklad marxistický historik Timothy Mason) dokonca tvrdia, že Nemecko bolo v roku 1939 na pokraji totálneho ekonomického zrútenia, z ktorého uniklo len vďaka rozpútanej vojne. A možno práve preto sa začala vojna skôr, než bol dokončený pôvodný štvorročný plán z konca roka 1936. Na tieto tvrdenia však neexistujú relevantné dôkazy.

V roku 1938 však vypršala platnosť prvých Mefo-weschel a nacisti ich nemali reálne čím vyplatiť. Banky tak boli veľmi pochybnými metódami donútené nakúpiť vládne dlhopisy, nacisti navyše vzali hotovosť zo súkromných sporiacich účtov a od poisťovacích spoločnosti. Toto obdobie navyše kolidovalo s takzvanou Krištáľovou nocou, protižidovským pogromom, v noci z 9. na 10. novembra 1938. Na škody spôsobené nacistami sa neuplatnili poistné zmluvy – naopak, Židia museli Tretej ríši zaplatiť za škody (na ich majetku!) milión ríšskych mariek. Tento milión tvoril významnú časť príjmov štátnej pokladnice v tom roku.

V každom prípade, o nacistickom hospodárstve by sa dalo písať mnoho a existuje i takmer nezvládnuteľný objem literatúry – odbornej i laickej. Faktom však ostáva, že Hitler nemal „dobrý ekonomický program“. Jeho programom a cieľom bola rasová očista a zaistenie životného priestoru vo východnej Európe pre nemecký národ. Dosiahnuť to chcel násilnou cestou. A všetko tomu podriadil, vrátane hospodárstva. Ekonomika i hospodárstvo boli pre neho vždy len nástrojom na dosiahnutie jeho politických cieľov. To bol jeho program. Žiadna ekonomika.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie