Denník N

Dobré ráno, príjemné vraždenie!

Plagát k divadelnému predstaveniu Hate Radio. Foto – József Gazdag
Plagát k divadelnému predstaveniu Hate Radio. Foto – József Gazdag

Športové správy, vtipní moderátori, progresívna hudba a k tomu rafinovaná propaganda. Na genocídu niekedy netreba veľa.

Pred pár dňami som si pozrel v Budapešti predstavenie francúzskeho divadla s názvom: Hate Radio. Rádio Nenávisť.

Jeho témou je otázka, akú rolu zohrala štvavá propaganda rwandského rádia RTLM (Radio Télévision Libre des Mille Collines) na genocíde vo Rwande, počas ktorej extrémistickí Hutuovia v lete roku 1994 za tri mesiace zavraždili takmer 800-tisíc Tutsiov a umiernených Hutuov.

RTLM bolo najpočúvanejšie rádio vo Rwande. Športové správy, vtipní moderátori, progresívna hudba. MC Hammer, Nirvana, „I like to move it, move it“.

A k tomu rafinované dávky politickej propagandy.

Očierňovať a diskriminovať členov danej menšiny, vyhlasovať ich za zodpovedných za stav v krajine, štvať proti nim verejnú mienku. Takto to fungovalo aj v predvečer arménskej genocídy v Turecku, tak to prebiehalo aj v nacistickom Nemecku. Tie isté metafory, tie isté reflexy masovej psychózy. Reči o potkanoch, šváboch, parazitoch, a napokon vyzývať „ľudí dobrej vôle“, lebo nadišiel čas vyčistiť, vydezinfikovať krajinu.

Francúzsky novinár Jean Hatzfeld roky po rwandskej genocíde spovedal rwandských vrahov (pozri jeho knihu Machete Season), ktorí mu bez výčitiek svedomia rozprávali o genocíde, ktorú sami vykonávali, o tom, že pred ňou boli „poctivými kresťanmi“, po práci zašli na pivo, sledovali futbal a v nedeľu si v kostole zbožne vypočuli katolícku svätú omšu (90 percent občanov Rwandy boli kresťania).

„Zabiť Tutsia mi ani nenapadlo, keď sme ešte žili v dobrom susedskom porozumení,“ spomínal si jeden z nich. „Ani len malé podpichovanie som nepokladal za vhodné. No keď všetci vytiahli mačetu, ani ja som sa nestránil.“

Mačety, samozrejme, nevytiahli len tak sami od seba, ale pod vplyvom štvavej politickej propagandy. Keď sa vraždenie začalo, RTLM skončilo s metaforami a začalo čítať zoznamy mien, adries, ešpézetiek Tutsiov.

„Pravidlo číslo jeden bolo: vraždiť. Pravidlo číslo dva – nejestvovalo. Nebol to príliš komplikovaný plán. Prosto nám to vraveli, prosto sme to vykonali… Ak vidíš, že vraždenie je totálne a nemá žiadne následky, upokojíš sa a pustíš sa do práce… Prvého človeka som odpravil veľmi ľahko, pritom to bol môj sused.“

V Budapešti nebolo predstavenie Hate Radio o Rwande. Čoraz agresívnejšia politická propaganda, permanentná štvavá kampaň, rozdeľovanie všetkých na „my“ a „oni“… To všetko je nám také známe. Také familiárne, tak stredoeurópsky blízke.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie