Denník N

Andrej Bán: Fašisti sú geroji len pokope alebo na webe, zoči-voči je Kotleba submisívny (+video)

Bratislava, novinár a fotograf Andrej Bán. Foto N - Tomáš Benedikovič
Bratislava, novinár a fotograf Andrej Bán. Foto N – Tomáš Benedikovič

S diskusiami o extrémizme chodí už rok tam, kde má veľkú podporu Marian Kotleba.

Zabudnuté Slovensko nezachráni krajinu, ale je to prvý krok, hovorí novinár a občiansky aktivista Andrej Bán o občianskej iniciatíve, s ktorou už rok organizuje debaty po Slovensku a na ktoré už masovo chodia aj prívrženci extrémistov. Chce ľuďom ukázať, že fašisti nemajú skutočné riešenia.

Vrcholná akcia prvého roka bude v pondelok 22. mája v Banskej Bystrici, kde vystúpia napríklad aj herečka Emília Vášáryová, preživší holokaustu Eva Mosnáková, Pavel Traubner a Fedor Gál, šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, športovci Michal Handzuš a Matej Tóth a hudobníci a občianski aktivisti Michal Kaščák a Matúš Vallo.

Ako sa aktívny fotograf a reportér dostane spolu s ďalšími ľuďmi na pódiá „vidieka“ alebo Zabudnutého Slovenska a k diskusiám o extrémizme?

Vôbec to nesúvisí so Slovenskom. Otázka by mohla znieť aj tak, ako sa v roku 1999 aktívny novinár a fotograf českého Reflexu dostal k založeniu humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Bohužiaľ, aj medzi múdrymi kolegami je vžitá predstava, že každý má robiť to, čo je. Lekár liečiť, novinár písať a podobne. Aktivizmus novinára nad rámec jeho práce je z rôznych príčin nepochopiteľný. Ja to vidím inak. Som presvedčený, že človek má byť aktívny vo veciach, ktoré považuje za správne. Kým mám sily a chuť, tak to robím. Samozrejme, nežijem iba prácou novinára a diskusiami. Ak každý mesiac tri hodiny zoči-voči debatujem s Mazurekom a jeho kumpánmi v zelenom, tak sme si už s chlapcami aj trochu zvykli a bude mi časom za nimi aj ľúto. A dodám, že mi pod vplyvom tejto surreálnej skúsenosti ešte viac zhrubol môj sarkastický humor. Takže áno, chodím si zo Slovenska oddýchnuť do krajín, ako sú Irak, Kosovo alebo teraz Gruzínsko.

Novinár má písať…

Vratil som sa z vojen na Balkáne s tým, čo je teraz vlastne moja misia? Napísať, nafotiť, uverejniť, hovoriť si, to je dobrá fotka, dobrý text, je to o vojne… Ale aký to má vplyv na ľudí? Preto som bol iniciátorom založenia humanitárnej organizácie a desať rokov som bol v dvojúlohe novinára a predsedu Človek v ohrození. Potom som sa vrátil naplno k práci novinára, ale s príchodom fašistov do parlamentu vlani v marci sa dilema vo mne zopakovala. Mám to ako novinár zaznamenávať, alebo ako občan tejto krajiny urobím niečo, čo vychádza práve zo skúseností z vojnových zón?

Vášne, krik aj odvaha: Takto to vyzerá na debatách o extrémizme
autori: Martina Koník, .týždeň a RTVS

Všetko so všetkým súvisí. Ako súvisia vaše skúsenosti z vojnových konfliktov s diskusiami o extrémizme?

Veľmi úzko. Dostal som sa, či už v Pakistane, na Haiti, alebo v Kosove do ťažkých situácií, keď som musel obhájiť holý život v komunikácii s ľuďmi, ktorí boli veľmi nepriateľskí voči mne: výsledok napríklad bol, že ma fyzicky nenapadli, hoci verbálne útočili. Bolo to na hrane. Situácia na Slovensku mi akokeby pripomenula, že jediná cesta nie je ignorancia, ale komunikácia. Povedal som si, že ako novinár možno môžem prispieť k tomu, že spoločnosť lepšie spozná, kto sú Kotlebovi voliči, tým, že budem moderovať diskusie v regiónoch, kde má vysokú podporu. Tá znamená aj rešpekt k názorovému oponentovi, pretože ignorancia ho iba utvrdí v jeho názoroch. Zároveň nesmiete ustúpiť zo svojho presvedčenia. Iba živá komunikácia prekonáva „sociálne bubliny“. Tá myšlienka je veľmi jednoduchá, ako napokon všetko v živote. Michal Karako, architekt projektant pôvodom z Brezna, je skvelý príklad aktívneho občana. To on ma vlani v marci ako čitateľ oslovil, že by sme mali niečo urobiť, a výsledkom sú diskusie v regiónoch.

Pomohlo vám pri rozhodovaní pochopenie podstaty zla v konfliktoch, a to, ako ľahko sa môže dostať do pohybu?

Vojnové skúsenosti mi hovorili, že Slovensko nebolo nikdy na tom tak zle, dokonca ani za Mečiara, za Fica, ani keď Kotleba pochodoval v gardistickej uniforme po námestí, ako Balkán za Miloševiča alebo Ukrajina za ruského prezidenta Putina. Zároveň aj o tom, že ak sa to neuchopí správne a včas, tak chýba málo, aby sa spoločnosť radikalizovala.

Spoločnosť už je zradikalizovaná.

Ono sa hovorilo kedysi, keď bol Mečiar, že stačí facka na južnom Slovensku v krčme a spustilo by sa to. Nemyslím si to celkom, lebo aj Kotleba je do veľkej miery virtuálny facebookový fenomén. Kotlebovci sú v realite, potvrdzujú to aj diskusie o extrémizme, zrazu krotkejší a menej útoční, ako vo virtuálnom priestore. Nehovorím to ako falošnú ilúziu, ale ako fakt. Pred pár týždňami som bol prvý raz v jednej miestnosti pol dňa s Kotlebom, na zasadnutí župných poslancov v dedinke pri Poltári a ten človek bol submisívny, vyhýbal sa pohľadu z očí do očí. Sú to geroji, len ak je ich pokope veľa alebo sú na nete. Napriek tomu, áno, je to veľmi nebezpečný fenomén.

Otázkou je, či tá krotkosť nie je len výsledkom taktiky.

Nerobíme diskusie preto, aby sme presvedčili Mazureka a osemdesiat ľudí, ktorých si dovezie autobusom. Robíme to pre tých ostatných, ktorí prišli. Aby videli, ako v interakcii komunikujeme s kotlebovcami a oni s nami, aby mohli porovnať argumenty a spôsob argumentácie. Keď pán Traubner povie z pódia Mazurekovi, že ja som to mydlo, ktoré sa vrátilo z koncentračného tábora, keď poviem, že Kotleba mašíroval v uniforme s gardistickým znakom, tak nemajú argument, pretože nie je. Môžu hovoriť, že chodia po vlakoch, lebo Rómovia obťažujú, ja im však budem donekonečna opakovať, že je to úloha štátu. Chcem verejnosti ukázať, že fašisti nemajú riešenia. A takisto mi záleží na tom, aby už konečne ľudia pochopili falošnosť argumentácie, že ľudia volia Kotlebu, lebo nechcú skorumpovaných smerákov. Tých nechcem ani ja, ale môžu si vybrať aj toho Sulíka či Matoviča, alebo môžu ísť nevoliť, no nikto ma nikdy nepresvedčí, že z hnevu oprávnene volí fašistov. To je hlúposť.

Moderovať akciu s takýmto zložením ľudí musí byť zložité.

Práve v Kežmarku som videl pred diskusiou na mojich hosťoch, že zneisteli. Povedal som si, že ako moderátor mám zodpovednosť aj za nich. Nechcel som nechať len na hosťoch, aby komunikovali a vyjasňovali si veci s kotlebovcami. Preto som vystúpil ešte pred diskusiou a povedal som, pre toto, pre toto a pre toto vás považujem za fašistov a chcem, aby ste to vedeli. Hlavné posolstvo, ktoré sa snažím ako moderátor dávať ľuďom, je nebáť sa. Veď, čo sa môže stať? Nie sme v Pakistane, kde ma Taliban mohol reálne zabiť. Keby kotlebovci vyvolali fyzický konflikt na verejnej diskusii, bol by to aj pri váhavosti polície a prokuratúry koniec ich partaje.

Koncert a diskusie "Otvorene o extrémizme"

Bratislava býva k zvyšku Slovenska skeptická. Keď prvý raz zvolili Kotlebu, hovorilo sa, no jasne, Banská Bystrica, inokedy je „no jasne“ východ. Ako reagovala Bratislava na Zabudnuté Slovensko?

Keď sa objavili videá z diskusií na internete, videli ich tisíce ľudí. Aj Bratislavčania, ktorí nemusia fyzicky prísť do Žiaru alebo do Ružomberka, vidia, že to nie je o tom, že zmeníme kotlebovcov, ale že prezentujeme typ tvrdého, nekompromisného, ale slušného neagresívneho správania. Nemôžem hovoriť o Bratislavčanoch, ale ľudia z môjho okolia si to začínajú uvedomovať.

Začínajú, to znamená, že dovtedy to tak nebolo?

Mal som pocit, že to spočiatku považovali za stratený boj. Tvrdili, že kotlebovcov nepresvedčíme. Úprimne povedané, ani ja som nemal na začiatku toľko argumentov, koľko mám dnes.

Stojíte pred stovkou ľudí a viac, neviete, čo sa odohrá v najbližších minútach, komu čo napadne, či sa nestratí vo vlastnej hlave. Musí to byť vyčerpávajúce. Ako to zvládate?

Nemám žiaden dôvod tajiť, že v tej chvíli som v napätí, možno ako športovec skoncentrovaný na výkon, ale keď sa skončí diskusia, možno pár dní a nocí mi trvá, kým sa z toho spamätám a dolieha to na mňa. Nie len to, čo tam zaznelo, ale naozaj uvažujem aj nad tým, ako by som zareagoval, keby tam niekomu ,ruplo v bedni‘.

Posledné razy sa v sále objavili chlapci v zelenom. Nie jeden, dvaja, autobus. Spomeniete si na situáciu, keď ste mali na pódiu strach?

Áno mal, ale nie o seba, ale strach o akciu a svojich hostí.

Novinár a fotograf Andrej Bán. Foto N – Tomáš Benedikovič

Andrej Bán

Bratislavčan Andrej Bán má 53 rokov a vyštudoval žurnalistiku a ekonómiu. Kmeňový fotograf a reportér časopisu .týždeň spolupracuje aj s Denníkom N. Zameriava sa na krízové oblasti sveta – Kosovo, Pakistan, Afganistan, Irán, Blízky východ, Kaukaz, Haiti a podobne. Spolupracuje aj so zahraničnými médiami, ako napríklad Newsweek, ONE magazine či NRC Handelsblatt.

Je zakladateľom humanitárnej organizácie Človek v ohrození, jedenásť rokov bol jej predsedom, a spoluzakladateľom občianskeho združenia Slovak documentary photo. V roku 2005 získal ocenenie Krištáľové krídlo.

Andrej Bán je držiteľom množstva novinárskych ocenení. Vydal dve knihy fotografií Iné Slovensko a Kosovo. Je spoluautorom viacerých dokumentárnych filmov.

Bol som na niekoľkých diskusiách. Prekvapila ma odvaha niektorých ľudí, ktorí z ničoho nič vyrástli spomedzi zelených tričiek a hovorili. Pani z úradu práce, rómsky gymnazista, Mazurekov vrstovník a ďalší… Považujete to aj za výsledok vašej misie?

Toto sú pre mňa najcennejšie chvíle, a tie nenaplánujete. Podstatou občianskej spoločnosti je to, že vytvoríte priestor. Kotlebovcov nepozývame, ale vnútornú silu prejavujeme tým, že ich tam necháme. Všetci sú vítaní, aj oni, sú to verejné akcie. Ľudia tak vidia, akí sú často tupí, hrubí a neúctiví.

Niektorí diskutéri v zelenom mi pripadajú, ako keby ich hodiny histórie prebiehali bez učiteľov. Niekde vo vzdelávacom systéme musí byť zásadná chyba.

Samozrejme. My sme prvá línia v trojrozmernom, nie vo virtuálnom dvojrozmernom svete, ktorá komunikuje s kotlebovcami. Na to by mala nadviazať druhá, tretia, štvrtá línia, kde je aj školstvo. Zabudnuté Slovensko nezachráni krajinu a po desiatich diskusiách nebude mať Kotleba dve percentá hlasov. To je len prvý a nevyhnutný krok k tomu, aby sa trošku prestala toho spoločnosť báť a aby sme povzbudili aj ostatné občianske aktivity, kam zaraďujem aj učiteľov, starostov, obecných poslancov…

Pýtať sa človeka, ktorý robil fotografický projekt Iné Slovensko, na to, či ho „zabudnuté“ Slovensko prekvapilo, je zdanlivo nezmysel, to iné Slovensko ste roky mapovali. Napriek tomu. Prekvapilo?

Určite ma prekvapilo, že každý dvanásty volič dal hlas kotlebovcom. Kniha Iné Slovensko, ktorá je výsledkom možno pätnástich rokov fotenia, vyšla v roku 2006. Vtedy som si povedal, že to v sebe uzavriem a nejako systematicky sa Slovensku nebudem už venovať. Mal som pocit, že som o turbulentnom období krajiny povedal všetko a že Dzurindove vlády posunuli Slovensko v civilizačnej krivke smerom k Európe a Západu. Naozaj ma však šokovalo, prekvapilo a zaskočilo, že je tu taká veľká podpora pre stranu, ktorej predseda je nespochybniteľne človek s fašistickými a neonacistickými prejavmi.

Prišli ste za ten rok na niečo, čo by ste o kotlebovcoch nevedeli?

Prišiel som na to, že spektrum tých ľudí je pomerne široké, že to nie je jedna sociologická vrstva. Po diskusii v Kežmarku niektorí zostali a ako keby nám naozaj chceli povedať, že my nie sme fašisti, sme len nahnevaní ľudia. Možno by sa dalo s nimi pracovať, ale skupina ich ťažko pustí spomedzi seba preč.

Posledné podujatie bude 22. mája, azda symbolicky, v Banskej Bystrici.

V tomto roku to bude posledné podujatie pred prázdninami na námestí, ale na jeseň budeme pokračovať.

Malo byť celkovo posledné, ale nebude?

Nebude. Na Banskú Bystricu sme už nemali zdroje, tak sme vypísali verejnú zbierku. Po vašich článkoch v „enku“ a po príspevku v RTVS sa to nejako prelomilo. Ľudia veľmi zareagovali, poslali do tejto chvíle okolo desaťtisíc eur, pričom suma na bystrickú akciu nemala prekročiť štyri tisícky. Nejde len o peniaze, ale cítime podporu, ľudia nás pozývajú na diskusie, takže na jeseň budeme pokračovať. Minimálne pol roka až rok.

Andrej Bán s Fedorom Gálom (vpravo) sa vydali na cesty po Slovensku za mladými ľuďmi. Foto N – Daniel Vražda

Uvažovali ste o tom, že skončíte?

Áno, uvažoval som o tom.

Vyčerpávalo vás to, unavovalo, otravovalo?

Som síce vyčerpaný, ale zároveň rozhodnutý pokračovať.

Prvý raz ste použili na financovanie crowdfunding. Chceli ste, aby sa aj ľudia spolupodieľali na verejnom dobre?

Presne tak. Je iné, keď dá peniaze veľká firma a iné, keď sa na to isté vyzbiera 400, 500 ľudí po desať, pätnásť eur. Navyše, keď mnohí napíšu: robíte to dobre, ja by som to nedokázal, aspoň vás podporím.

Uvažovali ste nad tým, či to celé malo zmysel? Či to nebol možno len prst ponorený do potoka, ktorý voda obtečie a pokračuje nezmenená ďalej?

Ešte nie som na konci.

V úvahách ste už boli.

Po roku si už nekladiem otázku, či to malo zmysel, tú mám zodpovedanú. Malo. Otázkou, na ktorú momentálne nepoznám odpoveď, je, ako dlho sa to napätie dá psychicky a fyzicky vydržať. Ale teším sa na film, ktorý robím s režisérom Jarom Vojtekom, a tiež na knihu o Slovensku, ktorú budem písať pre Absynt.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie